Liek

Fandom: Star trek 2009

Pár: Kirk/Spock, McCoy

Varovanie: 15+

Obsah: Spock predvolá McCoya do svojej kancelárie... Je to taký dodatok k jednorázovke Nesprávne dvere.

McCoy s obavami pristúpil k tým dverám. Bol neskorý sobotný večer a on by bol najradšej vonku, ale dostal istú dôležitú správu, ktorá sa nedala ignorovať. Dovnútra vstupoval s mimoriadne zlým pocitom. Začínal sa obávať, že Kirkovi sa niečo stalo. Nevidel počas celého dňa, čo bolo dosť podozrivé. Okrem toho si matne spomínal na to, v akom stave odišiel z baru. McCoy mal, čo robiť so sebou, preto si akosi nevšimol, kam sa vyparil. Predpokladal, že zaliezol do postele a až do večera sa v nej bude vyvaľovať. Tak veľmi mu závidel. On teraz tiež chcel byť niekde inde...

Akékoľvek ďalšie myšlienky boli zmrazené tým, čo uvidel.

„Ty si tu?“ prekvapene vytreštil oči.

Niečo, o čom čo považoval za nemožné, bolo zrazu neodškriepiteľnou realitou. Kirk a Spock. Sedeli vedľa seba a tvárili sa nahnevane. Obaja vo vzácnej zhode a svojským spôsobom, ale bolo to vidieť dokonca aj na zvyčajne stoickom Spockovi.

„Áno, som...“

Kirk chcel pokračovať, ale mu pohľadom naznačil, aby sa zdržal akéhokoľvek komentára. A Jim ho poslúchol.

„Poďte dovnútra a sadnite si.“

McCoy neochotne prijal ponúkanú stoličku. Niečo sa tu dialo. Niečo takmer nepochopiteľné. A on nevedel, čo si má o tom myslieť. Skôr než stihol svoje obavy preformulovať do slov, Spock opäť prevzal kontrolu.

„Potrebujem, aby ste mi povedali, aký liek ste včera podali tu prítomnému kadetovi Kirkovi?“

„Sťažoval sa, že je trochu nachladený. Tak som mu dal štandardný a bežne dostupný...“

„Klamete, McCoy. Ak si myslíte, že tým uniknete prípadným následkom tak sa veľmi mýlite. Som si istý, že ste kadetovi dali nejakú zakázanú látku! Ak mi nepoviete, o čo šlo ponesiete následky.“

„Moje ruky sú úplne čisté...“ bránil sa zúfalo.

„Ukážem vám, čo sa stalo. Zdá sa, že mi nedávate na výber. Bude to len povrchové, ale verím, že vám to zabráni ďalej klamať,“ prikázal Spock.

Jim sa nespokojne pomrvil na stoličke.

„Nie to nebude potrebné. Ja mu to vysvetlím...“

„To nie je rozumné. Čo ak to niekomu prezradí?“

„O to sa už postarám.“

„Nie. Nepáči sa mi to. Nechcem, aby si to robil s ním...“ naďalej protestoval Kirk.

Spock pristúpil k doktorovi a rukou sa dotkol jeho tváre. Kirk nespokojne vstal so stoličky a musel sa veľmi premáhať, aby ich od seba neodstrčil. Obával sa, že to dlho nevydrží.

Spockove spomienky

Spock  hodil omámeného mladíka na svoju posteľ. Obával sa, že na ničom inom by zaspať nedokázal. A bolo len logické, že nechcel, aby ho ráno bolel chrbát, kvôli zjavnému nepohodliu, ktoré by poskytovala akákoľvek iná alternatíva. Posteľ sa dala roztiahnuť tak, aby v nej bolo viac miesta. To naozaj nebol žiadny problém a Spock bol presvedčený o tom, že Kirk jednoducho ostane na svojej strane.

Neočakával však istú nepatrnú komplikáciu. Kirk si urobil pohodlie, asi takým spôsobom, že zabral celú posteľ. A chvíľu rozhodne zápolil so svojím oblečením. Chcel ho zastaviť, keď mu došlo, čo bude nasledovať, ale kým sa spamätal so šoku, kadet bol už dávno ukážkovým spôsobom vyzlečený.

Aj, keď na niektorých miestach došlo k výraznému odtrhnutiu a poškodeniu.  Podľa Spockovho skromného názoru si ľahol do dosť vyzývavej pozície. A akosi nebol ani poriadne zakrytý.

 „Čo ste to urobili?“

„Do postele nechodím oblečený, ak nemáte pyžamo, budete sa s tým musieť zmieriť...“

„Niečo by sa našlo...“

„Netreba. Takto mi je dobre...“

„Vám možno áno, Kirk, ale nezabúdajte, že je to moja posteľ. A ja rozhodujem o tom...“

„Som Jim.“

„Tak vás nemôžem volať.“

„Prečo nie?“

„Nie je to vhodné.“

Jim mykol plecom.

„Chcem, aby ste ma tak volali,“ vyhlásil vzdorovito.

„Tak dobre, myslím, že bude lepšie, keď pôjdete spať...“ natiahol naňho prikrývku a dával si pritom pozor, aby sa ho nedotkol odhalenej pokožky.

Neočakával, že Jim ho chytí a odmietne ho pustiť. Ich pohľady sa opäť stretli a on cítil, silnú zmes cudzích pocitov,  arómu omámenosti a ešte niečo iné, niečo čoho by sám nikdy nebol schopný. A skôr než sa stihol odtiahnuť, zachytil akúsi starú myšlienku.

„Takže ja som ušatý bastard?“

„Nádherne ušatý... a to posledné pokojne škrtnite,“ žmurkol naňho.

Prítomnosť

McCoy sa prebral z omámenia. Hlava ho mierne bolela a krik, ktorý počul mu vôbec nepomáhal. Kirk sa práve kvôli niečomu poriadne rozčúlil. A Spock ho kvôli niečomu utešoval v objatí.

McCoy si tak silno pretieral oči, až mal pocit, že mu vypadnú.

„Ja radšej pôjdem. Potrebujem ísť na vzduch.“

Poznámka: Rozhodla som sa trochu viac naznačovať a dať to tak, aby sa tam dalo všeličo domyslieť :D