Pár: Doctor/Master
Varovanie: 15+ trojdielna jednorázovka
Obsah: Polícia zatkla Vládcu a Doktor zariadil, aby mu ho vydali do osobnej starostlivosti...
„Zabijem ťa! TY vieš, že áno... Kde si? Tak kde si? “ Vládca sa nahnevane zaprel do ťažkých dverí. Jeho izba, ktorú mu dali v tej liečebni, bola takmer ako nedobytná pevnosť. Nemohol sa odtiaľ dostať, ani keď sa o to veľmi snažil. Ani biele oblečenie pre pacientov, ktoré mu obliekli sa mu ktovieako nepáčilo. Nestál o Doktorovu pomoc, chcel odtiaľ čo najrýchlejšie zmiznúť. Veľmi skoro sa však ukázalo, že to bude poriadne problematické. Jeho starý priateľ ho poznal príliš dobre a sám urobil opatrenia, aby sa nemohol len tak ľahko vypariť.
Vládcu to privádzalo do zúrivosti. Ako nad ním mohol ten malý plačúci a nekonečne dobrý Doktor opäť vyhrať? Niečo vo vesmíre snáď nebolo v poriadku. Ako mu to vždy mohlo tak pekne vyjsť. A to si už myslel, že minule sa mu podarilo všetko bezchybne zvládnuť.
„Doktor! Ak ma tu necháš samého, zabijem ich všetkých!“ nahnevane ešte raz kopol do dverí a vrátil sa späť k pochodovaniu po miestnosti. Nevzdal sa. Nie. Nikdy.
Sústredil energiu vo svojej mysli. Vyslal mimoriadne jednoduchý, ale zároveň dostatočne silné volanie. Znelo to tak zúfalo, že on sám mal dosť starostí s udržaním prenosu.
Približne o dve minúty sa dvere otvorili. Stál v nich zadychčaný Doktor. Očividne ho to dosť vyplašilo. Vládca priam cítil, ako jeho dve srdcia bijú na poplach. Dvere sa zavreli tak rýchlo, že si to takmer ani nestihol uvedomiť. Spamätal sa, až keď bol Doktor vnútri jeho izbu.
Svetlovlasý pán času ho schmatol. Chcel ho tresnúť o stenu, ale tie boli mäkké, prispôsobené tak, aby si neublížili. Tá izba ho naozaj začínala nesmierne štvať.
Chcel ho chytiť za krk, ale Doktor zmenil tento márny boj na objatie. Schúlil sa do Vládcovho náručia a oprel sa oňho. Pôsobil takmer bezmocne a tak nevinne. A díval sa naňho tými svojimi očami. Vládca mu začal prehľadávať vrecká.
„Nič tam nemám, ale pokojne pokračuj,“ uškŕňal sa Doktor.
„Ani náhodou. Na to radšej zabudni...“ rýchlo odtiahol ruku. A pritisol ho bližšie k mäkkej stene. Bolo čoraz ťažšie sa z toho všetkého vymotať. Doktor sa ho držal ako obľúbenej hračky a jeho blízkosť mu vôbec nebola nepríjemná.
Chcem ti len pomôcť. Nič viac...“
„Ak len to, tak to sa dá ľahko zariadiť.“
Doktor sa zadíval na dvere a tie sa pomaly začali opäť otvárať. Vládca ho chcel so seba striasť a dostať sa k nim, ale Doktor ho nemilosrdne stiahol na zem. Tá bola tiež až detinsky mäkká, takmer akoby spadli na posteľ.
„Dvere sú otvorené, ale ty nikam nepôjdeš...“
„A čo teraz?“ Vládca ho obrátil a podarilo sa mu dostať sa nad neho. Pohodlne sa na ňom usadil a pevne mu zovrel obe ruky.
„Ďakujem, za pomoc s políciou, Doktor, ale ďalej to už zvládnem sám...“ opatrne povolil zovretie a pokúšal sa postaviť, ale Doktor ho opäť zhodil šikovným úderom, ktorý bolel dostatočne na to, aby sa opäť zvalil, tentoraz vedľa neho. Dvere sa zatvorili a rovnako aj Vládcove oči. Kompletne ho to položilo. Doktor rozhodne nič nezabudol so špeciálnych hodín sebaobrany. Vládca si tiež spomenul na niečo mimoriadne dobré a obzvlášť bolestivé. Naslepo vystrelil telepatickú energiu a zasiahol ňou obzvlášť citlivý bod.
Nevedel, do čoho sa trafil, ale podľa Doktorovho bolestného povzdychu usúdil, že mu aj on spôsobil dostatočnú mieru bolesti. Spokojne čakal, kým účinok Doktorovho triku pominie, ale to ho už mal zas pri sebe. Doktor sa opäť privinul bližšie k nemu. Chvel sa od bolesti a ani on nebol ničoho schopný.
Vládca použil telepatiu ešte raz a udrel tvrdšie. Doktor sa nestihol brániť. Jeho bolesť bola preňho ako najvyššia forma slasti. Doktor mu to vrátil a bolelo to rovnako intenzívne. Boli tak blízko, že sa jednoducho nedalo minúť. Pozbieral zvyšnú energiu a udrel ešte dvakrát, kým ho Doktorova odveta definitívne neposlala do ríše snov.
Keď opäť nadobudol vedomie, ležal v posteli, prikrytý až po hlavu. Bolela ho hlava, od piesne bubnov, ale aj od toľkého telepatického strieľania. Už dávno sa takto nenamáhal a rozhodne si to vyžiadalo svoju daň. Zároveň mal telo trochu opuchnuté a ubolené po Doktorových protiútokoch. Mal pocit, akoby všade okolo neho lietali malí dálekovia a útočili na každú čiastku jeho dobitého tela. A to nebolo ani zďaleka to najhoršie. Doktor ležal pri ňom. Hlavu mal zväčšenú kvôli opuchu mozgu, snímače zastrčené do čela. Vládca zámerne používal telepatiu, ktorá ho nemohla zabiť, len poriadne doriadiť. Nechcel, aby sa zregeneroval. To sa mu rozhodne podarilo. Doktorov mozog teraz nebol schopný žiadnej súvislej miestnosti. Zovšadiaľ do nich vtekali lieky a vyrovnávače mozgovej aktivity. Doktorovo telo bolo oproti hlave zvláštne malé. Vládca sa pár minút zabával štuchaním doňho, aj keď to bolo aj preňho nesmierne bolestivé.
„Nemáte tu iné postele? Prečo ste ho dali ku mne?“ sťažoval sa, dosť potichu, lebo ledva vládal rozprávať. Odpoveď na svoju otázku samozrejme nedostal. Akurát zosilnili prúdenie liečenia a on opäť zaspal. Schúlil sa bližšie k Doktorovi.
Keď opäť nadobudol vedomie, prešlo zrejme už pár ďalších dní. Usúdil to podľa toho, že Doktorova hlava bola opäť normálna. Jeho mozog dosahoval svoje zvyčajné rozmery a Doktor sladko spal vedľa neho, už napojený len na normálnu liečbu.
