pár: HP/SS, NL/LV
varovanie: rodinné, 12+
„Temný pán ma požiadal, aby som ho istý čas sprevádzal. Boli dosť ďaleko v istých krajinách, v ktorých má kontakty... Stretávali sme sa z dosť pochybnou spoločnosťou, ale nemôžem ti povedať, čo presne odo mňa chcel. Výslovne mi zakázal prezrádzať ti akékoľvek podrobnosti...“ dodal až príliš opatrne.
Harry sa naňho len díval. Nesnažil sa ho prerušovať, aby opäť neprestal s vysvetľovaním. Už aj tak sa zdalo, že to z neho ide dosť ťažko.
Zachovával si svoj zvyčajne chladný postoj, ale aj tak bolo na ňom vidieť náznaky nervozity. Zrejme ho stálo veľa premáhania hovoriť o tom so svojím partnerom.
„Dostával som o vás správy. Dosť často, ale nemohol som sa odhodlať k tomu, aby som vám dal o sebe vedieť. Nešlo to potom, ako som videl tie veci, keď som sa dotkol toho dieťaťa...“
„Je to tvoj syn a má aj meno,“ chladne mu pripomenul Harry.
Vôbec sa mu nepáčilo, že použil takýto výraz pre ich malého syna. Dorian bol príliš malý na to, aby sa dokázal kontrolovať. Bolo to popísané v tých knihách, ktoré študoval s Nevillom.
Rovnako ako deti, ktoré nedokážu ešte plne kontrolovať svoje čarodejnícke schopnosti, tak ani Dori si nebol vedomí toho, čo v iných vyvolával.
„Musí odtiaľto odísť,“ nekompromisne vyhlásil Snape.
Harry prudko vstal. Ledva sa kontroloval, aby nezačal všetko okolo seba rozhadzovať svojou mágiou. Pár sekúnd sa pokúšal navrávať si, že zle počul, ale tie slová sa k nemu vracali ako ten najhorší druh mučenia.
„Môj syn nikam nepôjde. Ak nás už nechceš je to tvoj problém, ale nepokúšaj sa ani len naznačiť niečo také.“
Ochraňujúco sa postavil pred dvere vedúce do detskej izby. Niečo také nemienil dovoliť.
„Nemôže tu ostať. Nie je pre mňa ľahké to povedať, ale nemáme iné východisko. Musí odtiaľto zmiznúť...“
„To ti prikázal on? Donútil ťa...“ opýtal sa Harry a tentoraz už naozaj kričal. Vedel, že by sa mal stíšiť, ale jednoducho to nešlo.
„Nemôžem ti to vysvetliť. Nemôžem ti povedať viac. Jednoducho mi musíš veriť. To dieťa...“
„Prestaň ho tak volať. Videl som druhú časť tej budúcnosti, vôbec to nie je tak...“ začal mu rýchlo vysvetľovať to, ako to skutočne bolo.
„Viem, že to nič neznamená tiež som to študoval a mrzí ma, ak na mňa budeš nahnevaný, ale nemám na výber...“ siahol po prútiku a skôr než si to Harry stihol uvedomiť, ocitol sa omráčený na zemi.
Severus Snape ho opatrne prekročil a vošiel do detskej izby. Harry zúril. Všetko v ňom kričalo o pomoc. Želal si, aby niekto prišiel. Hocikto. Dokonca aj samotný Temný pán.
Detská iba bola prázdna.
***
„Otec sa... zbaviť. Prosím, pomôž...“ zúfalo nariekal Brian. Ešte stále bol trochu chorý, ale zdalo sa, že mu elixíry už zabrali. Vyzeral už omnoho lepšie, ale stále pôsobil veľmi rozrušene a po lícach sa mu kotúľali poriadne veľké slzy.
„Pokojne, Brian... Poď dovnútra...“ Neville ho opatrne objal a prevzal z jeho náručia Doriho.
Brian mu ho dosť neochotne prenechal.
Vedel, že sú obaja chorí, ale nemohol ich nechať len tak pri dverách. Rozhodol sa doviesť ich do menšej izby, ktorá bola trochu oddelená od hlavnej spálne.
Bola tam menšia posteľ, nie až tak pohodlná, ale dala sa celkom dobre využiť. Neville tam občas sedel a čítal si, keď nechcel byť priveľmi na očiach Temnému pánovi.
Mal tam aj knihy, ktoré si priniesol z veľkej knižnice. Porozkladané na kôpky a označené.
Posadil Briana na posteľ a pozakrýval ho. Rozhodne by ešte nemal takto pobiehal po chodbách.
„Brian. Vôbec som ti nerozumel. Pekne mi vysvetli, čo sa stalo? Nemusíš sa ničoho obávať...“ Podal mu pomerne veľkú vreckovku a doprial mu čas, aby si mohol poutierať slzy.
„Vrátil sa domov,“ stále rovnako rozrušene vyhlásil Brian, ale tentoraz sa pokúšal, nerobiť zbytočné pauzy, aby to mal čím skôr za sebou. Chlapček sa tváril až príliš znepokojene, takmer chladne.
Neville nechápal, prečo Snape nemôže byť milší aspoň k svojím vlastným deťom. Nič by sa nestalo, keby aspoň im prejavil trochu náklonnosti. Pokojne kolísal v náruči Doriho a chápavo sa díval na Briana.
„A povedal, že Dori musí ísť preč, že nemôže ostať...“ utrápene dokončil malý čarodejník.
„Si si istý, že si tomu dobre porozumel?“
„Áno, som. Hádali sa a on to povedal... On nás aj tak nemá rád. Nechodí za nami. Nehrá sa s nami...“ vyčítavo dodal Brian.
„Norli,“ nahlas a zreteľne vyslovil Neville.
Škriatok sa opäť objavil pri ňom.
„Postaraj sa o deti. Idem sa pozrieť za Harrym...“
Norli úslužne prikývol. Neville vyšiel z menšej izby a zamieril rovno k Snapovým komnatám.
Zaklopal a keď sa nikto neozval, aj tak vstúpil dovnútra. Pokúšal sa predstaviť si, že Snape má na sebe oblečené babičkine šaty a v rukách sa mu hompáľa ta istá veľká kabelka. Nezabudol ani na povestný babičkin klobúk.
