Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...
Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate,
Mark
Zdrvujúca realita si zúrivo razila cestu a zanechávala za sebou len silný pocit neistoty a bezmocnosti.
Mark vnímal blízkosť poddajného tela, takmer cítil pulzovanie života vo svojom partnerovi. Bolo to zvláštne, akoby zostrene vnímal každý pohyb. Vedel, že Misha sa bojí, že mu srdce bije takmer o preteky a dokonca rýchlejšie než by malo. Privinul si ho tesnejšie a pohladil ho po vlasoch. Počas každého pohybu aj on sám vnímal, niečo iné existujúce skrz neho. Necítil sa ovládaný. Myseľ mal úplne jasnú, možno jasnejšiu než kedykoľvek predtým. Napriek tomu nedokázal uveriť tomu, čo videl pred svojimi očami. Bolo to také desivo skutočné, až sa bál zavrieť oči, aby po ich otvorení nezistil, že už úplne prišiel o rozum. Nechcel prijať realitu o nič viac, než jeho mladý priateľ. Nechcel tomu čeliť a jeho telo urobili to jediné, čo považovalo za dobré rozptýlenie. Zľahka pobozkal svojho partnera a váhavo si vypýtal vstup do jeho úst. Telom mu prešiel záchvev vzrušenia. Silnejší než kedykoľvek predtým a niečo v ňom dalo jasne najavo svoju spokojnosť. Nevyslovilo to žiadne slová vnútri jeho hlavy ani nič podobné, len sa cítil spokojný, takmer šťastný a zároveň zdesený. Pocity sa miešali a krútili, akoby jazdili na nejakom rýchlo sa krútiacom kolotoči. Nezáležalo mu na tom, že sa dívajú, že čakajú. Chcel len tú chvíľu oddialiť. Nemohol sa totiž odhodlať, ešte raz sa na nich pozrieť.
Misha ho jemne pozval ďalej. Ich bozk sa prehĺbil a Mark pocítil, ako sa mu mierne zakrútila hlava. Ich jazyky sa dotkli a bolo tam aj niečo iné. Niečo také jemné a dôkladné, že keď sa to spoločne prepojilo, slasť sa opäť rozšírila a priniesla so sebou aj príjemné pocity, ktorých intenzita sa nedala nijakým rozumným spôsobom opísať. Takmer sa zľakol, keď čoraz intenzívnejšie cítil, akoby boli jednou mysľou, akoby ich od seba nič neoddeľovalo a telá boli takmer na príťaž. Akoby im bránili dotknúť sa a oni na to tak dlho čakali. Tak veľmi to chceli.
Misha rukami zatlačil na jeho hruď. Bolo to len veľmi slabé, veľmi nerozhodné, ale Mark pochopil, že chce prestať. Nehneval sa naňho. Chápal to, aj on sa obával tých pocitov. Bolo to čudné. Takmer neľudské. Nech sa ľudia snažia akokoľvek nedokážu niečo také so sebou urobiť.
Mark sa len s veľkou námahou odtiahol od svojho priateľa. Cítil, ako sa tá tenká nitka ich spojenia neochotne oddelila. Hneval sa sám na seba, že prerušil niečo také nádherné, ale obával sa toho, čo by sa ešte mohlo stať. Aké komplikácie by si ešte mohli spôsobiť. Každá sekunda ich možno delila od totálnej straty súdnosti.
Boli nakazení, niečím čo ani oni sami poriadne nepoznali. Na žiadny dostupný liek sa spoliehať nemohli. Obával sa aj prezradenia ich stavu. Ak by niekto zvonka zistil, že boli takýmto spôsobom kontaminovaní veľmi ľahko by mohli skončiť ako pokusní pacienti.
A príchod do laboratória ich ešte viac zmiatol. Nicol sa až teraz odvážila k nim pristúpiť. Na krku mala niečo, čo pripomínalo čierny šál, ale podľa toho, ako sa to vlnilo, pochopili, že ide o niečo úplne iné. Tiahlo sa to až cez hrudník smerom na brucho, ktoré nadobudlo dosť ukážkové rozmery. Dieťa v ňom rozhodne bolo, prípadne niečo, čo dieťa aspoň vzdialene pripomínalo. Za zmienku stálo aj to, že Nicol na sebe nemala takmer žiadne oblečenie. Teda, aspoň nič také, čo by sa za oblečenie dalo považovať. Okolo pása mala síce prehodený, akýsi kus látky, ktorí nápadne pripomínal jednu z obľúbených Markových košieľ, ale rozhodne by sa nemala nosiť takto. Vrhol na ňu dosť nepríjemný pohľad. Nepredstavoval si, že skončí postrihaná a akosi nakrivo pozošívaná z nejakým iným kusom látky. Bola z toho pomerne chaoticky pôsobiaca sukňa.
„Nicol?“ položil jej ruku na plece a dotkol sa tej hmoty. Stiahla sa a výhražne ho udrela do ruky. Nicol sa celý čas len usmievala. Kolísala sa z boka na bok a mierne chaoticky ich oboch objímala.
„Som rada, že ste obaja v poriadku. Cítite sa dobre? Nechcete si ešte odpočinúť?“
„Nie, nič nepotrebujeme,“ odvetili takmer naraz.
„Dáte si s nami čaj?“ horlivo ich ponúkla Nicol. Na stole bolo namiesto skúmaviek s krvou jedlo, pitie a dokonca aj čokoládový koláč.
„Nie, ďakujeme, myslím, že by to chcelo niečo ostrejšie...“ Mark ledva premáhal svoj hnev.
Misha sa trochu triasol a on mu to vôbec nemohol vyčítať. Už ničomu nerozumel. Nič mu nebolo jasné. Začínal si myslieť, že sa všetci úplne zbláznili, vrátane neho. Toto rozhodne nebolo vôbec v poriadku.
V laboratóriu sedeli ich dvaja vražední priatelia, samozrejme už neboli v celách a Cody takisto nie a akoby to nestačilo dokonca aj dve mŕtvoly, presnejšie povedané Josh a Jenice.
Jenice sedela na Joshovi, mala podobný šál, ako Nicol a ani ona nebola poriadne oblečená. Postupne vstávali a poriadne ich vyobjímali. Misha sa stiahol, keď naňho chcel siahnuť Josh, ale napokon mu to z neznámych príčin dovolil. Mark celkom presne vedel, prečo. Rodina. To, čo predtým povedali sa teraz naplnilo. Všetkých ich vnímal ako svoju rodinu. Zatiahli ich k sebe a uvoľnili im miesto, tak aby sa mohli posadiť k nim. Samozrejme, ani muži neboli ktovieako oblečení.
Mark s Mishom mali na sebe momentálne asi najviac vecí, pokiaľ by sa to dalo porovnať s ostatnými.
„Skôr než čokoľvek poviete. Tak si zoberte svoje šaty a oblečte si ich! Nemám náladu na hlúposti!“ chladne im prikázal Mark.
„Takto sa cítime lepšie,“ smutne zamumlala Nicol.
„Prosím, poslúchnite ho a oblečte sa,“ požiadal ich aj Misha.
„Tak dobre, ale musíte chvíľu počkať,“ neochotne odvetila Nicol. Potiahla za ruku Codyho a donútila ho vstať. Ostatní ich tiež váhavo nasledovali a začali hľadať svoje oblečenie. Keď boli konečne hotoví, posadali si na svoje miesta a všetci jednoducho hľadeli na Marka, akoby očakávali, že im povie, čo majú robiť.
Ticho sa predlžovalo a nikto sa neodvážil prehovoriť. Obzerali si jeden druhého a vrhali na seba až príliš nadšené pohľady.
Napokon sa ozvala Nicol.
„Mark, pokiaľ sa chceš niečo spýtať, mal by si sa poponáhľať. Počas nasledujúcich dní nebudeme veľmi zhovorčiví...“ neznelo to ako hrozba, bolo to len skonštatovanie.
„Neviem, čo ti mám povedať Nicol. Sklamala si ma. Nechcem ťa vidieť. Nemám chuť tu s tebou ani len strácať čas. Teraz, keď ste už oblečení zober si svojich priateľov a vypadnite!“ chladne ich vyzval Mark.
Nepohli sa. Ani len nenaznačili, že by mali záujem ho poslúchnuť. Ďalej sa naňho dívali.
Misha sebou bolestne mykol. Mark sa ospravedlňujúco dotkol jeho ruky. Samozrejme, že nemal na mysli aj jeho. Hneval sa len na Nicol a na osoby, ktoré sa s ním takisto zrejme zahrávali. Netušil, čo to má všetko znamenať, ale ich vysvetleniam by zrejme aj tak neprikladal nijakú váhu. Problémom bolo aj to, že sa náhle prestal hýbať hlava mu klesla a keby si to Misha, nevšimol, zrejme by sa aj poriadne udrel.
„Mark!“
