Obsah: Mladý Doktor a Vládca sa ocitajú na neznámej planéte v obkľúčení nemilosrdných Dálekov, otvorený koniec...Obdobie, keď boli ešte priatelia...
Varovanie: sladké, 15+, romantika
Vládca sa pevnejšie pritisol k Doktorovmu telu. Objal ho okolo pása a ešte viac sa privinul k pulzujúcemu teplu. Doktor si nezabudol výbavu určenú na prežitie, mal so sebou ozdobne pôsobiacu sponu na školskom kabátiku, ktorá podľa potreby zohrievala jeho telo lepšie ako akákoľvek prikrývka. Vládca tú svoju opäť nejakým nedopatrením zničil, preto sa musel spoliehať na svojho priateľa.
Momentálne ho celkom pekne zohrieval a Vládca si musel dávať naozaj veľký pozor, aby nezaspal. Dalekovia boli blízko. Priam ich cítil, a aj keď sa schovávali na pomerne bezpečnom mieste, oprávnene sa obával ich útoku. Zabili by ich a on ešte nechcel zomrieť. Nie teraz, keď má na starosti Doktora.
Ich priateľstvo nikto nechápal. Stále im to zakazovali. Doktorova rodina ho nechcela vidieť v blízkosti ich syna, ale nech sa akokoľvek snažili, šikovní chlapci si vždy, našli cestu k sebe. Doktor ho mal rád a Vládca to isté pociťoval k nemu, aspoň počas tých svetlejších chvíľok, keď ho priveľmi neotravovali bubny. Dnes sa cítil dobre, čiže ho mal jednoznačne veľmi rád a páčilo sa mu ako skvele ho zohrieval.
„Dobré ránko, Doktor...“ pošepkal mu do ucha, keď zaregistroval takmer nepatrný pohyb.
„Dobré, Vládca...Kde sme to? Prečo máš také studené nohy?“ posťažoval sa tmavovlasý mladík.
„Situácia je asi taká. Havarovali sme. Rozbili sme Tardis tvojho otca, za čo nás neskôr asi bude chcieť prizabiť, ale hlavná vec, že sme na nejakej planéte, o ktorej som nikdy predtým nepočul a Dalekovia pristáli hneď vedľa nás. Pohybujú sa po pláži a márne nás hľadajú...“ zjednodušene zhrnul situáciu Vládca.
„Bola úplne nová. To snáď nie je možné. Povedz mi, že to nie je pravda? Povedz mi, že sme nerozbili úplne novú loď?“ trochu sa posunul, ale Vládca ho stiahol späť k sebe. Po strate kontaktu mu bolo opäť poriadne zima.
„Zasiahli ťa, musel som sa postarať o teba, loď nebola prvoradá. Horšie je, že nemáme takmer žiadne zbrane, ale prídu po nás, musia,“ pripomenul mu Vládca. Opatrne prešiel rukou po jeho bruchu. Zranenie sa rýchlo zahojilo, nebola potrebná ani úplná regenerácia, ale Doktora to aj tak zabolelo. Odtiahol priateľovu ruku na bok, pričom to skôr vyzeralo, akoby ju chcel za ňu chytiť. Vládca sa pobavene uškrnul. Doktor vyzeral tak nádherne, keď trpel. Keď sa do jeho tváre vkrádala bolesť, cítil, ako sa v ňom prebúdzala akási zvrátená radosť.
„Hneváš sa?“
Doktor sa opatrne otočil k nemu. Pozrel sa mu do očí a pohladil ho po tvári. Jemne, takmer akoby sa snažil nahradiť mu všetky, dotyky, ktoré mu boli odopierané.
„Nie. Na teba sa nedokážem hnevať. Nebolo to tvoja chyba. Všetko jednoducho zvalíme na Dalekov...“
Vládca ochotne prikývol. Rozhodne to bolo lepšie, ako povedať im pravdu a znášať všetky následky. Bolo mu jasné, že keď to Doktor dobre zahrá, možno ani nedostanú trest, teda pokiaľ sa im podarí nejakým spôsobom uniknúť snaživo chladný Dalekom. Nemal ich rád o nič viac, než svojich vlastných ľudí.
Doktor ho ďalej hladil. Stále s istou dávkou nevinnosti a Vládca takmer zabudol na všetky hrozby. Tá zlá časť bola preč, opäť vnímal Doktora ako tú najbližšiu bytosť.
„Brucho ťa ešte bolí. Mal by som sa pozrieť...“ vyhlásil spokojne. Bolo ťažké sa sústrediť, keď oňho Doktor javil až taký veľký záujem. Aj on sa ho chcel dotknúť, ale trochu inak. Viac intímne, akoby povedali starší spolužiaci.
Doktor prikývol. Jemne si vyhrnul oblečenie a dovolil Vládcovi, aby použil základné skenovanie brušnej dutiny. Sken dopadol samozrejme veľmi dobre. Doktorove zranenia sa ďalej úspešne hojili, ale bol trochu doudieraný. Vládca sa ho dotýkal viac než bolo treba a Doktor neprotestoval. Obaja by sa ďalej venovali tejto činnosti, ale kovovo chladný hlas im vtom zabránil.
„Páni času musia byť vymazaní!“ ten hlas, ich oboch okamžite priviedol do varu, aj keď z úplne iného dôvodu. Vládca rýchlo pobozkal Doktora. Pritisol ho k chladnej stene a postavil sa pred neho, tak aby ho mohol chrániť. Bola to úplne inštinktívna reakcia a Doktor za jeho chrbtom nespokojne mumlal, ale Vládca ho pred seba nepustil. Dálekovia mali zbrane, ktoré im dokázali spáliť obe srdcia. To si veľmi dobre uvedomoval. Chcel len chrániť svojho priateľa. Nič iné ho nezaujímalo.
Zdvihol pred seba sonický skrutkovač, ako jedinú zbraň, ktorá im ešte ostala. Bol čiastočne pokazený a dával si pozor, aby priskoro nezabzučal.
Dalek bol čoraz bližšie a oni nemali kam ujsť. Planéta mala veľmi nehostinný povrch. Takmer sa tam nedokázali pohybovať bez toho, aby ich niečo nezasiahlo. Vystrelil na nich, ale cez tú úzku štrbinu sa nemohol dostať. Nedokázal ani presne zamieriť. Trafil sa len do jednej zo stien. Úlomky skál zasypali ich únikový východ. Počuli ako Dalekov hlas vydáva ďalšie chladné príkazy, ale momentálne ich to nezaujímalo. Bolo tam príliš málo vzduchu. Ťažko sa im dýchalo. Vládca sa dusil. Doktor šikovne niečo prepojil a pritisol k Vládcovým ústam.
Nadýchol a hneď zas masku posunul svojmu spoločníkovi. Doktor sa naňho unavene pozrel, nevediac ako dlho to tam ešte vydržia. Takto sa striedali niekoľko bezútešných minút. Mali so sebou pomerne veľkú zásobu, ale ani tá nemohla zabrániť tomu, aby nepočuli ďalšie záchvevy pôdy. Boli doslova pochovaní vo vnútri. Doktor sa už opäť oňho plne opieral. Takmer dvadsať minút tam len sedeli a delili sa o vzduch... Potom niekto prehĺbil jaskyňu a páni času ich dostali von. Obaja sa viezli domov v Tardis a tvárili sa totálne šokovane. Nikto sa ich našťastie na nič nepýtal.
Vládca schytal pár nevraživých pohľadov, ale to nebolo nič nezvyčajné. Doktor sa tváril ako neviniatko a pokúšal sa držať čo najbližšie pri svojom priateľovi.
