Varovanie: upravený dej, nič z toho sa v skutočnosti nestalo ani nestane, je to len výplodom mojej fantázie
Letný špeciál, krátke, sladké
Vzťah: študent/učiteľ , Daniel/Alan
Obsah: Alan Rickman pracuje ako profesor na internátnej chlapčenskej škole...
Daniel nervózne prechádzal po chodbe. Od kabinetu istého profesora ho delilo už len pár metrov, ale on sa stále nemohol rozhodnúť, či to má urobiť alebo nie.
Pohrával sa z remienkom svojej tašky a pokúšal sa celé si to ešte raz zrekapitulovať.
Musí sa držať svojho plánu. Musí sa tváriť, akoby sa len prišiel opýtať na svoju domácu úlohu a hlavne nesmie urobiť niečo, čím by ho urazil. Potom nadviaže rozhovor a povie mu to, o čom uvažoval takmer celý minulý školský rok.
Daniel zabočil do príslušnej chodby a rukou nie príliš dôrazne zaklopal na dvere.
„Čo potrebujete pán R.?“
Daniel si svojho profesora chvíľu len obzeral. Alan mal na sebe typické tmavé oblečenie. Vyzeralo to tak, že ho prepadol ešte skôr než si vôbec stihol vyzliecť bundu.
„Mám nejaké otázky, týkajúce sa mojej eseje,“ dostal so seba. Pokúšal sa tváriť absolútne nevinne, akoby o nič nešlo.
„Pokojne poďte ďalej...“ vyzval ho profesor.
Daniel vstúpil do kabinetu, kde by okrem Alana mal sedieť ešte aj iný profesor, ale ten sa mal vrátiť neskôr, kvôli chorobe svojej matky.
Profesor Rickman zavrel dvere a obrátil sa k nemu.
„Čo konkrétne potrebujete vedieť?“
„Ja...ehm...“
„V prvom rade sa pokúste napísať niečo zmysluplnejšie ako minule. Viete predsa, že vaše známky z tohto predmetu nie sú práve najlepšie.“
Daniel poslušne prikývol, ale stále sa mu nepodarilo položiť otázku. Nedokázal to. Jeho myšlienky sa uberali úplne iným smerom. Toľkokrát si to predstavoval a teraz zrazu nemohol so seba dostať ani slovo. Rozhodol sa urobiť to inak.
„Vlastne som chcel s vami hovoriť o niečom úplne inom...“
„Pokúste sa to urýchliť, Daniel. Čoskoro mám h...“
Opäť ho tak oslovil. Presne ako počas minulého roka, keď lietal v naozaj veľmi vážnych problémoch. Vyhodili by ho zo školy, doma by mal peklo, keby sa práve tento človek nerozhodol pomôcť mu. Počas minulého roka sa veľmi zblížili, často sa spolu zhovárali, ale v poslednom čase si profesor začínal držať, čoraz väčší odstup. Daniel mu to chcel aspoň povedať. Nemohol to v sebe viac dusiť.
„Nedokážem to povedať. Musím vám to ukázať...“
„Chýbal si mi. Chcel by som, aby sme sa ďalej stretávali. Ja si myslím, že...“ chcel to povedať, ale nedokázal. Cítil, že by to ešte viac posilnilo bariéru medzi nimi.
Alan si ho zamračene premeral.
„To nepôjde, Daniel. Nemôžeme sa stretávať inak ako na vyučovaní. Minulý rok to bola výnimočná situácia, dúfam, že tento rok sa ti bude dariť lepšie. Musím ťa požiadať, aby si za mnou chodil, len ak budeš mať problém týkajúci sa môjho predmetu...“ požiadal ho chladne.
„Nechcem to takto. To sa teraz budeme tváriť, že sme si úplne cudzí?“
„Nie, to už asi nepôjde. Minulý rok bol dôležitý aj pre mňa.“
Alan k nemu opatrne pristúpil a objal ho. Trvalo to len krátko, ale pre Daniela to naozaj veľa znamenalo.
Rozhodne sa nemienil vzdať. Tento vzťah bol preňho dôležitý. Potreboval ho. Túžil po ňom. Mienil byť pokušením, ktoré ho len tak ľahko nenechá na pokoji.
