Varovanie: 18+,
násilie, rape, de-aged (zistila som, že
tak sa to volá, keď sa z niekoho stane opäť dieťa),
Viem, že som k tejto
poviedke už strašne dlho nič nepridala, ale na dlhý čas ma opustila inšpirácia.
Zdvorilo zaklopal na dvere.
„Harry, to som ja, Sirius. Môžem ísť ďalej?“
„/Áno, poď
ďalej...//“ zaznelo tiché zasyčanie.
Počas tých hodín, ktoré strávil v pánovej izbe
opäť vyrástol. Stalo sa to tak nečakane a rýchlo, a podľa všetkého sa
už dostal do svojho bežného veku, plus pribudlo ešte tých pár mesiacov, ktoré
bol mimo. Takže by sa dalo povedať, že bol opäť samým sebou.
Sirius prekvapene nadvihol obočie, lebo ani
zďaleka nerozumel tomu, čo jeho synovec povedal.
Napriek tomu sa rozhodol vojsť, lebo aj keď šlo
o takéto syčanie nepochybne to bol Harryho hlas.
„Ahoj, Harry. Si v poriadku? Prepáč, ale vôbec som
ti nerozumel. Použil si Parselčinu tak som si nebol istý, či ťa môžem vyrušiť,“
neisto sa spýtal Sirius.
Harry nespokojne pokrútil hlavou. Chvíľu mlčky
čakal, kým si jeho telo zvykne na myšlienku, že už nie je hadom.
Ešte pár krát za sebou niečo zasyčal, ale napokon
podľa toho, ako sa jeho krstný otec zatváril, pochopil, že mu konečne
porozumel.
„Sadnite si tam na stoličku. Čo potrebujete?“
ukázal na miesto na svojej posteli.
Sirius naňho chvíľu zdesene hľadel.
„Harry, to som predsa ja. Dobre, asi si ešte
nespomínaš. Časom sa to snáď upraví, ale prečo sa tak veľmi trasieš?“
„Kto presne?“
„Sirius Black.“
„Aha. Už viem...“
„Ako sa cítiš?“
„Je mi zle. Voldemort, on prikázal nekromantovi,
aby zaútočil na sídlo rádu. Chce ich úplne zničiť...“
Sirius sklonil hlavu a všetka veselosť sa mu
okamžite vytratila z tváre.
„Útok už skončil. Stylus sa vrátil do sídla...“
vyhlásil potichu.
Harry ho znepokojene uchopil za rukáv.
„Sú ešte nažive?“
„Počul som, že utrpeli veľké straty, ale niektorým
sa údajne podarilo dostať z miesta útoku. Údajne pomocou skriniek
zmiznutia, ale nikto presne nevie, kto to prežil a kto nie. Zo sídla sú
len ruiny...“
Harry prudko vstal z postele. Ten človek sa
mu naozaj protivil, ale obával sa, že zrejme len on mu bude vedieť povedať, ako
to dopadlo s jeho matkou a priateľmi.
„Kde môžem nájsť nekromanta?“ opýtal sa
netrpezlivo.
„Má komnatu na druhom poschodí. Tuším tretie dvere
sprava, ale Harry...“
Chlapec rýchlo vstal z postele a vybehol
z izby skôr než mu Sirius stihol čokoľvek ďalšie povedať.
Nebol si celkom istý kde by to malo byť, aj
napriek jeho opisu. Temné sídlo bolo preňho bludiskom, ale po pár minútach sa
mu predsa s pomocou nejakého domáceho škriatka podarilo nájsť tú správnu
izbu. Na dverách bola veľká trhlina, ako by tam niečo uprostred muselo
vybuchnúť. Harry odhadoval, že šlo o nejaké mimoriadne silné zaklínadlo.
Cez trhlinu videl sklonenú postavu, ktorá práve
opatrne zložila nekromantovi habit.
Po útoku bol celý zosušený, len samá kosť
a koža. Pripomínal akúsi zoschnutú schránku, ktorá ledva držala po kope.
Staroba bola dôstojná a mala v sebe istú dávku prirodzenosti, ale
tento tvor bol tou najhrozivejšou bytosťou akú doteraz videl. Na intímne partie
sa už ani nepokúšal hľadieť.
„Majster?“ oslovil ho ženský hlas. Osoba, ktorá sa
ho nebála vyzliecť bola žena, veľmi mladá, očividne jedna z tých, ktoré sa
podieľali na útoku.
„Áno, dieťa?“
„Mali by sme čo najskôr pristúpiť
k obnovovaciemu rituálu. Tentoraz to vôbec nevyzerá dobre. Prečo ste si
nezobrali masku, máme predsa aj kryštál aj všetko ostatné...“ v jej hlase
zaznievali obavy.
„Teraz nie. Nemôžeme predsa obnovovací rituál
vykonávať, keď sa na nás niekto díva. Čo sa týka tých ďalších otázok, dozvieš
sa, keď príde čas...Pozvi nášho hosťa ďalej, dieťa moje...“
Mladá žena okamžite podišla k dverám. Prudko
ich otvorila. Schmatla chlapca za ruku a dotiahla ho dovnútra. Pustila ho,
až keď stáli pred jej pánom.
Harry znechutene sledoval, ako sa nekromant
zahalil do akejsi tmavej látky a klesol na posteľ.
„Pán Potter. Je pre mňa veľká česť, že ste sa
zastavili v mojej komnate. Čo pre vás môžem urobiť?“
„Chcel by som vedieť, či... Moja rodina... oni...“
Harry chcel niečo povedať, ale nedokázal spustiť zrak z mužových
zjazvených pliec. Na jednom z nich si všimol niečo ako nepatrnú spáleninu.
„Nepoznám všetkých po mene. To odo mňa nežiadajte,
ale viem, že červenovláska a jej spoločník mi unikli. Môžem ešte nejako
poslúžiť?“
„Nie, nič viac od vás nepotrebujem...“
Harry bez slova vybehol z jeho izby. Už by sa
dlhšie nedokázal ovládnuť, preto radšej zvolil okamžitý odchod.
Prudko za sebou zabuchol dvere a ostal sedieť
v zadnej časti chodby čo najďalej od schodov.
Temný pán mu prikázal, aby ostal v izbe, ale
on to tam už dlhšie nemohol vydržať. Omnoho lepšie bolo sedieť tu
a vychutnávať si takmer zdanlivú slobodu.
Z jedného z tmavších častí tohto
poschodia zazneli tlmené stony.
Zdesený výkrik.
Škrabot a trhanie látky.
Niečo vrazilo do steny, zachytil zavrčanie
a ďalšie bolestné zastonanie.
Harry potichu prebehol na ďalšie poschodie. Nejaká
ruka ho uchopila a on sa tiež ocitol pritlačený na nejaké staré brnenie.
V tme sa niekto bolestivo prisal na jeho
pery. Cítil drzú ruku, ktorá mu šmátrala po tele, ale nedokázal nič urobiť.
Nejaká ruka mu pevne zovrela krk. Ledva sa vládal
nadýchnuť.
Pokúšal sa ho prinútiť, aby pootvoril pery.
Bolestivo sebou trhol, ale osoba, ktorá ho držala to akurát využila na to, aby sa
dostala pod jeho habit.
O stehno sa mu obtrelo niečo tvrdé a on
začínal pomaly strácať trpezlivosť. Prial si, aby sa mohol zmeniť na hada, ale
nešlo to. Nedokázal vzdorovať príkazu. Ťažké telo ho zatlačilo na zem. Ruka sa
z krku preniesla k habitu a vyhrnula ho. Cítil ako ho zovreli
ďalšie ruky.
Niekto ho pridržiaval a on si akurát stihol
uvedomiť to, že muž si vyložil jeho nohy na plecia a prudko vnikol do
nepripraveného tela. Harry cítil, ako ním prešla vlna bolesti, ale nemohol
kričať. Niečoho ho úplne ochromilo. Podobné čiastočne pridusené zvuky začul aj
s ostatných častí chodby a uvedomil si, že smrťožrúti zrejme takýmto
spôsobom oslavovali víťazstvo.
