Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy.
Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný
výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno
priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ
nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
„Niečo mi to pripomína,“
pripustil Mark, ale nemal veľkú chuť to priveľmi rozoberať. Napriek tomu, že tie
experimenty nevidel, vedel si veľmi dobre predstaviť ako asi prebiehali.
„Boli sme tam. Je
to úplne isté...“ rozrušený mladík ho stále
odmietal pustiť.
„O tom nepochybujem.
Moje doterajšie zistenia to potvrdzujú. Urobil som pár testov a vyšetrení sám
na sebe. Všetko nasvedčuje tomu, že nie som človek. Teda moja podstata, nie je ľudská...“
nevedel, akým slovom by to mal najlepšie vyjadriť. Ľudia na to nemali svoj vlastný
termín a slovo mimozemšťan mu pripadalo takmer trápne, aj keď sa tak momentálne
cítil. Jemne ho hladil a svojím dotykom ubezpečoval, že nikam nepôjde.
„Je dobré, že nemáš
tie spomienky. Nie je to príjemné...“
Mladík sa trochu
uvoľnil, ale aj tak sa nemienil od neho pohnúť, akoby sa bál, že ho niekto náhle
odvedie preč.
„Musíš aj mne urobiť
nejaké testy?“
„Nie, to teraz nie
je potrebné, ale...“
Misha naňho hľadel
tak zdesene, že ledva dokázal zo seba dostať súvislú vetu. Vedel, že to čo mu chce
povedať bude preňho ťažké.
„Ešte niečo?“
„Tá vec, ktorú potrebujeme,
aby sme nemali bolesti, nebude problém z vytvorením
tej zložky. Materiál je aj v tomto laboratóriu, ale budeme musieť nejaký čas
stráviť v nádržiach...“
„Ako dlho?“
„Minimálne týždeň.“
„Nie!“ Misha prudko
pokrútil hlavou a mierne sa odsunul od svojho partnera.
„Tak to neurobíme,
bolesti sa budú stupňovať a nebudeme sa môcť udržať pri živote... Po určitom
čase by došlo k zastaveniu prispôsobovania a odumretiu...“
„Kamene proti bolesti...“
„Zabránia jej, ale
nie tomu čo bude nasledovať.“
Nechal mladíka chvíľu
premýšľať. To, že na nich čakalo takéto zdržanie nebolo práve najvhodnejšie, ale
v iných podmienkach by ťažko dokončili svoj vývoj. Okrem toho, každý odklad
ich oberal o sily a Mark musel priznať, že iným spôsobom to urobiť nedokáže.
„Budeš... Budeš
tam so mnou?“
Mark prikývol.
„Tak dobre? A naši
chlapci?“
Vrhol nespokojný
pohľad na psov, ktorí pobiehali po izbe.
„Oni musia tiež
podstúpiť istý stupeň vývoja, aj keď nie taký dramatický. Samozrejme budú mať výživu
a všetko ostatné. Pripravíme to.“
„Kedy začneme?“
„Práve teraz. Len
umiestnim psov a potom prídeme na rad my. Dvere som zabezpečil a dúfam,
že nás ešte chvíľu nechajú na pokoji, každopádne s nami aj tak nepohnú.“
Misha mierne zbledol,
ale napriek tomu viac nenamietal. Dôveroval mu. A cítil akúsi nezlomnú slabosť,
ktorá bola znakom toho, že potrebuje dokončiť túto záležitosť. Nebol si tým úplne istý, až do chvíle, keď ho opäť
prenasledovala nepríjemná slabosť, napriek výdatnému spánku.
Zvyšok dňa strávili
prípravami. Mark všetko ešte raz prekontroloval a keď bolo všetko dokončené,
spoločne vošli do nádrže.
Bol to zvláštny
pocit. Ostať takmer uväznený v tmavej
hmote a cítiť, ako sa z ich telami niečo deje.
Posledné na čo sa
zamerali, kým im obom klesali viečka bolo objatie a dotyk rúk. To ich oboch
upokojilo a dovolilo im pokračovať napriek všetkému.
***
3 MESIACE, DVANÁSŤ
DNÍ JEDENÁSŤ HODÍN DVADSAŤOSEM SEKÚND
STAV: VÝVOJ DOKONČENÝ
APLIKOVANÁ ZMES
PODANÁ NA OBDOBIE ĎALŠÍCH 9 MESIACOV...
Mark šokovane hľadel
na monitor, ktorý primontoval dovnútra.
To obdobie na odpočítavačke
nemohlo byť pravdivé. Nemali ani toľko zdrojov, ani toľko látok potrebných na zvládnutie
takého dlhého vývoja. Okrem toho všade bolo uvedené, že to netrvá dlhšie než dva
týždne, lebo ide len o dokončovací proces.
Napriek tomu tam
bol takýto dátum a čas, z nádrže odtekala kvapalina a bola zamieňaná
za druhú. Potom sa aplikovala ďalšia dávka uspávacej látky, ale Mark si masku položil
tak, aby mu neprenikla cez kožu. To isté urobil, aj v prípade svojho partnera.
Misha sa nespokojne zavrtel a zadíval sa naňho trochu vyčítavo.
„Prečo ma budíš?“
Naznačil perami
a počítač ten pohyb zaznamenal ako akýsi kovový zvuk, keďže vo vnútri nebolo
možné rozprávať.
„Sme tu tri mesiace.
Je čas vstávať.“
„Tri mesiace?“
„Tiež tomu nemôžem
uveriť, ale podľa monitora je to pravda. Skúsim odsunúť tú masu a pozrieť sa
von. Pomôžeš mi?“
Misha prikývol a spoločnými
silami odtlačili tmavú hmotu tak, aby sa mohli pozrieť von.
Boli stále v tom
istom laboratóriu, ale za stolom sedel akýsi muž a prehŕňal sa v ich veciach.
K nádrži sa
blížil aj ďalší. Opatrne položil ruku na sklo a niečo hovoril.
„Dívaj sa ďalej.
Ja nastavím odpočúvanie...“
Do svojej nádrže
si pridal pár veci, ktoré by tam štandardne pokusný subjekt nemal mať. Jednou z nich
bola aj možnosť počúvať zvuky prichádzajúce
zvonka.
O pár sekúnd
zaznel v nádrži mierne skreslený zvuk.
„...dlho to ešte
potrvá, Daniel! Chcem svoju rodinu.“
Mladík pri stole
vstal a podišiel bližšie.
„Ešte nie sú pripravení.
Ich vývoj si žiadal dlhší čas.“
„Dobre, vtom prípade
ich beriem domov. Tu nie sú v bezpečí.“
„To nie je možné.
Ich nastavenia sme čiastočne mohli ovplyvniť, ale nie vo všetkom. Ak s tým
pohneme, rozleje sa to.“
„Tak ostanem tu.“
„Buďte rozumní.
Terajšia situácia niečo také úplne vylučuje. Musíte...“
„Dávaj si pozor,
na to s kým hovoríš. Nesúhlasím s tým, aby ste ich tu držali ďalších 9
mesiacov.“
„Tak to ma veľmi
mrzí, ale látka už bola aplikovaná.“
„To ma nezaujíma.
Chcem ich okamžite späť.“
„Budete musieť počkať.
A teraz choďte. Napriek tomu, že ste jedným z našich vodcov, v tomto
laboratóriu rozhoduje vždy odborník a tým vy nie ste. Príďte opäť v stanovenom
čase.“
„Môžete ich preložiť
do inej nádrže?“
„Isteže, áno, ak
zaplatíte všetky...“
„Vyberte model,
ja to zariadim. Večer ich chcem vidieť v novej nádrži na ceste domov. Je vám
to jasné?“
„Áno, pane.“
Muži sa v krátkosti
rozlúčili a Daniel sa vrátil k práci. Mark zastavil odpočúvanie a prepol
zvuk zase dovnútra.
„Ako vyzerá?“
„Je to ten, ktorého
sme našli v nádrži.“
„Nechápem prečo
tvrdí, že sme rodina.“
„Ja tiež nie, ale
radšej to nebudeme zisťovať. Do novej nádrže nás nikto nedostane. Dnes odtiaľto
odchádzame.“
Misha prikývol a stále
sa díval na mladého muža skloneného nad stolom.
„Máš odtiaľto kód?“
„Áno, ale predpokladám,
že ho zmenili. Dostanem sa k novému. Zatiaľ ostaň tak, ako si. Nemôžeme sa
veľmi hýbať. Keby robil niečo čudné, daj mi vedieť.“
Misha opäť prikývol.
Všetku svoju pozornosť zameral na toho muža.
