11. 9. 2011

Chata 12. kapitola 1/3


Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c,  sweet innocent, hurt Misha...
Obsah:  Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy. 
Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný 
výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno 
priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ  
nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...



Mark odtrhol zrak od denníka a neochotne sa pozrel na obrazovku. Nechcelo sa mu, ale chápal, že Misha si potrebuje niektoré veci overiť.
„Len z videnia. Nie som si istý, ani ako sa volá. Je to dovozca, ktorý nám sprostredkoval zdravotnícky materiál...“
„A tá kancelária, bol si tam?“
Pretočil záznam späť a ukázal mu toho, čo najviac.
„Áno, raz. Nachádza sa v najbližšom meste. Určite ste tadiaľ museli prejsť. Je tam najbližšia benzínka.“
„Praywill.“
„Áno, presne tak sa to tam volá. A ten muž je tuším Jack, alebo tak nejako.“
„Nicol chodila podpisovať zmluvy?“
„Áno, starala sa o dodávky. Nechcelo sa mi chodiť do toho mestečka. Vždy tam na mňa pozerajú ako na nejakú miestnu atrakciu.“
„Nikdy ti nedal žiadnu čudnú ponuku?“
„Stretli sme sa len raz, aj to, sme spolu dlho nehovorili, lebo sa zhoršilo počasie a musel sa poponáhľať.“
„Cítiš niečo, keď sa naňho pozeráš? Také to chvenie? Ja nie.“
Mark pokrútil hlavou.
„Asi musia byť pri nás bližšie, aby sme to cítili, ale nepochybujem o tom, že tento človek je tiež jedným z nich.“
„Podpísali zmluvu, ale táto nebola o žiadnych materiáloch. Hovorila o nás. O tom, ako nás pripravovala. Budem pozerať ďalej, ak natrafím na niečo ďalšie dám ti vedieť. Na toho človeka si musíme dávať pozor. To, že je v najbližšom meste, vôbec nie je dobré.“
Mark pretočil pár stránok denníka.
Našiel zmienku o týchto hlasoch producentov. O tom, ako môžu vo svojom prirodzenom obale vysielať akési signáli, podobné náreku. Profesor písal aj o tom, že dokážu aj sami vycítiť blízkosť veľkej skupiny, aj keď je vzdialenosť medzi nimi dosť veľká...
„Misha, na chvíľu poď sem. Niečo skúsime...“
Mladík  ochotne opustil svoje miesto. Ukázalo sa, že vedel na čo jeho priateľ myslel, ešte skôr než to vyslovil, bolo to desivé.
„Píše sa tam, že môžeme zachytiť niečo ako väčšiu komunitu aj na diaľku bez toho, aby oni cítili nás. Teda, ak to urobíme dostatočne opatrne. Myslíš, že by sme to mohli vyskúšať?“
Misha prikývol a jemne sa dotkol jeho rúk.
„Čo mám robiť?“
„Len sa sústreď na tú vec, na to, aby začala hľadať... Predstav si to, akoby si chcel niečo vyhľadávať na počítači...“
Mark citoval slová svojho učiteľa.
Bytosti žijúce v nich sa otvorili a skúmali. Vysielali takmer nepatrné nitky, predstavujúce len láskavé pohladenie niekde na okraji duše.
A odpovedalo im viacero hlasov, toľko, že by mohlo zaplniť celé menšie mestečko... Niektoré z nich prúdili príliš pomaly, bolestne, akoby ich niečo trápilo a sťahovalo dovnútra. Boli príliš malí, príliš... A obaja niečo videli. Z toho kolektívneho vedomia dostali správu, ktorá ich donútila klesnúť na kolená.
Obaja sa rýchlo odtrhli od toho signálu.
Mark prudko dýchal, srdce plynulo v takom rytme, akoby chcelo snáď vyskočiť z hrude. Rukami si objal telo a chvíľu sa len kolísal zboka na bok. Musel sa upokojiť, aby nedošlo ku kolapsu. Vedel, že to nebude ľahké, ale nič iné mu neostávalo. Tá pravda, ktorá prešla cez jeho myseľ príliš bolela.
Misha na opačnom konci miestnosti robil to isté.
Trvalo takmer polhodinu, kým boli obaja schopní pozrieť sa na seba.
„Nie,“ zdesene zamumlal Misha.
„To nemôže byť tak. Pusti... Pusti ďalej ten záznam... Budem sa dívať... Toto nemôže byť...“
Misha vysilene prikývol. Roztrasenou rukou pretočil mierne horúcu scénku, ktorú ani jeden z nich netúžil sledovať.
Zastavil až na mieste, kde si začali upravovať oblečenie.  Na mieste, kde začali rozprávať spustil záznam.



„Čo bude teraz? Kedy to celé začne?“
„Až o pár mesiacov. Nemôžeme si dovoliť nič uponáhľať. Vy nebudete o ničom vedieť. Nejaké spomienky vám necháme, ale samu seba budete vnímať, iba ako obeť.“
„Dobre, to mi plne vyhovuje.“
„Chcem poznať celý plán. Povedzte mi ho teraz.“
„Je to zbytočné. Zabudnete na to.“
„Chcem ho poznať.“
Jack sa posadil späť do svojho kresla.
„To je pozoruhodná požiadavka. Nuž dobre, poviem vám to najhlavnejšie. Sadnite s, ale trvám na tom, aby ste najprv užili látku, ktorá spustí proces zabúdania. Počas zvyšného času vám to celé poviem. To je moja podmienka.“
„Súhlasím.“
Dvere v zadnej časti sa otvorili a vošli nejakí muž v lekárskom plášti.
Vpichol Nicol tú látku a vytratil sa tak rýchlo ako prišiel.
„Náš plán ma viacero častí. Je to zložité. O kom chcete vedieť najviac?“
„O Mishovi.“
„On príde na rad ako prvý. Podľa predbežného plánu je jeho smrť naplánovaná a bude vykonaná...“
Nicol naňho chvíľu zdesene hľadela.
„Povedali ste smrť? Počkať. Na tom sme sa nedohodli.“
„Snáď si nemyslíte, že vám dáme moc nášho druhu len za nejakú náhradnú schránku. Potrebujeme, aby bol pripravený na celkovú zmenu.“
Nicol pokrútila hlavou.
„A čo bude s Codym, a s ostatnými. S mojím bratom...“
„Chceli ste významný vedecký objav. Chceli ste byť prvou, ktorá prinesie do sveta liek na všetky ochorenia. Nie je to smrť ako tá, ktorú poznáte vy. Väčšina ostane zachovaná, ale podstata ich osobnosti, povedzme, že tam už nebude. Nový druh bude mať spomienky, pocity a skúsenosti vašich tiel, ale to hlavné bude pochádzať od nás. Vy tomu hovoríte duša, mi to nazývame základ.“
„Nie, nie. To som nechcela. To vám ne...“
„Dohoda bola spečatená a vás to trápiť nemusí. Zabudnete...“
Nicol chcela ešte niečo povedať, ale ústa sa jej otvárali len naprázdno. Oči sa jej čoskoro zavreli a ona upadla do spánku.

„To je hrozné. Ako sme mohli zomrieť, som tu... Som predsa tu...“  zúfalo zamieril k stene a oboma rukami sa do nej zaprel.
„Nicol nám nedovolila dokončiť testy. Zničila vzorky, aby sme nemohli zistiť, ale... To nie... To nie...“
„Mám to pustiť ďalej?“
Mark opäť prikývol. Nechcelo sa mu do toho, ale obával sa, že tým musia prejsť čím skôr.

Cody stál pri svojom aute.
„Štvorka končí, všetko čisté....“ zahlásil do vysielačky.
Niekto nastúpi do jeho auta.
Cody znechutene hľadel na Daniela. Profesorov syn si napriek tomu nastúpil a tváril sa mimoriadne spokojne.
 „Je to dokončené?“
„Musíme sa postarať o Marka a jeho psov.“
„Dobre, to zvládneme, ale...“
„Nejaké otázky?“
„Očakával som, že budem jednať zo ženou.“
„Tak to ma naozaj mrzí, ale takto to nepôjde...“ Daniel prešiel rukou po jeho tele a zastal na istom konkrétnom mieste, ktoré kamere nedokázala poriadne zachytiť.
„Nevyberáme si partnerov podľa tiel, ale podľa myšlienkového puta. To o pár dní pochopíte. Teraz musíme dotiahnuť celú tú vec do konca. Partia príde na rad potom. Teraz si hlavne nezabudnite zbraň.“
„Nemôžem ho zastreliť.“
„To od vás nikto nežiada. Ja to zariadim. Vy mi len zabezpečíte vstup.“
Cody, prikývol a mierne znechutene odsunul mužovu ruku.