Chata 14. 2/3

Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino

Kategória: real person slash, supernatural

Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)

Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním.  A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...

Varovanie: slash, first time, romantika, h/c,  sweet innocent, hurt Misha...

Obsah:  Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy.  Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...

Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate, zistíte, že beží za vami.

Shevo

Misha

Každá ďalšia minúta bola preňho neskutočne stresujúca. Chcel, aby sa Mark už k nemu vrátil. Nemohol sa ani len pohnúť z izby a tie telá ho poriadne znervózňovali. Malého vložil do postieľky a začal baliť veci. Bolo mu jasné, že nebudú mať možnosť pokojne sa vyspať.

Približne o desať minút Mark vošiel dovnútra. Držal v rukách trasúce sa klbko, ktoré čoskoro vyzeralo ešte omnoho horšie, ako syn Nicol. Podľa papierov už vedeli, že jeho meno je Brian.

Mark uložil chlapca na posteľ. Jeremy otvoril oči a skúmavo si premeral tmavovlasého mladíka. Misha z neho takisto chvíľu nespúšťal zrak. Mal pocit, akoby medzi nimi prebehla istá výmena informácií. Nespokojne sa hmýril, až kým ho Mark nepustil na zem. Potom rýchlo docupkal k Mishovi a objal ho.

Mladík ho jemne pohladil po vlasoch. Dovolil mu, aby od neho čerpal vedomosti. Cítil pri tom upokojujúce teplo, ktoré prekrylo všetko ostatné. A vedel, aj niečo iné, omnoho desivejšie. Celé jeho myslenie sa obrátilo. Ten dotyk ho takmer ovládol a ťahal ho hlbšie do vlastného vnútra.

Videl niečo, čo bolo takmer neskutočné. Spomienky, ktoré prežíval predtým, mali vždy v sebe akúsi ľudskú príchuť. Dokázal seba samého vnímať len z tohto hľadiska. Dotyk dieťaťa ho prinútil vrátiť sa späť ešte hlbšie a nájsť to, čím kedysi bol.

„Prečo sme prišli sem?“ pýtal sa tej druhej bytosti, ktorá bola jeho matkou.  Bol menší a slabší a musel len čerpať, ale on sa chcel naučiť aj hovoriť. Aj uvažovať, tak aby nemusel byť úplne závislý.

„Vždy sme tu boli, maličký. Niekde hlboko na okraji, a kedysi sme možno mali aj vlastnú formu existencie. Inú než túto jednoduchú. Povráva sa, že úplne na začiatku sme žili v blízkosti ľudí. Ich chápanie sveta sa však vyvíjalo inak, ako to naše. Cesty sa preťali. Oni začali vidieť tento svet inak, našli si iné sféry a my sme ostali vo svojom svete nedotknutí. Bez ich prítomnosti. Boli sme iní a nevedeli sme sa prispôsobiť ich rýchlemu rozvoju. Preto sa teraz musíme veľa učiť, aby sme ich dokázali dobehnúť. Jedného dňa nám možno vďaka tebe uvoľnia cestu. To je tvoja úloha. Ak by ťa aj mali kvôli tomu nakrájať na kúsky, aspoň poslúžiš svojmu účelu.“

Matkine slová sa ho hlboko dotkli, ale navonok sa to nijako neprejavilo. Neodtiahol sa od nej, neprerušil spojenie, ani žiadnym iným spôsobom neprejavil nespokojnosť.

„Ty ma nemáš rada?“ opýtal sa chladným a vecným spôsobom, tak ako sa to od neho očakávalo. Jeho otázka bola len skonštatovaním, bez citového zafarbenia. Bez sklamania.

„Tým slovám mi nerozumieme. Kde si niečo také počul?“

„Oni to tak hovoria. Počúval som a viem, že oni...Mať rád je pekné. Ak ťa niekto má rád, si šťastný...“

„Nie, maličký. Ľudia sú šťastní, ak sa majú radi. My sme šťastní, keď sa nás niekto dotkne. Cez dotyk čerpáme vedomosti. V dotyku je všetko, čo poznáme. Žiadne slová, žiadne pocity, len dotyk...Nezabudni na dotyk, ktorý môže pohnúť všetkým... Dotykom môžeš aj ublížiť...“

Misha nechápal, prečo si práve teraz spomenul na niečo také. A prudká bolesť, ktorá ho zasiahla do temena hlavy, takisto nebola veľmi príjemná. Pred očami sa mu zatmelo. Počul Marka niečo povedať, ale nerozoznal presný význam. Vedel len to, že to neznelo veľmi povzbudivo. Keďže si takto nedal pozor v prítomnosti dieťaťa, bolo mu viac než jasné, že hra sa ešte ani len zďaleka nezačala.

Niekto blízko neho veľmi potichu zopakoval to mrzuté slovko prepáč. Potom už nič viac nedokázal rozoznať.

Telo ho bolelo, pálenie prechádzalo do mučivého zovretia bolesti. Nemohol dýchať, nemohol myslieť.

Matka mala pravdu. Telo ho bolelo od dotyku toho chlapca. On bol zdrojom.

Šialená zmes pocitov sa okolo neho uťahovala ako slučka.

Pocítil ako ho od neho, niekto odrhol. Mark pevne zovrel dieťa a potiahol ho viac dozadu.

Okamžite mu začalo byť lepšie.

„Čo to má všetko znamenať? Prečo mi chcel ublížiť?“

„Neviem, ale náš hosť nám to istotne povie. A ak nie, bude mať veľmi veľké problémy...“

„Naozaj, ja naozaj...“ Jeremy sa prestal zmietať. Upokojujúco sa oprel o Marka.

„Oni mi povedali, že ak na vás ešte viac zatlačíme, určite sa vrátite. Poslali ma sem. Povedali, že ak nezahrám dobre svoju rolu, nechajú ma v tomto tele. Ja nechcem zomrieť. Nechcem...“

„V akej si dekáde?“ opýtal sa Mark.

Misha cítil, ako ho ten pojem pošteklil, kdesi v mysli. A on zrazu vedel, že dekáda v ich ponímaní znamená vývojové obdobie, niečo ako vek daného jednotlivca.

Jeremy chvíľu mrzuto prechádzal prstom po svojich perách. Napokon, keď si bol istý, že to správne spočítal, im to prezradil.

„V tretej...“

„A čo ostatní?“

Ukázal na telá, ktoré sa stále ešte nehýbali.

„Hm...Mama je asi v desiatej, ale...“

Odpútal sa od Marka, keď si všimol telá.

Chcel sa k nim priblížiť, ale muž mu to nedovolil. Pokúšal sa mu vytrhnúť a vyslať do jeho tela rovnaký nepríjemný pocit, aký predtým zažil Misha, ale mysľou mu prešiel telepatický príkaz a bol nútený poslúchnuť.

„Čo sa mame stalo?“

„To je ti hádam jasné.“

„Nie, naozaj neviem. Mňa sem len poslali,“ zúfalo opakoval Jeremy.

„Povedz mi presne, čo od teba chceli. Od slova do slova. To predsa zvládneš.“

„A potom ma už dáte spať? Som unavený?“

Mark bezmocne prikývol.

„Povedali, že kým nebudeš kompletný, nemôžeme odtiaľto odísť. A čím dlhšie to potrvá tým viac ľudských tiel bude ohrozených. Máš sa vrátiť domov. Čakáme na teba, aj na tvojho partnera. Potom bude všetko opäť v poriadku.“

„Kto presne ti to povedal?“

„Ja neviem. Bol som veľmi unavený. Mama ma zobrala do auta a zaspal som...“

Misha bol ešte stále otrasený po útoku dieťaťa a ani trochu mu neveril. A rozhodol sa to aj dať najavo.

„Ja s vami nikam nepôjdem. To, čo ste urobili s mojimi rodičmi, na to naozaj nenachádzam žiadne ospravedlnenie, a aj keď už nie som taký, ako ich syn, môžem ťa ubezpečiť, že to, čo ste urobili bolo zlé. Mark ostáva so mnou. Zmierte sa už s tým, a prestaňte nás otravovať.“

„Ty nechápeš... Ukázal som ti bolesť. Našu bolesť. Nekonečnú... Nikdy to neskončí, ak sa nevrátite...“

„Kam sa máme vrátiť?“ opýtal sa Mark, akoby o nič nešlo. Misha naňho zdesene hľadel.

„Chata je priechod. Tam sa vrátite a všetko skončí. Už žiadne zabíjanie, žiadna Zem.“

„Žiadna Zem?“

„Nie, žiadna. Len my.“

„Nerozumiem.“

„Vráťte sa k priechodu.“

„To neprichádza do úvahy,“  odmietol Misha.

„Ak sa nevrátite, ľudia skončia. O dve hodiny musíte byť už na ceste. Dobre si to rozmyslite, neprestanú.“

Potom chlapec zavrel oči a zaspal, skôr než stihol čokoľvek ďalšie objasniť. Mark ho zložil na posteľ a obrátil sa k svojmu partnerovi.

Misha pochopil, čo má na mysli. A vedel, že oni neustúpia a urobia naozaj čokoľvek. Nechcel, aby vtom pokračovali. Nemohol by sa na niečo také dívať.

„Pôjdeme?“ opýtal sa zdrvene. Nemal silu pokračovať v boji proti nim. Nikam im nemohli uniknúť. Vedeli o každom ich kroku a boli súčasťou siete, ktorá ich obklopovala.


Poznámka autorkyFF: Naozaj sa už pomaly prepracúvame ku koncu, aj keď to tak ešte zatiaľ nevyzerá, ale dostávame sa k tomu. Sama som zvedavá, ako to dopadne. Ešte to nemám úplne premyslené. (Teda, hlavne ten záver, aj keď v jednej veci som si istá. Čiže treba ešte vydržať, čoskoro sa prebojujeme do konca a potom snáď sa to bude dať nejako solídne uzavrieť.