pár: SH/JW
varovanie: krátke, zdrogovaný Sherlock, nahnevaný John
„Sherlock?“
Doktor pomaly rozložil
prikrývku tak, aby viac
zahaľovala telo mladého detektíva. Musel sa prisunúť až celkom blízko
k nemu, tak aby ani jeho nohy nevytŕčali.
Tým pádom boli na sebe kompletne nalepení. Čo nebolo až také príjemné,
akoby sa mohlo zdať, ale bol to jediný spôsob, ako nedovoliť chladu, aby ešte
väčšmi zhoršil situáciu.
„Čo sa stalo? Krúti sa mi hlava...“ rozospato mu mumlal do
ucha jeho priateľ.
John netušil, že bude noc tráviť takto. Zavretí
v poloprázdnom sklade. Opretí o nejaké vrecia a bez akejkoľvek
šance na únik.
„Naša posteľ. Prečo nie sme v našej...“ ďalej bľabotal popletený Sherlock. Chvíľu mu
trvalo, kým sa dokázal pozbierať. Pričom
si pre seba uzurpoval celé miesto na spanie.
„Našej postele sa dnes nedočkáme, Sherlock...“
„Prečo nie? Kúpil som aj obliečky, aj vankúše a ruže...
a niečo malinové... Akej farby máš rád ruže?“
„Čo si to zase pobral? A povedz mi už konečne, kde je
ten kľúč. Sherlock, sústreď sa. Kam si dal kľúč...“
„Úd? Aha, tento úd, tento...“ Sherlock začal šmátrať pod
prikrývkou, jeho zvyčajne šikovné prsty sa pokúšali rozopnúť opasok.
John nespokojne odtiahol priateľovu ruku. Teraz naozaj nemal
náladu na tieto veci.
„Malinový lesk... Áno, bol to malinový lesk...“
„Nie, Sherlock, malý kovový predmet...“
„Kovový?“
„Áno, Sherlock.“
„Hm... Tak to je ťažké. Ja už ... ja už... na
niečo...prídem, ale ty mi musíš pomôcť, John...ty musíš...“
„Keď mi dáš, kľúč tak ešte dnes uvidíš našu posteľ. Odnesiem
ťa tam osobne...“
„Odnesieš?“
„Áno, urobím to veľmi rád.“
Vyzeralo to, že je na dobrej ceste. Sherlock sa nakrivo
usmial a začal konečne hľadať, ale skôr než sa mu to podarilo, premohol ho
spánok.
„Tak dobre, ja sa vzdávam.“
Privinul si ho k sebe a pokúsil sa zaspať.
