Chata 15. kapitola 1/3

Poznámka: tak máme tu poslednú kapitolu tejto poviedky.  Presnejšie povedané prvú časť poslednej kapitoly. Po dokončení budem robiť aj pdf. verziu na stiahnutie. Nájdete ju klasicky v rubrike download, prípadne poviedky na stiahnutie. Táto poviedka má momentálne prioritu, keď už naozaj veľa nechýba do jej dokončenia. 

Pár: Misha Collins/Mark Pellegrino

Kategória: real person slash, supernatural, sci-fi

Predpokladaný počet kapitol: 15 + prológ a epilóg (Kapitoly opäť delené po troch častiach)

Poznámka: tento príbeh nemá nič spoločné s ich skutočnými životmi a príslušných pánov bohužiaľ nevlastním.  A takisto ani s ich skutočnými povahami, názormi atd... Je to celé len fikcia, výplod mojej fantázie a nič z toho sa nestalo ani nestane...

Varovanie: slash, first time, romantika, h/c,  sweet innocent, hurt Misha...

Obsah:  Misha (20) sa vyberie na výlet so svojimi „bývalými“ spolužiakmi (kamarátmi) z vysokej školy.  Prežíva dosť ťažké obdobie, lebo ho zo školy vyhodili a rodičia s ním prerušili kontakt. Má to byť posledný výlet, počas ktorého chce na všetko zabudnúť a rozhodnúť sa, ako bude prebiehať jeho ďalší život... Jedno priznanie a silná búrka úplne všetko zmenia a on sa ocitá sám, stratený v lesoch, bez akejkoľvek pomoci... Preberá sa v chate v rukách neznámeho muža...

Citát k tejto poviedke Láska je ako tieň. Uteká od vás, keď ju naháňate, ale keď sa otočíte a odchádzate, zistíte, že beží za vami.

Shevo

Misha

Dovolil Markovi, aby ho objal okolo pása. Jeho ruka na tých miestach príjemne hriala a on cítil ako ho opúšťajú aj posledné náznaky šoku a zdesenia. Opieral sa oňho a čerpal z neho vedomosti, ktoré neboli bolestivé. Po prvý raz úplne prijímal to, čím bol a nesnažil sa túto krutú realitu popierať. Brianov plač ho však pomaly prinútil, aby sa k nemu naklonil a vzal ho do náručia. Dieťa okamžite stíchlo a začalo spokojne čerpať svoj prídel informácií. 

„Dobre, pôjdem s tebou, ale teraz o tom nemôžem rozmýšľať. Dovolíš mi čerpať od teba, až kým tam neprídeme?“ ďalej nasával všetky tie upokojujúce podnety. Učil sa pekne bezbolestne, ale vedel, že tým celú ťarchu toho všetkého prenáša na svojho partnera. Napriek tomu nedokázal prestať, nemohol byť tým silným, lebo pod vplyvom toho, že už ani nevedel kam patrí a všetko mu sa tak príšerne zlievalo dokopy, strácal pojem o svojej vlastnej identite. Reprodukcie sa už nebál. Bolo to prirodzené. Úplne bežné v ich svete, predtým než sa rozhodli zmeniť a opäť stáť na vlastných nohách. Vybrali si svoje prežitie na úkor iného druhu, ale to tiež bola vedomosť, ktorá im bránila zaniknúť.

„Samozrejme, môžeš sa toho držať, ako dlho budeš potrebovať... Pôjdeme pekne pomaly do auta...“

„Do toho v ktorom sme prišli?“

„Nie, príde po nás iné auto.“

Misha spokojne prikývol. Iné auto bolo rozhodne lepšie. Nechal sa odviesť von spolu s Jeremym a taškou, ktorú Mark dobalil.

Dovolil Markovi, aby ho posadil dovnútra a na zadné sedadlo uložil Jeremyho. Ten od mladíkovho výbuchu emócii radšej len mlčal a nespokojne sa pasoval s pásom. Mark mu ho napokon zapol a vrátil sa dopredu k nejakému mužovi, ktorý vyzeral ako šofér. Misha z jeho informácií vyrozumel, že to robí preto, aby dával dobrý pozor, kam ich odvezie. To ho upokojilo a pohodlne sa oprel o sedadlo.

Brian si od neho práve prevzal informáciu o tom, že patria k starodávnemu druhu žijúcemu v rôznych podobách. V dôsledku istých chorobných zmien v ich prirodzenom prostredí však bolo nutné, aby zmenili svoju formu, ale niečo sa pokazilo... Niečo, vďaka čomu bol Jeremy stále chorý. Misha cítil, že nie je v poriadku a obával sa ho pripojiť k svojmu zdroju informácií. Dotyk staršieho potomka nebol nikdy veľmi príjemný a on sa od neho radšej odvrátil k oknu. Jeremy napriek jeho nesúhlasu schmatol jeho ruku, presnejšie povedané priložil svoju menšiu dlaň na jeho prsty.

Chcel sa odtiahnuť, ale nebolo to vôbec nepríjemné. Nie také ako predtým. Istá časť jeho osobnosti pociťovala priam šialenú radosť. Takto by to malo byť. Toto sa deje preto, aby mal silu všetkému čeliť. Takýto by mal byť návrat domov.  A všetko by možno bolo v poriadku, keby tomu vôbec dokázal veriť.

Ako si potom všetkom mohol byť istý, že to nie je len ďalšia hra? Čo ak to všetko vôbec nie je pravda? A on nikdy...

„Mark?“

„Áno, maličký?“

„Bolí ma hlava. Myslím, že to prestávam zvládať...“

„Náš domov... To všetko... Tá choroba... Ja ako je možné, že to nie je syn Nicol, keď predtým som bol presvedčený o tom, že sa na ňu podobá... Nepáči sa mi to. Nemôžem veriť ani sám sebe...“

„To je v poriadku... Všetko bude v poriadku...“

Markov hlas k nemu zrazu prichádzal ako by z veľkej diaľky. A on ledva lapal po dychu.

Jeremyho dotyky prestali byť nepríjemné. Cítil ako z nich prúdi hrejivý a mimoriadne upokojujúci pocit.

„Niektoré z tvojich zmyslov ťa asi ešte klamú. Aj mne sa to stáva. Nemusíš sa kvôli tomu znepokojovať... Na chvíľu privri oči a predstav si, že je všetko zelené...“ naliehal naňho Jeremy.

Misha to veľmi neochotne urobil. Keď ich opäť otvoril naozaj všetko, čo videl vyzeralo tak, ako by si dal zelené okuliare.

„Naozaj to tak vidím, ale to...“ obzeral sa a všetko skúmal. Bolo to priam neuveriteľné.

Keď sa do sýtosti vynadíval, opäť privrel oči a predstavil si svet v normálnych a úplne bežných farbách.

Všetko sa opäť vrátilo do bežného stavu. A to sa mu veľmi páčilo. Mal nad tým kontrolu. Dokázal to udržať. Bol to príjemný pocit. Hrialo ho to až kdesi v žalúdku.

Tento pocit však ako všetky príjemné veľmi rýchlo odznel po dopade prvého kameňa. A tlaku davu, ktorý sa zo všetkých strán valil k autu. Tí ľudia jednoducho sedeli na ceste a čakali. Mali so sebou zbrane, všetko možné čo dokázali použiť, niektorí aj strelné.

„Zdá sa, že ste mi nepovedali všetko. Čo má znamenať toto? Ako sa o nás dozvedeli?“

Svoje otázky adresoval mierne poblednutému šoférovi.

„Prikázali ste predsa, že po určitom čase musíme informácie zverejniť. Bolo to tak naplánované...“

Misha mal pocit, akoby ho niekto udrel päsťou. To bolo predsa šialenstvo. Ľudia sa to dozvedeli a budú ich prenasledovať. Prečo niečo také vôbec pridal do svojho plánu? Niečo také predsa znamenalo skôr veľké problémy.  

„Toto v mojom pláne určite nebolo...“ pokrútil hlavou Mark.

„Ste si istý?“

„Neviem, či si to vôbec uvedomujete, ale ľudia nie sú práve najpohostinnejší druh, pokiaľ sa cítia ohrození inou civilizáciou... Všetko malo prebehnúť v úplnej tichosti.“

„Nikto z nás sa nevyzná v ľuďoch. Musela nastať chyba... Prepáčte, ak sme urobili...“

Misha cítil ako okno prasklo. Na zem vedľa nich niečo dopadlo a on sa neodvážil to ani len skúmať.

„Dostaňte nás odtiaľto. Doriešime to neskôr...“

„Ako si želáte...“

Šofér siahol na panel a niečo stlačil. Okná stmavli a oni cítili mierny tlak, akoby sa cez niečo predierali, ale nezdalo sa, že by sa vôbec niekam pohli.

Misha bol rád, že tie postavy zmizli. Nebol si istý, či by dokázal čeliť toľkému náporu nenávisti.

„Sme na mieste. Splnili sme všetko, čo ste chceli...“

„Dobre, ale o tom, čo sa práve stalo sa ešte musíme poriadne porozprávať. Kde sú ostatní?“

„Hore v tajných laboratóriách.“

Jeremy opatrne pustil Mishu a otvoril dvere.

Chata.

Bola tam.

Nebol si istý, či chce vystúpiť. Mal by sa toho miesta obávať.  Mysľou mu prechádzali všetky tie šialené záležitosti, ale zároveň pocítil niečo hrejivé, keď videl ako auto obklopili Markovi psi. Hneď ako vystúpil Miracle začal vrtieť chvostom. Skákal po ňom a dožadoval sa jeho úplnej pozornosti. Misha ho pohladil. Vnímal jeho radosť a celou svojou bytosťou sa sústredil na kratučký pocit šťastia, ktorí ním prešiel, keď sa dotkol jeho hebkej srsti.

Soul pokojne čakal na svojho pána a tváril sa mimoriadne dôstojne. Hneď ako Mark vyšiel z auta, pribehol k nemu a takisto sa nechal pohladkať.

Misha mal plné ruky práce aj s Dannym, ktorý sa mu motal pod nohami a bezstarostne vrtel chvostom.

Jeremy vzal na ruky Briana. A trochu neisto prešľapoval pri aute. Zrejme si nebol istý, či bude do domu pozvaný. Misha ho tam nechcel. Vidieť psov bolo príjemné, oni tam boli ešte pred tým zmätkom... Preto ho trochu znepokojilo, keď Jeremy zamieril k nemu.

„Môžem ostať vo svojej izbe? Je to až úplne na druhom konci. Nebudem prekážať a postarám sa o Briana...“

 Pohľad naňho mu pripomínal mŕtve postavy rodičov... Odvrátil sa a jemne objal Miracla, ktorý mu začal bezstarostne oblizovať tvár.

„Ja neviem. Je to Markov dom...“ vyhlásil nešťastne. Na druhej strane bolo ťažké ho odmietnuť, keď každá bunka v ňom kričala,  že k nemu patrí.

Misha pocítil ako mu niekto položil ruku na plece. Upokojujúci dotyk prešiel jeho telom ako lavína. Miracle prestal skákať venoval jedno obliznutie aj vážne sa tváriacemu Soulovi.

„Je to náš domov. Pokiaľ si to tak budeš priať, vždy bude...“ pripomenul mu Mark.

„Mrzí ma to, ale na niečo také nie som pripravený. Ešte nie...“

„To je v poriadku. Ja to chápem. Pôjdem za ostatnými do tých nových domčekov...“ Jeremy ho neodsudzoval. Vo výraze jeho tváre sa zrkadlila len vôľa poslúchnuť. Dokonca to vyzeralo, ako by sa tešil, že mu niekto dáva celkom jasný príkaz. Nehneval sa. Možno niečo také ani len nedokázal.