Botticelliho anjel 3. kapitola 1/3

pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí,  jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...

taliansky historický slash

poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie.

 Pre Ell, Lilith, M.K, Nade.

„Pán doktor, budete si ešte niečo priať?“

Cezare pokrútil hlavou a naznačil svojmu mladému spoločníkovi, aby si k nemu sadol. Pričom sa snažil nemyslieť na isté priania, ktoré mu aj proti jeho vôli prebehli hlavou.

„Daj si so mnou čaj...“ pozval ho, pretože nechcel vytvoriť dojem, že Luca sa stal jeho sluhom. Prial si s ním udržiavať vzťah niekde na hranici priateľstva, ktoré bolo preňho bezpečnejšou alternatívou.

Svetlovlasý mladík si sadol k nemu, trochu neisto prijal ponúkané miesto a vzal si do rúk šálku s horúcim bylinkovým nápojom.

„Príde vás váš priateľ navštíviť?“ opýtal sa.

„Nie, to si nemyslím...“

Niežeby ho to svojím spôsobom nepotešilo, ale vedel, že teraz už obaja žijú iný život a aj keď si naňho čas od času spomenie, hlavne keď si nevie rady s nejakým prípadom, prípadne keď potrebuje nájsť vhodný kontakt v meste, ich vzťah za tie roky nadobudol skôr formálnu podobu. Viac než kedykoľvek predtým, bol jeho mentorom a osobou, na ktorú sa obracal zväčša s akademickými problémami.O ich krátkom vzťahu nikdy v korešpondencii ani počas tých osobných stretnutí, ktorých bolo menej než by si Cezare predtým prial, viac nepadlo ani len slovo.

Stefano sa oženil so ženou s významného rodu, upevnil si svoje postavenie na dvore a stal sa takpovediac jedným z tých lekárov, ktorí sa ako prví dostávali do kontaktu s modernejšími vplyvmi tejto doby.

Mal aj rodinu, niekoľko detí, ktoré Cezare nepoznal po mene a nevedel či sú to len chlapci alebo len dievčatá. Nikdy ich dom nenavštívil, vždy sa stretávali len vonku pod drobnohľadom verejnosti alebo v nemocnici. A počas svojich debát týkajúcich sa medicíny a oblastí, ktoré ich oboch zaujímali, sa nedostali k ničomu inému než k vedeckým polemikám a teóriám, ktoré zväčša obsahoval aj jeho posledný list. Dostal od neho aj knihy, ktoré mu priateľ daroval, medzi lekárskymi, bolo aj pár románov. Dokonca jeden ilustrovaný rozprávkový príbeh, ktorý sa mu zrejme dostal do rúk a považoval za vhodné ho odovzdať ďalej.

Cezare ich mal položené na stole. A všimol si, že počas popíjania čaju Luca pokukuje práve po tej knihe s výraznejšími ilustráciami.

„Páči sa ti?“ opýtal sa ho.

Luca naňho vrhol previnilý pohľad.

„Áno, na obale sú pekné obrázky, ale ja... neviem čítať ani písať...“

Nebolo to nič neobvyklé vzhľadom na to, aký život žil a na to, že vzdelanie nebolo považované za výsadu poddaných.

„A chcel by si sa to naučiť?“

 Luca prikývol.

„Áno, pane, chcel by som sa o to pokúsiť.“

„Tak potom tá kniha prišla ako na zavolanie... Sú v nej len jednoduché rozprávky, verím tomu, že keď sa budeš snažiť, čoskoro si ju dokážeš prečítať...“ Doktor mu prisľúbil svoju pomoc a nepochybne plánoval aj to, že chlapec dostane aj súkromného učiteľa, ak o to prejaví záujem. Bude to zrejme jedna z výhod, ktorú si budú môcť dopriať, ak všetko pôjde tak, ako a pôvodne dohodli, no doktor sa nebránil ani tej alternatíve, že by ho mohol učiť sám.

„Môj priateľ by bol rád, keby si si ju nechal, práve preto mi ich posiela, aby našli svoje využitie, tam kde sú potrebné...“ posmelil ho, keď videl, že sa napriek tomu, že svoju žiadosť vyslovil pomerne smelo, začína tváriť trochu rozpačito, nepochybne pod vplyvom, istých obáv spojených s tým, čo bude musieť za túto láskavosť zaplatiť.

Luca tú knihu však napokon prijal a opatrne ju zdvihol do rúk. Prezeral si obrázky, opatrne a takmer so zbožnou úctou prevracal stránky.

Jeho zaujatie doktora fascinovalo. Nedokázal od neho odtrhnúť zrak.

Dom bol úplne iný, keď naňho Luca čakal, nebolo ťažké si na to zvyknúť, pretože kým ho predtým zväčša čakali len chladné múry a studená narýchlo urobená večera, a to bol ten lepší prípad, teraz priam cítil ako z jeho domu opäť sála to pravé teplo domova.

Neznamenalo to, že by ho jeho práca otravovala, mal rád ten adrenalín, bol zvyknutý na tvrdý režim, neskoré príchody a aj na komunikáciu s rôznymi typmi pacientov. Mal rád predstavu, že v podstate nevie čo všetko mu prinesie ďalší deň.

Dlhodobá nečinnosť bola preňho priam neznesiteľnou skúsenosťou, mal rád aj tunajších ľudí, snažil sa im porozumieť a všetko im vysvetliť tak, aby bolo pre nich jednoduchšie to prijať a nestavať sa vyslovene odmietavo k niektorým novým postupom, ktoré sa snažil sledovať, a pokiaľ boli vhodné tak aj uplatňovať takým spôsobom, aby nestratil dôveru svojich pacientov. Získal si ich úctu a rešpekt. A takisto mu záležalo na tom, aby aj jeho mladý spoločník, cítil že v ňom môže nájsť vhodnú oporu. Aj keď prešiel len veľmi krátky čas, chcel mať toho chlapca pri sebe, tak dlho ako to len bude možné, byť súčasťou jeho života. Nech to bolo akokoľvek ťažké, bolo príjemné to opäť prežívať a dopriať si to potešenie, sledovať ako objavuje svet, ktorý sa pred ním otváral.

Spoločne pokračovali v pití čaju. Nič nenarušovalo príjemnú atmosféru medzi nimi. Oheň naďalej lenivo pukotal v krbe, bol zdrojom príjemného tepla a doktor si uvedomoval, že sa cíti dobre nielen vďaka rozohriatemu domu, ale aj vďaka svojmu mladému priateľovi, ktorý napokon zaspal s hlavou uloženou na jeho pleci. 

predchádzajúca kapitola      nasledujúca časť