Rodinné tajomstvo 16. kapitola 1/3

 názov:  Rodinné tajomstvo
pár: Kim Myoung-soo/Jung Kyoung-ho
varovanie: dráma, temné, drsnejšia vec, nedobrovoľný sex, zneužitie moci
obsah: Myoung-soo začína žiť v novej pestúnskej rodine, pomerne dobre situovanej, otec rodiny má dobrú prácu, jeho manželka je doma a stará sa o malú dcérku, starší syn študuje na univerzite, a aj Myoung-soo sa hneď na začiatku dostáva do dobrej školy a oproti tomu v akých podmienkach žil predtým, to vyzerá tak, že sa jeho situácia veľmi zlepší...
No čoskoro zistí, že jeho prvý dojem nebol práve najlepší... Zisťuje, že všetko ani zďaleka nie je tak ako sa zdá...
Pán domu oňho postupom času začne javiť záujem, ktorý mu nie je  nepríjemný a keď za ním jednej noci príde do jeho izby Myoung-soo s hrôzou zisťuje aká je jeho skutočná úloha v tejto rodine...

Pre Nade, M.K. 

„Samozrejme, Myoung-soo... ak je to skutočne to po čom túžiš, rád ti to umožním...“ pošepol mu jeho milenec.

„Poviete mi aj o Tieňovi?“ naliehal naňho opäť.

„... želám si, aby to bolo tak, ako si povedal... a chcem, aby si vedel, že patríš do rodiny a vždy budeš, ľúbim ťa, Myoung-soo... ale sú tu isté veci, na ktoré ešte nedozrel čas.“

Bol pritiahnutý do jeho objatia, cítil podporu, ktorú mu poskytoval ten muž, proti ktorému nedokázal bojovať.

Potešilo ho to, aj keď vedel, že by to tak nemalo byť, no nedokázal sa tomu ubrániť. No nevedel či by tomu mal skutočne prikladať dôležitosť, lebo to boli slová, ktoré ho možno mali len zbaviť sily, ktorú tak veľmi potreboval.

No časť z neho si zároveň priala, aby mu nehovoril také veci, aby sa ho nesnažil zatiahnuť hlbšie do svojich sietí.

Preto na ne nemal ani len v úmysle reagovať.

„Ale vy mi stále nedôverujte, tajíte predo mnou isté veci, ktoré by som už mohol poznať...“ namietol takmer chladne.

„Mrzí ma to, Myoung-soo, no sú isté dohody, ktoré ani kvôli tebe nemôžem porušiť...“ jemne túto skutočnosť zdôraznil a Myoung-soo si skutočne prial, aby to dokázal prijať.

„A povedal som ti všetko, čo mi umožňuje moja dohoda s manželkou, ktorá by nám mohla znepríjemniť život viac než by bolo vhodné, keby si si začal všímať istú osobu, ktorá je jej srdcu veľmi blízka... Ani mne pôvodne nechcela prezradiť o koho ide, dosť dlho jej trvalo, kým  sa k tomu odhodlala a uznala to za vhodné... No neznamená to, že ťa neprijala, ani že ťa nemá rada, je len obozretná, nič viac... no všetko ostatné, čo sa nebude týkať Tieňa, o to sa s tebou rád podelím...“ prisľúbil mu pán Jung.

„Všetko ostatné?“ zopakoval stále ešte dosť roztrpčene.

„Áno, všetky tvoje ostatné otázky, rád zodpoviem...“

„Ja... ehm, som prvou osobou, ktorú ste si takto vybrali?“ to bola ďalšia z tých nepríjemných otázok, ktoré si dlho pripravoval.

Ticho.

Ťaživé ticho, ktoré po nej nastalo si vôbec nevychutnával.

Cítil sa takmer previnilo, že dokázal niečo také len tak rozpútať. Pán Jung bol zrazu vážny, akýsi iný, takmer akoby mal možnosť hľadieť do jeho ďalšej tváre, ktorá vôbec nebola prívetivá, no nepochybne pod vplyvom jeho vlastného napätého pohľadu sa pomerne rýchlo spamätal a vyhlásil: „Nie si prvou osobou, o ktorej som uvažoval, no si prvou osobou, s ktorou som niečo také aj uskutočnil...“

Neodvážil sa ho opýtať na to, čo robil predtým, mal taký pocit, že by sa mu tá odpoveď vôbec nemusela páčiť.

Čítal to v jeho pohľadu, v jeho strnulosti spojenej s možnosťou, že by táto otázka mohla padnúť.

„Mali by sme sa vrátiť, asi to tak bude najlepšie...“ vyhlásil napokon.

Stratil chuť na akékoľvek ďalšie rozhovory, mu stále nedalo pokoj, nabúralo to v ňom všetko v čo veril.

Pán Jung prikývol.

A on sa cítil takmer previnulo, že v ňom spustil niečo, čo už ani on sám nedokázal zastaviť.

Bok po boku sa vrátili späť na svadbu.

Pán Jung sa vrátil k hosťom. Zvláštne zarazený, akoby sa v jeho prítomnosti náhle cítil nepríjemne.

A ani jemu nebolo všetko jedno. Nenápadne sledoval svojho milenca a preklínal tú časť, ktorá si želala, aby mu dal pokoj, aby to už viac neriešil a nechal sa tým pohltiť. No nebol až taký poddajný, hlavne čo sa týkalo istých vecí, a nemohol si pomôcť, aby neútočil na isté miesta, ktoré by mohli byť považované za citlivé.

A práve teraz na niečo také narazil. Na minulosť, ktorá zrejme nebola taká, aká by mala byť.

No jeho milenec mu to nepovie.

Bez toho, aby sa niekam ukryli.

Bez toho, aby skutočne cítil, že ho prijal so všetkým, čo k nemu patrí.

No on nevedel, či to dokáže.

Či môže pokračovať v tom obrázku o šťastnej rodine. Chcel skutočnú šťastnú rodinu, nie len jej pokrivený obraz. A už vedel, že u nich to čo by on sám považoval za niečo také nenájde.  Zatiaľ tam len stál a predstieral, nadšenie, keď ho nevesta napokon zavolala tancovať, keď ho takmer donútili zabávať sa spolu s nimi.

A úsmev na jeho tvári, vyzeral, akoby bol úplne pravý, no zároveň cítil ako sa v ňom niečo láme, niečo čo bolo predtým veľmi dôležité, no teraz sa to už navždy niekam strácalo a on tancoval ďalej, s tým istým vymysleným úsmevom, a keď zachytil pohľad svojho milenca, stále taký obozretný a opatrný opätoval mu ho a pokračoval, pripravený presvedčiť ho o tom, že mu môže veriť, aj keď ani on sám už sebe neveril. 

predchádzajúca kapitola   nasledujúca časť