Fandom: Dr. Who
Varovanie: rape, šialenstvo, 18+, skrátke
Pár: Doktor/Vládca
Obsah: Doktor po dlhom čase prenasleduje svojho obľúbeného nepriateľa...
Pocítil, ako mu niekto skrútil ruku za chrbtom. A upevnil v tejto polohe, pomocou istého druhu nie príliš využívaných elektronických pút.
Bolestný impulz prenikol hlboko do jeho mysle. Niekto ho surovo pritlačil k jeho vlastnej lodi. Doktor zúfalo zalapal po dychu, keď opäť bolestne narazil na dvere vedúce do Tardis. Pred očami sa mu na malý okamih poriadne zatmelo a niekto sa pritisol tak blízko k nemu, až mal pocit, že ho to chladné zovretie rozdrví. Na krku cítil prerývaný dych tej osoby. Z hrôzou si uvedomil, že nedokáže klásť odpor. Bol unavený, bol smutný a nemal vôľu bojovať. Trhane dýchal a pokúšal sa nemyslieť na blízkosť tej osoby, ktorá ho držala takýmto zraňujúcim spôsobom.
„Doktor...“ niekto takmer nezreteľne vyslovil jeho meno. Niekto, vďaka ktorému sa jeho srdcia pulzovali bláznivou radosťou.
Nespokojne sa zamrvil v snahe potlačiť nádej, ktorá sa ho zmocnila, keď k nemu prehovoril on.
„Povedal som ti, aby si nechodil za mnou. Neručím za seba, keď ma stále takto prenasleduješ. Táto planéta ťa predsa nezaujíma, ale ty si sem aj tak prišiel... Počúvaj svojho Vládcu...“
Doktor pocítil, jemný náznak tlaku pod rebrami. Nebránil sa tomu. Nič nebolo dôležité, ako to, čo chcel. Chcel už konečne myslieť aj na seba a chcel späť svojho priateľa.
„Chýbaš mi. Chýba mi Koschei...“ zašepkal takmer nehlučne.
Vládca sa dotkol jeho bokov. Prešiel po nich rukami a chvíľu nastavoval svoj laserový skrutkovač. Doktor tomu takmer nevenoval pozornosť. Stále dúfal, že všetko bude v poriadku, že ich už nič od seba nebude oddeľovať.
„Pamätáš si, ako sme šli spolu do boja, ako sme...“ nemohol to dokončiť. Nepodarilo sa mu to kvôli tomu, že jeho nohavice boli zrazu roztrhnuté a ocitli sa na zemi... Laser ich bezpečne zmenil na prach a Doktor ostal úplne nechránený. Uprostred tmavej ulice, s nahnevaným Vládcom za svojím chrbtom.
„Chceli robiť tie veci, ale ty si nikdy nesúhlasil. Nebol som pre teba dosť dobrý... “ chladne vyhlásil Vládca.
Doktor zmätene pokrútil hlavou. Akosi strácal prehľad o tom, čo to má vlastne znamenať. Nikdy o Vládcovi takto nerozmýšľal. Občas sa naňho dokázal parádne nahnevať, ale vždy ho mal rád. Vždy sa mu snažil pomôcť, ale nie vždy to šlo po dobrom. Nikdy ho nepovažoval za menejcenného.
„Čo presne myslíš tými vecami?“ opýtal sa takmer so strachom.
„Koschei chcel len teba, ale už je neskoro. Ja chcem len, aby si trpel...“
Doktor sa opäť pokúsil brániť. Nepáčilo sa mu, kam smerovala táto debata. Nie teraz a nie takto. Na niečo také nebol pripravený.
Bolestný kŕč prešiel jeho telom a on sa proti svojej vôli rukami oprel o Tardis. Musel sa trochu viac rozkročiť, aj keď potom vôbec netúžil. A čoskoro pochopil, kam sa uberajú Vládcove myšlienky a došlo mu, že nemá chuť na otvorený konflikt. Skôr sa mienil niekam vsunúť a Doktorovi bolo až príliš jasné, na aké miesto to asi bude.
„To neurobíš,“ hlesol zdesene, keď pocítil Vládcove ruky na jeho zadku. A začínal ľutovať, že sem šiel takto zoslabnutý a bez priateľov. Nie vždy nad ním dokázal vyhrať bez strát a teraz to vyzeralo dokonca ešte horšie než zvyčajne.
„Naučíš sa, že ma nemáš prenasledovať. Ak to ešte raz urobíš, vieš čo ťa čaká...“ bezstarostne nadhodil Vládca.
Doktorove odmietnutie ho očividne ani trochu neodradilo.
„Neopovážiš sa...“ nahnevane hlesol Doktor a chystal sa mu poriadne vynadať, ale k slovu sa už nedostal.
Doktor bolestne vzdychol, keď sa Vládca dosť nešetrne spojil s jeho telom. Ich mysle sa zliali dokopy. Celkom sa prepojili, akoby to bolo úplne prirodzené. Bubny ho úplne ohlušili a bolesť ho nútila značne šetriť slovami.
„Čo si myslíš teraz, keď...“ bezstarostne sa ho spýtal Vládca, aj keď bolo jasné, že aj on čoskoro prestane rozprávať, lebo táto poloha ho patrične zamestnávala a nechcel nič nechať na náhodu.
„Som celkom rád, že nemáš nadštandardnú veľkosť,“ neodpustil si podotknúť.
„Tvoj optimizmus je... trochu predčasný,“ tlmene odvrkol Vládca a mu nešetrne mu tresol hlavu o dvere. Našťastie nie príliš silno, ale trochu ho z toho rozbolelo čelo.
Pevne zovrel jeho boky a dosť nešetrne sa v ňom pohol. Doktor spokojne zastonal a privrel oči. Bubny sa mu podarilo odblokovať. Sústredil sa len na svoj plán a tentoraz už naozaj nič nemohlo zlyhať.
„Prosím,“ zanariekal Doktor. Dotkol sa Vládcovej ruky a pokúšal sa ju dostať na miesto, kde ho potreboval. Obrátil hlavu a podarilo sa mu dosiahnuť, aby ho pobozkal.
Ich dotyk bol takmer elektrizujúci a Vládca tomu nedokázal zabrániť. Skúsene ho láskal a pokúšal sa nevpustiť ho hlbšie do svojej mysle. S trpkým povzdychom to vzdal, keď sa už prestával kontrolovať. Ich pohyby sa zrýchľovali a ľudia, chodiaci okolo Tardis sa zmätene obzerali. Nič samozrejme nevideli, ale isté zvukové efekty im nemohli uniknúť.
Ich spojenie bolo dostatočne intenzívne. Vládca chcel byť pri ňom čo najbližšie. Páčilo sa mu to, ako ho Doktor kolísal na myšlienkovej úrovni. On si s ním mohol robiť, čo len chcel. Bol jeho. Bol to takmer nenásytný Doktor. A podarilo sa mu s ním vybabrať. Predstieral, že ho nechce, aby ho úplne vyviedol z miery, aby sa prestal sústrediť a on... Podarilo sa mu ho na chvíľu úplne ochromiť a vedel, že tentoraz mu už neutečie.
To si uvedomil, keď ho premohla absolútna slasť, vykĺzol z Doktorovho tela a kolená sa mu podlomili.
„A teraz si vezmem svoju odmenu ja,“ nadšene mu oznámil Doktor. Akoby zázrakom sa putá skratovali a on vtiahol svojho bezmocného nepriateľa do Tardis.
