Pár: SH/JW
obsah: Sherlock a John sa zaplietajú do prípadu sériového vraha...
„Sherlock,
ja som už aj tak súčasťou toho všetkého... Všetci predsa vedia, že sme spolu.
Písalo sa o nás. Dokonca aj počas tvojho zmiznutia novinári neustále
riešili to, či to bude znamenať náš definitívny rozchod. Nechcem, aby si
ostával sám. Dovoľ mi pomôcť ti.“
„Nemôžem, John. Nemal som sem chodiť. Ešte to
nie je dokončené, vôbec nechápem, prečo som sem prišiel...“ chcel vstať, ale
zastavilo ho niečo zvláštne, niečo vlhké, čo sa zrazu objavilo na jeho
lícach. Zdesene na ne siahol rukou. Slzy.
Boli to naozaj len obyčajné slzy. A on mal pocit, akoby ho jeho vlastné
telo zradilo.
Pokúšal
sa to potlačiť, ale čím viac sa snažil tým viac sĺz po nich stekalo. Do jeho
rýchlo dedukujúcej mysle sa dostalo desivé poznanie. Práve pochopil, že tá
neznesiteľná tekutina, ktorá mu steká je tvorená zo sĺz. Nerozumel tomu. Niečo
také mu vždy pripadalo ako vrcholne trápna záležitosť.
„Je to na
zbláznenie. Ja si s tým neviem poradiť. Lestrade by sa teraz na mne veľmi
dobre, bavil...“ mumlal rozrušene.
„Spolu to
zvládneme...“ prisadol si k nemu
a opäť si ho privinul k sebe.
Mladík chvíľu váhal, kým sa oňho oprel, neprijal to tak spontánne ako
objatie, ale napokon si zvolil tú pohodlnejšiu možnosť.
„Potrebuješ
sa len trochu uvoľniť. Skús na seba toľko netlačiť, možno dostaneš nejaký
nápad, keď si trochu oddýchneš...“ jemne ho hladil a pokúšal sa ho trochu
upokojiť.
Sherlock sa necítil dobre. Na to, aké by to
bolo skvelé, keby riešili prípad, nad ktorým by mohol prevziať kontrolu. Tento
prípad sa mu naozaj vôbec nepáčil. Nebolo dobré, že niekto bol dva kroky pred
ním a on pomaly strácal pôdu pod nohami. A tentoraz nebola v hre len jeho
budúcnosť.
Voskové
tváre boli zaujímavé. Boli fascinujúce, až kým jeho myseľ nezačala uvažovať o tom,
aké by to bolo keby vrah svoje hrozby naplnil.
Baker
street bez Johna.
Už sa k niečomu takému nechcel opäť
vracať. Nevedel si ani len predstaviť aké by to bolo nepočuť jeho hlas,
nevnímať zvuk jeho krokov, nehrať mu na husliach a nerozprávať sa s ním
o prípadoch. Nič viac sa radšej vymenovávať neodvážil. Obával sa, že by mu
to privodilo ešte viac dovtedy nepoznanej bolesti.
Voskový
vrah mal tú moc. Prebudil v ňom tú ľudskú stránku. Tú, ktorú v sebe
zatváral a opovrhoval ňou.
Voskové
tváre mu stále pripomínali tieto pochmúrne možnosti...Uvoľnilo to v ňom
impulzy, ktoré nevedel potlačiť.
Nikdy
predtým niečo také nepocítil v súvislosti s nejakým obyčajným
sériovým vrahom. Voskový ho priviesť takmer
na prah šialenstva, už len tým, že opakovane používal podobu osoby, na
ktorej mu záležalo.
Osoby, ktorá
patrila do jeho sveta. Tak pevne a neoddeliteľne zapísaná dokonca aj
v jeho uzavretom srdci.
A práve
kvôli nemu sa pokúšal rýchlo otriasť
a pokračovať ďalej. Silné emócie boli zlé a desivé. Ochromovali ho. Neostávalo
mu nič iné len sa pokúsiť to všetko pochovať vo vnútri a donútiť svoju
myseľ, aby začala konečne pracovať efektívnym spôsobom.
Myslel si,
že odlúčenie ho prinútiť sústrediť sa, ale celý čas počas tých dní myslel len
na to, čo ak vrah vezme Johna, skôr než sa mu podarí, utiahnuť okolo neho
slučku zloženú z dôkazov. Nikto
nevezme Johna. Nikomu to nedovolí, nech by ho to stálo čokoľvek. Bude musieť
pristúpiť k tomu najhoršiemu zo všetkých zlých riešení...
Oči mal
trochu červené, nebolo mu jasné ako dlho plakal, lebo po celý čas jeho mozog
spokojne pracoval. Bol s Johnom. Nemusel sa báť, že príde príliš neskoro. To jediného ho zrejme mohlo zachrániť pred
tými neodbytnými pocitmi. Chcel byť s Johnom a toto svoje želanie
musel rešpektovať.
„Poďme do tej kúpeľne... Poviem ti to všetko, aj sám zistíš, že bude
najlepšie, keď sa vyhlásil, keď sa mu podarilo dostať pod kontrolu tú nemožnú
reakciu. Utieral si slzy, ako by šlo o nejakú nebezpečnú nákazu.
„Dobre,
hneď za seba vybavím náhradu...“ John ho opatrne pustil a rýchlo zavolal
svojmu kolegovi.
Smith bol
vždy ochotný vymeniť si s ním službu. Ten chlapík bol čo sa týka práce
podobný Sherlockovi.
Museli ho
doslova presviedčať, aby šiel domov. Dokonca ani teraz, neznel jeho hlas vôbec
rozospato a okamžite mu prisľúbil, že príde. Keďže ani nešiel domov, ale strávil
noc v lekárskej izbe, bolo jasné, že čakanie naňho nebude vôbec trvať
dlho.
***
O pár minút neskôr...
Sherlock nespokojne
pochodoval po modrej kúpeľni. Tá farba bola takmer vysiľujúco modrá. Tu sa
nemienil vyzliekať. Naozaj nie. Nie keď je všetko deprimujúco modré.
„Modré
kachličky, modrá vaňa, modré mydlá, modrý župan...nahý John...“ Sherlock
prebehol okolo svojho partnera a rukami sa oprel o stenu. To posledné
mu k tomu modrému svetu akosi nesedelo...
Nahý John? Nahý JOHN!
Jeho myseľ
sa bolestivo zastavila pri týchto dvoch slovách. Okamžite sa obrátil k nemu. Takmer nadšene poskočil, keď si uvedomil, že
tú desivú farbu niečo úplne zatienilo. Pohľadom prešiel po svojom partnerovi.
Naozaj mu to chýbalo. Naozaj to bolo preňho dôležité. Celý priestor hneď
pôsobil príjemnejšie.
