Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino
Kategória: real person slash, supernatural
Kategória: real person slash, supernatural
Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)
Varovanie: slash, first time, romantika, h/c, sweet innocent, hurt Misha...Obsah: Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy.
Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný
výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno
priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...
Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ
nevlastním. A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...
Misha
Počas
najbližšej polhodiny sa nič nedialo. Daniel pracoval, občas prezrel nejaké
papiere. Keď si bol istý, že neželaný návštevník je preč pustil si rádio.
Najbližšiu
hodinu strávil rozpúšťaním nejakých látok a miešaním akýchsi ťažko
opísateľných zmesí.
„Ako to
vyzerá s heslom?“
„Už to
skoro mám.“
Misha rukou
ešte raz pretrel sklený povrch. Nádrž mu začínala byť prekvapivo tesná. Nemohol
sa dočkať odchodu.
Napriek
tomu niečo predsa len upútalo jeho pozornosť. Daniel odkiaľsi vytiahol pomerne
veľkú nádobu.
Misha
pocítil prudké bodnutie nevoľnosti. Spomienky opäť prebleskovali cez jeho
obranu. Potlačil ich pomyslením na to, že mu bolo umožnené sa niekoho dotýkať.
Zistil, že producenti práve túto vec potrebujú k šťastiu. Žiadne slová ich neurobia takými spokojnými,
ako keď majú vedľa seba osobu, ktorej sa môžu dotýkať.
Keď ju
otvoril Misha uvidel malé tmavé klbko žiliek, pokrývajúce telíčko, ktoré by
prinajmenšom mohlo patriť dieťaťu.
Bolo
pokryté rôznymi zariadeniami a káblami. Malo na sebe popripínaných toľko
vecí. Hlboko to ním otriaslo.
„Mark, poď
sa pozrieť... Poď sem... Je to naozaj, to čo si myslím, že...“ nečakal na
odpoveď. Jednoducho ho pritiahol na svoje miesto.
„Je to
dieťa producentov. Má na sebe viac žiliek, ale tvar tela rozhodne zodpovedá
dieťaťu.“
„Musíme
niečo urobiť. On mu ubližuje. Pozri, čo všetko na sebe má...“ Misha očakával,
že to Mark poprie, ale on len prikývol.
„Vyzerá to
tak, že na ňom robí nejaké druhy testov, ale nie som si istý. Otvorím nádrž
a pozrieme sa na to.“
Venoval
svojmu partnerovi upokojujúci dotyk a vrátil sa k tajnému monitoru.
„Nenecháme
ho tu. Sľúb mi, že neodídeme bez toho, aby sme sa oňho nepostarali...“
„Tým si buď
istý, že to nenecháme len tak. Toto je už priveľa. Priprav sa, keď to otvorím,
zadná časť sa vysunie. Začne odtekať
voda a budeme si musieť rýchlo odpojiť masky. Na chvíľu zadrž dych.“
„Dobre,
o tú svoju sa postarám.“
„Pripravený?“
„Áno.“
Misha počul
akési zaškrípanie. Okamžite si zložil masku a zhlboka sa nadýchol. Potom
sa maska odpojila a s Markovou pomocou sa dostali von. Urobili to, čo
najtichšie, ale Daniel mal hudbu aj tak pustenú nahlas, preto si takmer nič
nevšimol.
Nepočul ani
nárek tej úbohej bytosti. Dieťa očividne prežívalo veľkú psychickú bolesť
a strach.
Mark chytil
Daniela pod krk a donútil ho postaviť sa. Misha inštinktívne zamieril
k dieťaťu. Bolo tam príliš veľa káblov. Bál sa, že niečo pokazí
a ešte viac mu ublíži. Tak sa len jemne dotkol jeho ruky a upokojoval
ho svojou vlastnou vnútornou melódiou.
„Ahojte, chlapci.
Myslel som si, že spíte...“ zachripel Daniel.
„Odkiaľ máš
to dieťa?“
„Ty ho nespoznávaš?“
„Odpovedz!“
„Nicol zomrela.
Naozaj mi je to veľmi ľúto, ale nič sa nedá robiť. Čo sa týka našej veci, je
slabé. Nedokáže tu prežiť. Poslúži aspoň nám ostatným. Zistíme, ako by sme sa
mohli lepšie prispôsobiť.“
„A jeho
otec?“
„S radosťou
podpísal papiere. Aby z neho bol aspoň nejaký osoh.“
„Tu
neostane. Zoberieme ho zo sebou. Kde sú všetky jeho veci?“
„Žiadne
nemá. Hodili mi ho sem len v akejsi krabici.“
„Kde sú
jeho doklady?“
„Tam
v prednej zásuvke. Upokoj sa, Mark. Nemám s tým žiadny problém.
Pokojne si ho vezmite...“
Mark ho
zatiahol k stoličke určenej na priväzovanie pokusných objektov. Poriadne
utiahol remence a nechal ho tam sedieť so zapchatými ústami. Daniel
vyzeral spokojne, akoby ho ani trochu netrápilo, že sa chystajú ujsť.
Vrátil sa
k svojmu partnerovi a dieťaťu.
„Môžeš to
všetko odpojiť? Ja zatiaľ pohľadám
nejaké oblečenie,“ požiadal ho Misha. Očividne sa necítil až tak dobre, bez
svojho oblečenia.
„Skús vzadu
v skrinkách, ale dávaj si pozor. Najlepšie by bolo, keby si našiel celý
batoh.“
Misha opatrne
vošiel do ďalšej miestnosti. Dieťa trochu zanariekalo, keď sa od neho vzdialil,
ale okamžite stíchlo, keď jeho jemný dotyk nahradila partnerova ruka.
Misha cítil
akúsi zvláštnu spriaznenosť s tým malým. Hneval sa na jeho matku, že ho
vystavila niečomu takému.
Naozaj
veľmi ľutoval, že údajne zomrela. Rád by sa jej pozrel do očí a všetko si
s ňou vydiskutoval.
Ešte si
nevedel predstaviť čo bude robiť, z čoho bude žiť ani ako to všetko
zvládne, ale toho malého nemienil nechať úplne bez pomoci.
Preto sa
začal čo najrýchlejšie prehŕňať vo veciach. Nenašiel takmer nič vhodné.
V skrinke
našiel napokon aspoň náhradné nohavice a tričká a nejakú deku. Pre dieťa
tam naozaj nič nebolo, akoby vôbec neexistovalo.
Topánky sa
na tunajšom sklade bohužiaľ nenachádzali. Tie, ktoré mali zrejme museli niekam
odpratať, čo bolo dosť zlé.
Našťastie
na jednej strane našiel nové gumáky.
Osušil sa,
poobliekal a zamieril späť k Markovi.
Jeho
partner jemne zbavoval dieťaťa všetkej tej záťaže. Na jednej strane sa
hromadili káble a na tej druhej všetko, čo už viac nepotreboval.
„Ako je na
tom?“ opýtal sa Misha.
„Naozaj je mierne
oslabený, ale inak je to úplne zdravé dieťa. Tá pokožka nič neznamená. To sa mu
urobilo len preto, lebo sa ho nikto nedotýkal.“
„Odkiaľ to vieš?“
„Spomenul som
si na isté veci, počas nášho spánku.“
Mark dokončil
odobratie káblov. Dieťa bolo bez nich také malé, pôsobilo krehko a zraniteľne.
Misha ho opatrne
zabalil do deky a zobral do náručia.
Sledoval ako
sa jeho partner rýchlo oblieka. Chcel, aby čo najskôr vypadli. Už ich nič nesmelo
zastaviť.
Teraz mali zo
sebou aj inú bytosť, ktorá bola závislá na ich rozhodnutiach.
„Odkáž tomu
tvojmu priateľovi. Nech nás nehľadá. Nech je to ktokoľvek nezaujíma nás,“ povedal
Danielovi .
Potom opustili
laboratórium. A nasadli do jedného z Danielových aut. Kľúčiky boli v zapaľovaní
a bolo aj natankované. Nič im už nebránilo v ceste.
