Holmes

Fandom: Sherlock BBC

Pár: SH/JW

Varovanie: romantika, sladké 12+

Obsah: John náhle ocestoval. Sherlock má podozrenie...
Poznámka: Poviedka prešla kompletnou AP

SHERLOCK

Musel som súrne odcestovať. Jedlo máš v chladničke. J

Sherlock zamračene hľadel na novú správu. Bol práve vonku, skláňal sa nad mŕtvolou, ale akosi sa mu nechcelo púšťať sa do akýchkoľvek úvah. Policajti naňho opäť hľadeli ako na blázna a John nebol s ním. Rýchlo ich oboznámil so základnými faktami a bez akéhokoľvek nadšenia sa vrátil späť domov. Nebol to ničím výnimočné, zdalo sa mu, akoby v tomto prípade jeho služby neboli vôbec potrebné.

Vraha dostali takmer okamžite a Sherlock ani nemal možnosť  poriadne využiť svoje schopnosti. Zapadol do kresla a chystal sa svojmu priateľovi odpísať.  Nechcel, aby to znelo tak zúfalo, preto chvíľu počkal. Teraz sa mu však zdalo, že čakal príliš dlho. Bolo to na zbláznenie, možno vďaka týmto veciam, ktoré nikdy poriadne nechápal, sa začal tak horlivo vyhýbať vzťahom.

Bolo omnoho jednoduchšie sa na nikoho neviazať, ale keď sa to už raz začalo, zistil, že ani on nie je úplne imúnny.

Najprv nakukol do chladničky a vybral jedlo.. Bolo to ako inak veľmi dobré... Bol rád, že mu niečo nechal. Rozhodne mal problém rozhýbať svoj zadok a niečo si kúpiť sám. Robil to len občas, keď si všimol, že John má toho už dosť, ale zvyčajne mu vyhovovalo nechať sa trochu rozmaznávať. Horšie bolo, že to jedlo bolo treba zohriať, a to sa nedalo zariadiť len tým, že sa bude na svoje jedlo len pokojne dívať. Sherlock ho radšej ešte strčil do chladničky. Rozhodol sa, že počká kým sa dovalí domáca a potom ju nenápadne zmanipuluje, aby sa o to postarala. Pričom sa bude tváriť absolútne nevinne.

Relatívne rýchlo odcupkal k späť do obývačky. A konečne sa mu podarilo niečo naťukať.

Ďakujem. Je skvelé. Budeš dlho? S

Prečítal si to po sebe aspoň desaťkrát, kým to konečne odoslal. Dlho zvažoval, či tú otázku nemá vymazať, ale bol príliš zvedavý. Po troch rokoch spoločného riešenia prípadov a naťahovania sa s pánom M, bolo preňho ťažké stále sa neobávať útoku. A  do hry zamiešala ďalšia vec, o ktorej nikdy nepredpokladal, že ju bude musieť riešiť.  Mal oňho strach.  

Nechcel niečo také cítiť, ale akosi to prichádzalo so všetkými tými mimoriadne desivými vzťahovými záležitosťami.  Teraz si dokonca želal, aby mu John normálne zavolal.

Mobil ako na povel zapípal a prišla ďalšia nanešťastie len ďalšia správa.

Ide o rodinnú záležitosť. Pokúsim sa vrátiť, čo najskôr. J

Sherlock sa spokojne schúlil na gauči. Rozhodol sa, že zabije zvyšok času hraním na husle. Aj keď  riskoval, že tým nikoho v okolí príliš nepotešení. Obzvlášť nie domácu, ktorá by radšej ocenila, keby začal strieľať.

JOHN

Opatrne si vložil mobil do vrecka. Dúfal, že celá táto situácia sa nebude ešte viac komplikovať.  Svojho priateľa do toho zatiaľ nechcel zaťahovať. Dúfal, že sa mu podarí to vyriešiť.

Musel len venovať pozornosť tomu rozhovoru.  Akosi prirýchlo sa to zvrtlo na dosť netradičnú formu výsluchu. Najprv si ho len zavolal do kancelárie, potom ho potupne zatkli. Našťastie stihol aspoň vložiť do chladničky nejaké jedlo.

„Čo zamýšľate s mojím bratom?“ opýtal sa Mycroft  Holmes.

Tváril sa pritom, akoby od tej odpovede závisel prinajmenšom aspoň stav svetovej ekonomiky.

John sa pokúšal byť trpezlivý, ale tento rozhovor mu vôbec nebol príjemný. Starší Holmes mu situáciu rozhodne neuľahčoval. Začínal mu chýbať mierne panovačný, ale zato mimoriadne zaujímavý Sherlock.

„Už sme o tom hovorili. Celé popoludnie vám opakujem to isté. Čo ešte potrebujete vedieť?“

„Chcem, aby ste mi povedali všetko a neodídete odtiaľto, kým mi nedáte uspokojivú odpoveď.“

„Tak to tu asi budeme sedieť večne.“

„Nezahrávajte sa so mnou, John. Môj brat je stále členom rodiny, aj keď sa správa tak trochu výstredne. Musíte pochopiť, že nemôžem dovoliť, aby ste ho zatiahli do takých vecí.“

„To plne rešpektujem. Predpokladám, že počas tých rokov ste mali možnosť vytvoriť si obraz o našom ako to vy nazývate vzťahu. Nechápem, prečo vás to začalo trápiť až teraz?“

„Pozrite si toto...“ plesol na stôl noviny.

John hľadel na pomerne veľký titulok, ktorý pokrýval celú hlavnú stránku. Zamračene zhodnotil, že si opäť nemohli nájsť nič lepšie, než písať o kontroverznom vzťahu mladého detektíva a jeho asistenta. Bolo to pekne podfarbené mimoriadne zaujímavou fotografiou.

„Nie je to až také hrozné. Je to len objatie. Nič viac... O pár dní na to aj tak všetci zabudnú...“ chladne dodal John.  V článku boli len klasické dohady. Bez akýchkoľvek rukolapných dôkazov.

 „Nechcem, aby moje meno mojej rodiny bolo spájané s takými vecami,“ chladne zopakoval Holmes.

„Podľa mňa to nie je nič vážne. Zamyslite sa skôr nad tým, ako sa zdržiavate takýmito malichernosťami, kým tam vonku, pobehuje M. Kedykoľvek sa môže o niečom pokúsiť a Sherlock je teraz kvôli vám úplne sám. Môžem vám sľúbiť, že si  na verejnosti budeme dávať lepší pozor, ale bol by som rád, keby ste ma nechali konečne odísť.“  

„Nie. Až do zajtra ste zadržaný. Chcem, aby ste si veľmi dobre zvážili, do čoho sa púšťate. Ak môjho brata sklamete, ak bude mať kvôli vám problémy, tak vám zaručujem, že...“

„Pozrite, Mycroft, nechcel som zachádzať tak ďaleko, ale tuším naozaj nemám na výber. Tak teda počúvajte. Milujem vášho brata. Urobím všetko pre to, aby sa mal dobre. Budem riskovať aj vlastný život, ak to bude potrebné. Dúfam, že je vám to už jasné. Nič viac vám k tomu nemôžem povedať.“

Nebolo preňho ľahké to priznať. Neočakával, že to niekedy bude musieť vysloviť nahlas. Činy hovorili zaňho a to bolo preňho dôležitejšie než slová.

Mycroft chvíľu rozmýšľal. John sa naňho radšej ani nedíval. Pokúšal sa predstaviť si, aké by to bolo, keby sa naozaj mohol pobrať domov. Netúžil stráviť noc vo väzení a nevedel, či ho týmto vyhlásením ešte viac nerozhnevá.

„Dobre. Ak je to naozaj tak, náš rozhovor sa tým pádom skončil. Môžete odísť. Moji ľudia vás odprevadia.“

John sa uľahčene odlepil od stoličky. Bolo to šťastie, že sa konečne rozhodol ho počúvať, aj keď musel priznať niečo, čo by len tak ľahko nevyslovil. Zo srdca sa mu odvalil veľký balvan a už sa naozaj veľmi tešil na svoju posteľ.

Po krátkom pozdrave ho naložili do auta a vyhodili rovno na Baker street.

 John okamžite zamieril dovnútra. Nemal už chuť na žiadne ďalšie prekvapenia.

Nanešťastie dnes zrejme nebol ten správny deň. Z obývačky počul svoj hlas. Presnejšie povedané nahrávku.

Pozrite, Mycroft, nechcel som zachádzať tak ďaleko, ale tuším naozaj nemám na výber. Tak teda počúvajte. Milujem vášho brata.

Keď sa dostal dovnútra, uvidel Sherlocka, ktorý niečo práve púšťal na svojom počítači. Sherlock zastavil nahrávku a ešte raz prešiel tú pasáž.

Pozrite, Mycroft, nechcel som zachádzať tak ďaleko, ale tuším naozaj nemám na výber. Tak teda počúvajte. Milujem vášho brata.

„Ehm, Ahoj...“ zahanbene zamumlal John. Začínal mať pocit, že Mycroft mu to naozaj robí naschvál. Nemusel byť až taký úslužný a poslať záznam bratovi. Toto mu len tak neprejde.

„Ahoj, John. Ako bolo u Mycrofta? Bol k tebe zlý?“

„Trochu arogantný, mierne povýšenecký, ale dal sa zniesť...“

„Vskutku presný opis. To som  mal možnosť vidieť. Poslal mi celý záznam a pripojil aj poznámku o tom, že si ťa mám rozhodne veľmi vážiť a nesprávať sa ako panovačný idiot...“ zacitoval Sherlock a tváril sa pritom tak nevinne, akoby sa ho to vôbec netýkalo.

Zavrel svoj počítač a opatrne pristúpil k nemu. John si všimol, že ho počas dňa stihol pokresliť smajlíkmi rôznych tvarov a veľkostí.

„Som rád, že si doma,“ prisunul sa bližšie k nemu a ospravedlňujúco ho pobozkal.   

„Ja tiež...“ objal svojho partnera okolo pása. Cítil jeho telo pod tenkou látkou županu. Sherlock bol rozhodne pripravený na všetko. Johnova nálada sa hneď postatne zlepšila.

„Ideš už do postele?“

John pomaly prikývol. Nechcel, aby to vyzeralo priveľmi nadšene. Sherlock bol až priveľmi spokojný, na to, že prežil úplne nudný deň.