Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...
Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate, zistíte, že beží za vami.
Misha
Nespokojne zazeral na Nicol. Nepríjemne sa mu kvôli tomu stiahol žalúdok. Povedala to tak ľahostajne, akoby ju to vôbec netrápilo. Opäť sa pokúšala samú seba presvedčiť, že má všetko pod kontrolou, ale on vedel, že čoskoro sa s tým opäť vysporiada poriadnym výbuchom. Náladová Nicol bolo to posledné, čo im ešte chýbalo.
„Dobre, teraz to nebudeme riešiť. Už je mi lepšie, môžeme sa...“ zhlboka sa nadýchol a pokúšal sa nedotýkať toho miesta.
Bol dosť bledý a Misha sa oňho začínal naozaj veľmi báť. Nechcel, aby sa mu niečo stalo. Obával sa toho, že ostane na všetko sám a na Nicol sa už tiež veľmi nespoliehal. Niečo s ňou bolo. On to vedel najlepšie, ale nepripadalo mu vhodné to celé ešte viac zhoršovať.
Nicol sa našťastie veľmi rýchlo ozvala a tentoraz povedala niečo, za čo jej bol Misha pre zmenu vďačný.
„Ja to dokončím. Ty si radšej choď ľahnúť. Naozaj nevyzeráš dobre. Misha pôjde s tebou. Ja sa o tie vzorky postarám. Dokončím to, čo najrýchlejšie a dám vám vedieť, keď budem niečo potrebovať. Len choďte, chlapci...“
„Si si istá, že to zvládneš?“ s obavami sa spýtal Misha.
„Samozrejme, nič mi nie je. Zatiaľ sa cítim veľmi dobre a myslím, že by sme to mali využiť.“
„Nie. To nemôžeš. Nenechám ťa pracovať na takej dôležitej veci úplne bez dozoru,“ okamžite to zamietol Mark.
„Prosím ťa, Mark. Veď nejde o nič ťažké. Dokončím len tie vzorky, dovtedy si trochu oddýchneš a potom sa spolu pozrieme na výsledky. Nemôžeš takto robiť v laboratóriu. Mohol by si sa nám tam zrútiť a čo potom? Musíš si oddýchnuť a hotovo. Misha si tiež myslí to, isté, tak nás nechaj, aby sme sa o teba postarali.“
Dívala sa naňho tým mimoriadne nevinným pohľadom a Misha sa k nej tentoraz pridal. Aj on si želal, aby si aspoň na chvíľu ľahol. Rozhodne na ňom bolo vidieť, že to potrebuje.
„Dobre, ale len na polhodinu a keby sa niečo dialo, okamžite nás zavoláš späť.“
Prísne si ju premeral a Nicol neostalo nič iné len veľmi rýchlo a pomerne energicky prikývnuť.
Mark sa nechal odviesť, lebo sa cítil veľmi zle. To bolo Mishovi okamžite jasné, dosť sa oňho Nevadilo mu to. Bol rád, že mu môže oplatiť láskavosť. Pomaly sa dostali až do spálne. Misha mu pomohol sadnúť si na posteľ.
Mark si vyzul topánky, vyzliekol si nohavice aj tričko a spokojne sa vsunul pod prikrývku.
„Tak poď. Teda, ak sa náhodou nebojíš,“ neodpustil si menšiu provokáciu.
Misha ho veľmi rýchlo nasledoval. Chcel byť pri ňom a tentoraz potreboval byť úplne pri vedomí, aby si mohol naplno vychutnať jeho blízkosť. Po zbavení sa zaťažujúceho oblečenia si jednoducho ľahol k nemu. Ešte nikdy niečo také neurobil. Nie tak spontánne. Predtým mal vždy obavy, že sa niečo pokazí a cítil sa neprirodzene. Mark bol preňho ešte stále tak trochu záhadou, ale v žiadnom prípade nemohol odolať takémuto pozvaniu. Nikto z nich nemohol tušiť, čo sa stane o pár hodín. Misha sa pokúšal byť optimistický, ale uvedomoval si, že ani on sám netuší, čo všetko môžu ešte kamene spôsobiť. Nebol si istý, do akej miery ich to ovplyvní. Pre tento krát však strach odsunul bokom.
Teraz mu záležalo len na tom, aby sa Mark začal opäť cítiť lepšie. Chcel urobiť všetko pre to, aby mal dostatočné pohodlie. To jediné mu mohol ponúknuť a rozhodne ho nemienil nechať samého. Nie potom, ako veľmi mu pomohol a čo všetko by sa medzi nimi ešte mohlo zrodiť.
Jeho telo si akosi prirodzene našlo vhodnú polohu. A Mark ho objal, akoby si tiež uvedomoval, že majú pre seba naozaj jedinečný okamih.
„Už je ti lepšie?“ opýtal sa neisto.
Mark prikývol a Misha sa schúlil ešte bližšie k nemu. Cítil sa v bezpečí, chránený a mal ho rád. Bolo ešte skoro na to, aby hovoril niečo o láske. Zatiaľ to nedokázal takto pomenovať, ale záležalo mu na ňom a cítil silnú príťažlivosť a sympatie. Lásku ani sám nepoznal, tak to nemohol takto pomenovať.
Mark na chvíľu zavrel tie svoje oči. Bol unavený, Misha si všimol ako mu hlava zrazu klesla. Stalo sa to tak rýchlo, že si to takmer nestihol uvedomiť, ale Mark sa opäť prebral o pár sekúnd neskôr. A niečo bolo zlé. Niečo v jeho pohľade bolo iné.
„Mark, si v poriadku?“
„Áno, je mi dobre. Je mi skvele a všetko už konečne začínam chápať,“ dodal takmer presvedčivo.
Misha sa napriek tomu nepokúsil odtiahnuť. Nemohol, keď sa naňho tak díval. Takým pohľadom, ktorí ho dokonale presviedčal o tom, že po ňom veľmi túži.
Mark sa naklonil bližšie k nemu a pobozkal ho. Najprv sa len nežne dotkol jeho pier, veľmi opatrne, akoby sa obával, že mu tým bozkom môže ublížiť. Ďalší bozk bol oveľa vášnivejší. Misha takmer nestačil s dychom a cítil, ako sa jeho telo opäť bolestne prebúdza, hlavne v istých partiách. Chcel ho. Naozaj veľmi, ale uvedomoval si, že len pred chvíľou sa Mark necítil dobre, ako sa mohol len tak rýchlo spamätať. Bolo to dosť podozrivé.
Mrazivé podozrenie sa ešte väčšmi rozšírilo po jeho tele, keď sa ich pery opäť spojili. Niečo sa pohlo. Zdalo sa mu, akoby ním niečo prešlo, nebolelo to, ale ani to nebolo ktovieako príjemné. Celé vzrušenie okamžite opadlo a on pocítil nepríjemné pálenie. Mark sa od neho opatrne odtiahol, stále mal taký neprítomný pohľad a on sebou pár krát nespokojne trhol.
Hlava sa mu zakrútila a zdalo sa mu, akoby ho niečo zvnútra dosť otravne pichalo. Mark ho opäť objal. Pevne ho držal pri sebe a on sa ako tak upokojil. Nemohol rozprávať. Nemohol premýšľať. Mark bol na tom rovnako. Obaja sa na seba neprítomne dívali a pokúšali sa aspoň trochu spamätať, ale on už vedel, že je to zbytočné. Nedalo sa to zastaviť. Nedalo sa proti tomu bojovať.
Oči sa mu zavreli tak ako predtým jemu a začínal si naozaj myslieť, že je už všetko stratené. Nehneval sa na Marka.
Vedel, že je chorý. Teda nebol si istý, či je to choroba, v pravom zmysle slova, ale bolo mu jasné, že v danej chvíli nezodpovedal za svojej konanie. Počítal s tým, že sa to môže stať a ten proces sa urýchli, dokonca by sa tomu ani nebránil. Nemalo to preňho žiadny význam. Nenechal by ich tam. Všetkých v takom stave a obával sa, že keby sa mu to nestalo, niektorí z nich by mu mohli ublížiť.
Okrem toho Nicol povedal, že to v sebe majú všetci. Spomenul si na jej slová, keď pred sebou začínal vidieť len tmu. Keď sa všetko začalo zlievať do toho čudného pocitu, aby niečo prechádzalo jeho telom.
Jej slová prechádzali hlboko do jeho spomienok. Otvárali ich a on to všetko zrazu pochopil. Všetky tie veci do seba zapadli a obnovili sa mu aj veci, ktoré predtým nepovažoval za dôležité. Spomínal si na to, ako divne chutili kávy a nápoje, ktoré mu urobila. Ako zle sa zvyčajne cítil na druhý deň. Myslel si, že je to len zo stresu, kvôli tomu, že mu hrozil vyhadzov zo školy, ale teraz už vedel, že mu to urobila ona. A nielen jemu. Robila pitie aj ostatným a on jej veril. Nikdy by si ani len nepomyslel, že im tam niečo primieša...
A to nebola jediná vec, ktorá sa počas toho polovičného vedomia objavila v jeho mysli... Teraz sa tým nemohol zaoberať nešlo to, len sa bližšie primkol k Markovi a dúfal, že to prejde.
Nevedel, čo sa stane, keď sa prebudí. Netušil, či sa to vôbec stane. Isté bolo len jedno, že to rozhodne nenechá len tak.
