Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy.
Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný
výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno
priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ
nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Misha
Mark surovo
vytiahol usb kľúč. Netušil, či je prenos
už dokončení. Desilo ho, že tá vec vie tak veľa o jeho uvažovaní.
A čo bolo
horšie, tá podobnosť sa nedala poprieť. Bol to on.
Jeho telo. Jeho
hlas.
Dobre si
spomínal na to, ako mu profesor povedal, že problém s týmto človekom je
vyriešený. Ospravedlnil sa mu za to, že niekoho takého pustil do chaty.
„Tá osoba.
Ten... On... poznám ho... Bol tu po celý čas...A on tvrdil, že odišiel...“
Dlho mu trvalo,
kým sa spamätal. Misha sa dotkol jeho ruky a niečo mu šepkal. Cítil sa
slabý, nevýrazný, chorý, akoby všetko stratilo zmysel. Upínal sa len na jedinú
chvíľu, ktorú nikdy nemohol pochopiť.
„Kto je to?“
jemne sa spýtal Misha.
„Profesorov
mladší brat. Neviem, ako sa volá. Už si nepamätám. Raz za nami prišiel do
chaty, bolo to už dávno, ale mali sme spolu... Zblížili sme sa, ale Profesorovi
sa to nepáčilo. Prichytil nás spolu. Na gauči v obývačke. Nahneval sa
a zavrel ma do jedného z laboratórií. Potom sa pohádali. Dlho sa
naťahovali, počul som ich krik a neskôr už len buchnutie dverí. Povedal
mi, že odišiel a už viac nepríde. Vyzerá rovnako ako predtým, ale prešli
už roky... Nemôže vyzerať ako predtým... Správa sa, akoby ma celý čas
sledoval. Vie, čo urobím. Vie, kam by
som ťa zobral... Neviem, čo... Neviem, čo urobíme...Musel ma po celý čas
sledovať tam v tej nádrži... Mal som to skontrolovať, mal som...“
Nechcel, aby si
Misha myslel, že to nedokáže zvládnuť, ale potreboval to zo seba dostať,
a keď už raz začal bola to takmer nekonečná lavína slov... Potom prezrel
celú miestnosť a hľadal ďalšie kamery, ktoré nepatrili k zabezpečeniu
domu. Táto miestnosť bola čistá. To ho trochu upokojilo.
Hovoril mu
o tom, aký bol šťastný, keď sa s ním niekto zaoberal. Ako prvý krát
prišiel na to, že sa o niekoho dokáže zaujímať takýmto spôsobom. A tá
osoba bola zrazu preč a on opäť ostal len z Profesorom.
Misha mu tiež porozprával
o tom, čo ho ťažilo.
O tom, ako
chcel odísť o nedokončenej škole o obavách, že sa zaňho budú rodičia
hanbiť...
Jedna téma
striedala druhú a obom sa značne uľavilo.
Dlho tam spolu
len sedeli a rozprávali sa o všetkom možnom. Bolo to po prvý raz, čo si našli čas aj na
niečo iné, ako na situáciu týkajúcu sa producentov.
Keď sa
bezpečnostné opatrenia uvoľnili a búrka konečne ustala, opatrne vyšli z domu.
Nezastali, kým
neboli v čo najväčšej vzdialenosti. Mark ich viedol bezpečnou cestou. Stále sa obzeral, či ich náhodou niekto
nesleduje.
Misha mal na
starosti psov. Dával pozor, aby sa niekam nezamotali a ani na chvíľu ich
nepustil z dohľadu.
Vzduch po búrke
bol príjemný, čerstvý a voňal spôsobom, ktorý sa Mishovi páčil, až kým mu
niečo bolestivo nezovrelo žalúdok. Zosunul sa na kolená a zúfalo zalapal
po dychu. Zabolelo to. Po prvý raz pocítil to, čo mala na mysli tá bytosť.
„Misha?“
„Nemôžem...“
Mark mu odhrnul
tričko a pozrel sa na stav tmavých žiliek. Bolestivo pulzovali pod jeho
pokožkou a utíšili sa, až ho jemne pohladil.
Misha spokojne
zavrel oči a vychutnával si ten dotyk.
„Čo urobíme? Ja
nechcem ísť za nimi, nechcem žiadnu rozumovú zložku, ale takto sa nikam
nedostaneme....“
„Vezmem ťa do
Severného laboratória. Pred nedávnom som tam skúmal isté vzorky kameňov. Je tam
všetko, ale je to len taký menší prístrešok... „
Misha prikývol
a dovolil mu, aby ho podoprel.
„Je to ďaleko?“
„Poznám skratku.
Dostaneme sa tam rýchlo...“
Misha sa
o neho oprel. Privieral oči a nechal sa naslepo viesť. Čím bližšie bol pri Markovi, tým slabšiu
bolesť pociťoval.
Mark ho napokon
zobral na ruky. Pripomenulo mu to situáciu, keď ho zakrvaveného niesol do domu.
Cítil sa už omnoho lepšie a ani si nepripúšťal inú možnosť.
Severné
laboratórium bolo nezávislé od ostatných častí. Bola to len akási búdka,
umiestnená na mimoriadne vhodnom mieste s dobrými podmienkami.
Mark ju otvoril
a opatrne zaniesol mladíka dovnútra. Psi poslušne vošli a našli si
svoje zvyčajné miesto.
Búrka našťastie
nič nepoškodila. Všetko bolo v poriadku.
Mark zložil
mladíka na svoju posteľ.
„Ako ti
je?“
„Už je
dobre. Potrebujem sa len napiť a...“
„Prinesiem to.
Zatiaľ si oddýchni...“
Mark zamieril
do skladovacieho priestoru a vybral z neho fľašu minerálky. Pre
istotu aj dve poháre. Našiel aj náhradné misky.
Podal Mishovi
fľašu a nalial vodu aj do misiek pre psov.
Pohľadal pre nich aj nejaké hračky a vrátil sa späť k svojmu
partnerovi. Počkal kým dopije a až potom sa mu začal venovať.
Potom vytiahol
zo jednej z uzavretých zásuviek pár lesklých kamienkov.
„Ukážeš mi, kde
presne ťa to zabolelo?“
„Neviem to
posúdiť. Je to taká celotelová bolesť... Najviac asi na bruchu...“
Mark mu
priložil jeden z kamienkov na miesto, ktoré označil. Slabý náznak bolesti
sa vytratil a Misha sa konečne mohol posadiť.
„Pomohlo to?“
Misha prikývol.
Bolo to naozaj omnoho lepšie.
Mark si sadol
k nemu a tiež si poprikladal ďalšie kamene. Takisto sa mu značne
uľavilo. Chvíľu obaja len sedeli a vychutnávali si príjemný záchvev
energie, ktorý do nich prešiel.
„Ako si vedel,
že to pomôže?“
„ Tieto kamene
som skúmal, týždeň pred tvojím príchodom. Sú lepšie, ako akékoľvek lieky proti
bolesti. Zatiaľ to bude musieť stačiť. Pokúsim sa zariadiť, aby sme nemuseli
podstupovať nič z toho, do čo ho nás nútia. Keď to bude hotové, odídeme
odtiaľto čo najďalej.“
„A čo tie
záznamy? Pozrieme si ich.“
„Ja nemôžem.
Nedokážem sa na to dívať.“
„Ja si pozriem
tie záznamy. Ty prečítaš denník. Myslím si, že tak nám to pôjde rýchlejšie.
A čo psi? Oni nepotrebujú nič...“
„Overím si to.
Bude najlepšie, keď sa do toho pustíme.“
Mark priniesol
počítač a odhalil veľkú obrazovku, nastavil to tak, aby záznam šiel na
nej a odovzdal Mishovi ovládanie.
Potom zasadol
k stolu a pustil sa do prezerania príslušných stránok denníka.
Misha si prezrel názvy súborov.
Nastavil sa hneď na prvý záznam s názvom Nicol.
Celú obrazovku okamžite vyplnila tvár jeho priateľky.
Bola bledá a nervózne sa chvela. Mala na sebe oblečené kratučké letné
šaty, ktoré už Misha na nej pár krát
videl. Sedela za stolom v akejsi
kancelárii a nervózne sa pohrávala s remienkom kabelky.
Dovnútra vošiel nejaký muž, nebol to ten
z nádrže, ale niekto úplne cudzí. Misha sledoval ako si podali ruky
a vymenili si zvyčajné zdvorilostné pozdravy.
„Ste si istá, že rozumiete podmienkam zmluvy? Takisto
potrebujem ešte raz potvrdiť zoznam tých tiel.“
„Áno, som. Všetko pôjde tak, ako sme sa dohodli.
Dávala som im to, čo ste mi poskytli a už sú takmer pripravení. Po
príchode do tej oblasti to už pôjde takmer samo.“
„Súhlasíte aj so špeciálnym bodom...“
„Áno, súhlasím...“
„Musím vás požiadať, aby ste súhlasili ešte
z jednou vecou.“
„O čo ide?“
„Počas toho nášho malého experimentu, nebudete poznať
všetky podrobnosti. Dostanete príkaz, ktorý vám zabráni prezradiť čokoľvek, čo
by pokazilo celú akciu.“
„Tak to bude lepšie. Misha ma pozná príliš dobre. Zistil
by, že niečo tajím.
„Výborne....A teraz vás musím váš požiadať
aj o to, aby ste si vyhrnuli sukňu.“
Misha zastavil záznam,
keď si uvedomil, čo tí dvaja v kancelárii budú robiť.
„Mark, poznáš toho
muža?“
