Hračka
pár: Rain/Uhm Tae-woong
varovanie: vydržiavaný milenec, hračka, podriadený domáci maznáčik
obsah: starší manažér veľkej spoločnosti Tae-woong (40), tichý a v súkromí dosť uzavretý človek, stretáva mladíka, (18) menom Rain, prostredníctvom istej sprostredkovateľkej zoznamovacej agentúry, pre klietov so špeciálnymi požiadavkami.
Rain sa po vzájomnej dohode stáva jeho "hračkou".
pár: Rain/Uhm Tae-woong
varovanie: vydržiavaný milenec, hračka, podriadený domáci maznáčik
obsah: starší manažér veľkej spoločnosti Tae-woong (40), tichý a v súkromí dosť uzavretý človek, stretáva mladíka, (18) menom Rain, prostredníctvom istej sprostredkovateľkej zoznamovacej agentúry, pre klietov so špeciálnymi požiadavkami.
Rain sa po vzájomnej dohode stáva jeho "hračkou".
Pre ell, Nade.
„Pán má
návštevu, teraz ho nemôžem vyrušovať...“ oznámila mu Tea Hee, keď sa márne
pokúšal zmierniť svoju netrpezlivosť rozhovorom so svojím majiteľom.
„Tak
dobre, aj tak ďakujem...“
Prešli už
takmer dva týždne a on by si už mal byť istý tým, či chce pokračovať aspoň
v skúšobnej dobe, alebo má záujem o novú hračku.
Pretože sa
tu už začínal postupne udomácňovať a vedel, že čím dlhšie ostane, tým
ťažší preňho bude odchod.
Rain
takmer ani nespal, bol podráždený a nervózny a ani to, že boli opäť
čiastočne uvoľnené jeho obmedzenia, preňho nebolo dostatočným dôvodom na to,
aby opäť našiel pokoj.
Chcel
s ním hovoriť teraz, pretože večer sa zvyčajne k žiadnym rozhovorom
nedostali. Aj napriek jeho neistej budúcnosti s ním aj naďalej spával.
A on
poslušne plnil jeho pokyny podľa pôvodnej dohody, lebo mu nič iné neostávalo.
Pokiaľ
nechcel čeliť problémom súvisiacim s agentúrou, až do prehodnotenia
pôvodných požiadaviek musel poslúchať.
A vďaka
týmto nepríjemným skutočnostiam si nedokázal vychutnávať tie skvelé raňajky,
pobyt na priestrannej terase.
Kde mu
všetko priniesli a obslúžili ho ako princa.
No on toho
zjedol len veľmi málo.
A začínalo
ho skôr zaujímať to, akú návštevu to jeho pán má.
Najprv si
to neuvedomil, no mohli to byť pokojne aj ľudia z agentúry, jemu samému
nemusel nič oznamovať.
Stačilo ho
len odovzdať na príslušnom mieste a vec by bola vybavená aj keby mu
o tom nepovedal ani jedno jediné slovo.
A pretože
sa obával tejto možnosti a dvojtýždňové ticho spojené s divokým
sexom, ho podnietilo k tomu, aby oprášil svoje predchádzajúce schopnosti
a pomaly zliezol z terasy až do záhrady, ktorá bola preňho doteraz
zakázaným územím.
Pán ho
pokojne mohol sledovať, no predpokladal, že keď má návštevu, nebude neustále
hľadieť na displej a pokiaľ by sa nepokúsil prekročiť hranice pozemku,
nehrozilo žiadne zvukové upozornenie, jedine že by si to pán tak nastavil, no
to bolo veľmi nepravdepodobné, keďže celú vec nechával na toho doktora, ktorý
mu všetko odovzdal nastavené úplne štandardným spôsobom.
A tie
dva týždne mali aspoň jednu výhodu, že mal možnosť prejsť si dom a aj
napriek tomu, že priamo v záhrade nebol, cez okná toho videl viac než dosť
na to, aby vedel, kam presne by mal ísť a kde presne pán prijíma návštevy,
keďže sa s pánovom zamestnankyňou spriatelil a pracoval na tom, aby
sa s ním zhovárala aspoň ona, keď už nie pán, ktorý nemal vo zvyku dlhé
rozhovory.
A aj
ona sa mu priznala, že občas potrebuje niekoho s kým by mohla hovoriť,
obzvlášť preto, lebo dom bol taký veľký a ona mala na starosti jeho správu,
a to aby všetko fungovalo tak ako má. A málokedy ho opúšťala.
Nevysvetlila
mu svoje dôvody, no nadobudol dojem, že sa bojí ho opustiť na dlhšiu dobu.
Predpokladal,
že pred niečím uteká, pretože také veci bývajú zvyčajne vonku a niekedy aj
vnútri, no v jej prípade to bolo zrejme súčasťou toho menej pokojného
a komplikovanejšieho sveta, ďaleko od tohto pomerne pokojného
a tichého sídla.
Obišiel
dom, veľmi pomaly a opatrne, všimol si pár slepých miest, ktoré ochranka
zvyčajne prehliadala a práve teraz sa ich držal, preto sa mu podarilo
prejsť do domu, vchodom pre zamestnancov a pomaly zamieriť do slnečnej
haly.
To bolo
miesto, kde pán prijímal návštevy.
A pomaly
zamieril k tým zakázaným dverám.
Boli
mierne pootvorené a zvnútra zaznievali tlmené hlasy.
Pomaly
pristúpil bližšie.
„Ešte som
sa nerozhodol...“ zaznel pánov hlas.
„Uhm Tae-woong, myslím, že nemá zmysel dlhšie
čakať... Som si istý tým, že je to Jung
Ji-Hoon...“
Rain prudko cúvol
pod vplyvom toho hlasu, ktorý by spoznal kdekoľvek na svete.
Zaplavila ho
panika, keď po dlhom čase počul ako niekto vyslovil jeho pravé meno.
A znelo to
tak, akoby to bol ON.
To však nebolo
možné.
Všetko sa v ňom
vzoprelo proti tejto možnosti.
Nemôže to byť ON?
Nemohol by predsa prísť až sem...
Osoba, kvôli
ktorej sa zrútil celý jeho pekne nalinkovaný svet, predsa nemohla byť práve
teraz tu?
Cúvol, no urobil
to až príliš prudko.
No nevšimol si
stolík, ktorý predtým hravo obišiel.
Vrazil doňho
a prevrátil akúsi hriešne drahú sošku.
Pri dopade na
podlahu narobila nepríjemný zvuk a časť z nej sa roztrieštila.
Mal by rýchlo
ujsť.
Mal by sa pohnúť.
No nedokázal to.
Úplne stuhol.
A spamätal
sa, až keď sa tie dvere začali pomaly otvárať.
Minulosť
„Takto sa k svojej sestre
nebudeš správať...“
Vtrhol do jeho izby a kričal
naňho, len preto, že opäť prekročil hranicu a povedal niečo, čo jeho
sestru zranilo.
On si vždy myslel, že ma môže
skrotiť.
No Rain to pôvodne ani len
nemal v úmysle, no pre ňu nebolo nikdy nič čo urobil on dostatočne dobré.
„A kto mi to zakáže! Ty?“
„Rain!“
Cítil jeho ruky na svojich
pleciach.
„Spamätaj sa už konečne...“ žiadal ho
neúprosne.
„Vypadni Yong Hwa!“ odsekol chladne a obrátil sa mu chrbtom.
Nemal v úmysle s ním
ďalej diskutovať.
Preňho bola táto hádka
uzavretá skôr než vôbec skončila.
A prial si, aby ho
sestrin mladý manžel nechal na pokoji.
Obával sa, že ak naňho bude
aj naďalej kričať, tak za seba asi neručí.
