Neskôr večer...
Harry rukou opatrne zovrel okraje misľomisy. Stále nebol ešte úplne rozhodnutý. Pár minút sa díval na pokojne prázdnu hladinu a pokúšal sa prestať neustále premýšľať o tom, čo tam naňho čaká.
Bol by omnoho radšej, keby mu to Severus povedal sám. Nechtiac spomínal na to, ako príšerne zúril, keď Harry videl spomienku s Jamesom. Jeho reakciu si dodnes veľmi dobre pamätal. Dúfal, že tentoraz nebude súčasťou podobnej drámy. Ešte raz sa zhlboka nadýchol, potom jednoducho vylial spomienku dovnútra a sledoval ako sa nadšene krúti.
Nemal by som, ale on mi nikdy nič nepovie.
Pohľadom sa zastavil na svojich spiacich deťoch. Už len kvôli nim sa musel dozvedieť pravdu... Zhlboka sa nadýchol a ponoril sa hlbšie do cudzích spomienok.
Pristál na stole vedľa Snapa, ktorý práve niečo zapisoval na pergamen.
Harry videl ako úhľadne píše list určený preňho. Tmavovlasý mladík sa opatrne naklonil, aby lepšie videl.
Harry,
Už dlhší čas sa ti snažím napísať, ale neviem nájsť tie správne slová. Je pre mňa omnoho ľahšie nič ti nepísať a vyrovnať sa s celou tou vecou po svojom. Dokonca ani tento list ti v skutočnosti nikdy nepošlem.
Píšem to len, aby som si predstavil, aké by to bolo, keby som mohol predstúpiť pred teba a povedať ti pravdu akoukoľvek formou.
Je mi jasné, ako sa zatváriš, keď ti poviem, že náš najmladší syn, musí odísť z domu. Je mi jasné, akú bolesť ti tým spôsobím, ale nemôžem inak. To dieťa musí odísť, čo najďalej. Neexistuje žiadna iná možnosť a čím viac tomu budeš brániť, tým ťažšie bude rozlúčiť sa s ním.
Harry zamračene hľadel na ten list. Nebolo to nič, čo by už nevedel. Severus mu zatiaľ neukázal nič podstatné, iba to, čo mu tak ochotne predviedol. Mal chuť ten list osobne spáliť a nakričať naňho, ako môže byť taký zbabelý, ako sa môže tak rýchlo vzdať? Spomienka však nič z toho precítiť nemohla, preto sa len opatrne odlepil zo stola a postavil sa vedľa neho. Zatiaľ to bolo úplne stratené. Nenašiel nič, čo by Severusa ospravedlňovalo, aj keď v to tajne dúfal.
Až, keď odvrátil zrak od svojho partnera všimol si, že na koberci niekto kľačí. A videl aj kreslo pri okne, na ktorom ako na tróne sedel Temný pán.
Vzhľadom na jeho prítomnosť to bolo úplne pochopiteľné. Nagini sa nadšene priblížila k mužovi, ktorý sa samozrejme až príliš ochotne odťahoval od veľkého hada.
Harry netrpezlivo pristúpil k mužovi.
„Želáte si ešte niečo?“ opýtal sa trhaným hlasom, poznačeným cudzím prízvukom.
„Zlož si kapucňu...“ prikázal mu Temný pán.
Severus pohybom prútika spálil list a obrátil sa k nim. Muž si oboma rukami pomaly stiahol tenkú látku.
Bol to tmavovlasý mladík, v dobrom stave, oblečený do pekného habitu a pôsobil až príliš úslužne.
„Čo povieš, Severus? Myslím, že takáto odmena ti dokonale vyhovuje...“
„Ďakujem, môj pane,“ chladne kývol hlavou profesor elixírov.
Temný pán ostal usadený na svojom mieste a lenivo pokynul chlapcovi, aby vstal. Mladík to veľmi elegantne urobil a pomaly si vyzliekol svoj odev. Ukázalo sa, že pod habitom bol úplne nahý a nevyzeral vôbec zle. Snapove oči skúmavo prešli po jeho odhalenom tele.
Harry si nespokojne založil ruky vbok.
Sledoval ako sa nahý mladík presunul k jeho partnerovi. Posadil sa na zem a znalecky siahol svojmu klientovi pod habit.
Snape takmer bolestne zalapal po dychu, keď mladíkova ruka našla to, čo hľadala.
„Idem prezrieť tie knihy. Uvidíme sa ráno...“ rozlúčil sa s ním Temný pán.
Snape sa zmohol len na slabé prikývnutie.
Harry nevychádzal z údivu. Voldemort šiel pre knihy, kým jeho partnera obsluhoval pochybne pôsobiaci mladík.
Táto spomienka nebola presne tým, čo by ktovieako túžil vidieť. Začínal mať pocit, že Neville sa tak trochu zmýlil. Síce sa to čiastočne týkalo jeho syna, ale ten list bol aj tak nepoužiteľný. Nemienil to sledovať až do konca, chcel sa z tej spomienky čo najskôr dostať. Pripravoval sa na nepríjemné stúpanie, ale nič sa nestalo. Spomienka sa prekrútila, zamotala sa mu hlava a tentoraz sa ocitol pod stolom. Nad ním sa v divokom rytme pohybovali dve prepletené telá. Harry znechutene kopol do stoličky, ktorá sa nanešťastie nemohla vôbec prevrátiť. Noha mu prešla skrz a on nahnevane pokúšal postaviť.
O to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď do izby niekto vošiel: „Elias! Čo to má znamenať!“
Harry sa rýchlo vysúkal spod stola. Ocitol sa zoči- voči ďalšiemu Snapovi. Rozzúrenému takmer do nepríčetnosti.
„Och, Severus... Och, prepáč, ale... áno... ešte...počkaj.... už...“ mužovo telo sa naplo a Harrymu bolo jasné, že práve zrejme prežíva veľmi príjemné chvíle, aj napriek zjavnému prerušeniu. Takzvaný Elias od seba jemne odtiahol mladíka a vložil mu do rúk pár mincí.
„Elias! Na niečo som sa ťa pýtal...“
„Nemohol som predsa odmietnuť, keď mi Temný pán ponúkol takéto rozptýlenie. Vieš, predsa, že doma si veľa zábavy neužijem...“
Snape si ho zamračene premeral. Schmatol mladíka za rameno, pomocou prútika ho obliekol a vyviedol von. Harry nasledoval pravého Snapa a sledoval, ako mladíkovi poopravil pamäť, aby v ňom neostala ani len zmienka po dvoch Snapoch.
Potom sa vrátil do miestnosti a schmatol Eliasa.
„Toto si ešte s tebou vybavím,“ hovoril tichým, ale zároveň nebezpečným hlasom.
„Čo som mal podľa teba robiť. Odmietnuť dar od Temného pána by aj teba stálo hlavu. Na to nezabúdaj,“ Elias si rukami chránil hlavu.
„Potrebujem len, aby si ma zastupoval. Ja mám teraz na starosti iné veci, ty musíš byť ako moje druhé ja.“
„Veď aj som, ja som ty, ty si ja...“ uškŕňal sa Elias.
