Fandom: Star trek
2009
Pár: Kirk/Spock
Varovanie: 15+, romantika
Obsah: Kirk sa
vracia do svojej izby po prehýrenej noci...
Poznámka: poviedka prešla antipreklepovým programom.
Poznámka: poviedka prešla antipreklepovým programom.
Kolísal sa z jednej strany na druhú. Všetko sa s ním
točilo. Počas minulej noci pomiešal všetko, čo mohol. Dokonca aj preňho to bolo
viac než dosť. Nedokázal sa ani poriadne
udržať na nohách. Už ani nevedel, ako sa odtiaľ dostal. Hlavné bolo len to, že
konečne stál pred svojimi dverami.
„Aké...bolo to heslo...“ rukami klopkal po paneli. Bol si
úplne istý, že si ho veľmi dobre pamätá. Tá pekelná vec napriek tomu zapípala a dnu
sa nedostal.
„Sakra!“ tresol do dverí ešte silnejšie.
Dvere sa otvorili. Oslepujúce svetlo mu takmer spôsobilo
bolesť. Už sa nemohol dočkať, ako sa
zvalí na svoju posteľ. Chcel si pospať, hoci aj oblečený. Všetko mu bolo jedno,
až na to, že si bol takmer istý, že jeho spolubývajúci nemá také špicaté uši. Ani
taký prísny pohľad. A už vôbec to nie je... Spock.
„Kadet Kirk. Môžem vedieť prečo búchate do mojich dverí?“
„Vašich? Nie vašich ušatých dverí rozhodne nie... Au!“
Podozrievavo sa zakolísal a takmer mu spadol do
náručia.
„Tu nemáte, čo robiť. A ako to vôbec vyzeráte?“
„Chcel som ísť na izbu. Áno, na izbu, ale dajako sa mi to
pomotalo... Vyzerám dobre. Veľmi dobre, tak ako vy.“
„To je mi jasné. Vaša izba je na inom poschodí. Odvediem vás
do výťahu...“ schmatol ho za ruku, ale Kirk sa odmietal pohnúť.
„Posteľ potrebujem... posteľ...Nikam nejdem...“ zaťal sa.
„Ako myslíte, Kirk. Nechám vás tu,“ chladne vyhlásil Spock.
„Nie, nie, ne ne...“ zosypal sa mu k nohám, stiahol ho
so sebou až na zem.
Chvíľu sa dívali jeden na druhého. Spockova tvár mu tancovala pred očami. A z nejakého
dôvodu mu pripadal akýsi iný.
„Čo sa uškŕňate?“
Kirk skúmavo naklonil hlavu.
„Nie je to zlé. Rozhodne nie...“
„Čo nie je...“
Spock nestihol dokončiť vetu. Ten drzý kadet sa k nemu naklonil
a pobozkal ho. Najprv sa len zľahka obtrel o jeho pery, ale ďalší
bozk bol už omnoho odvážnejší. Spock bol taký prekvapený, že sa ani len
nebránil. Zmes nehy a vášne prechádzala jeho telom a nedovolila mu odtrhnúť
sa od neho.
Aspoň nie počas prvej vlny toho pocitu, ktorý ním
nekompromisne prešiel. Napokon sa však spamätal a nie príliš dôrazne ho od
seba odsunul.
„Poďte, musíme ísť...“
„Nie, nevládzem... Nie je mi dobre...“
„Tak môžete ostať u mňa, ale nijaké hlúposti.“
„Rozkaz, pane. Nijaké... a nijaké...“ potichu mrmlal
Kirk.
Dvere sa za nimi zavreli a on dúfal, že to nikdy nebude
musieť ľutovať.
koniec
