názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti ... Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj vieru v seba...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti ... Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj vieru v seba...
pôvodne som to ešte nechcela pridávať, no mám také zvláštne nálady, tak
si myslím, že teraz to bude dobre, keď si ich odbijem na tejto
poviedke...
poznámka: poviedka by mala mať asi tak 10 kapitol. (poviedka ešte nemá vytvorené svoje menu, to dorobím neskôr...)
Nevedela
kedy presne stratila vedomie, pamätala si len na tmu a na to ako všetka
bolesť v jej vnútri náhle utíchla a bola nahradená zvláštnym teplom,
rozochvievajúcim každý jeden nerv v jej tele, takmer akoby bola zrazu
prítomná v jednom z tých svojich vysnených svetov...
Padla doňho do jednej z tých svojich
obľúbených predstáv, v ktorej bol on. Chlapec s čiernou ružou.
Túto predstavu si vytvorila pod
vplyvom jednej z kníh, ktoré mala možnosť čítať, tá kresla ju už od
začiatku fascinovala a predstavovala si, aké by to bolo, keby niekto ako
on, mal záujem zhovárať sa s ňou.
„Eloise...“ oslovil ju.
Pozrela sa naňho.
Bol rovnaký ako predtým, nič sa
nezmenilo, len ona bola iná, len ona sa cítila, takmer akoby niečo z nej chýbalo.
„Ahoj, kde si bol tak dlho?“ musela
mu to vyčítať, lebo sa jej vskutku už veľmi dlho o ňom nesnívalo, po dlhom
čase dokázala opäť vo svojej mysli poskladať tú predstavu.
„Vytvorila si ma predsa podľa podoby,
akéhosi mladého černokňažníka z 15.teho storočia, podľa tvojich predstáv
by som mal byť teraz v Albánsku a učiť sa temným umeniam... Mal som
sa vrátiť až o pár dní, no som tu skôr, prišiel som za tebou, lebo on ťa
ohrozuje, musíš sa mu postaviť, ešte nie je neskoro...“ jeho pekná tvár, akoby
sa zrazu na ňu usmievala, inak než predtým, akoby sa menila na niečo, čoho sa
desila. A jeho zvyčajne príjemný a melodický hlas niečo práve teraz
takmer neprirodzene skresľovalo.
Chcel od nej, aby bojovala, pretože
mu na nej záležalo, pretože jemu nezáležalo na tom, ako vyzerá, vedel o jej
vnútornom boji, chápal ju a bol pripravený jej pomôcť, bol pripravený byť
tým hlasom, ktorý jej pomôže vrátiť sa späť.
No niečo z tou jej predstavou
priam bezohľadne manipulovalo a skôr než mala možnosť s ním opäť
hovoriť uvedomila si, že ho stratila, že už nevie ako vyzeral, nevie kým bol...
Pred sebou videla len temnotu, do
ktorej sa obávala vstúpiť.
To
posledné si dokázala presne vybaviť až neskôr, až keď sa postupne prebúdzala z toho
zvláštneho opojenia.
Cítila
svoje telo, tak ako nikdy predtým, bolo ťažké, horúce, mala pocit, akoby bola
dlho chorá, akoby všetko okolo seba vnímala prostredníctvom akejsi zvláštnej
hmly, za ktorou bol celý jej život.
Tam
niekde v pozadí a ona sa len dívala na to, ako sa odohráva, niekde
ďaleko od nej, akoby v inej sfére vedomia.
Skúsila
pohnúť rukami, podarilo sa jej a potešila sa, že niečo také dokázala,
pričom jej telom prešlo takmer zdrvujúce prekvapenie spojené s tým, že je
niečoho takého schopná. No zrejme zabudla na jednu dôležitú záležitosť, mozog
by jej mal fungovať, aj potom ako dostala bozk, ale mala by sa cítiť inak...
Mala by byť voči všetkému a všetkým ľahostajná.
Lenže
necíti...
Je
len chorá, má horúčku.
Leží
na niečom, čo vyzerá ako posteľ.
A tá
bolesť v nej je stále prítomná, vie že ich stratila, stále to bolí, tak
veľmi až sa jej z toho zvieralo hrdlo.
Nič
sa nezmenilo. No aj tak si nebola istá či je celá či nie, akoby to asi mohla
zistiť.
Tvoja duša je nedotknutá.
V jej
mysli zaznela odpoveď, vyslovená tým istým melodickým hlasom, mala by ho
poznať, niečo jej pripomínal, no nedokázala si vybaviť žiadne bližšie
podrobnosti. Niekto jej to vzal.
„Ale
cítila som, že som dostala bozk, že...“ prinútila sa nahlas pomenovať to, čo ju
tak veľmi zaujímalo.
Dostala si bozk, no iný než si
čakala. Vzal som si len to, čo som potreboval, nič viac.
Telom
jej prešlo nepríjemné napätie.
Vzal
si to čo potreboval, opakovala vo svojej mysli to, čo jej povedal len zvláštny
hlas, ktorý akoby prichádzal z jej minulosti.
A aj
nabudúce si vezme čo bude chcieť, nezabije ju, no nasýti sa z nej, keď to
bude potrebovať.
Vezme
jej všetky šťastné spomienky.
Opäť
to už nedokáže urobiť, nie tak pomaly... nemôže mu dovoliť, aby ju pomaly
pripravil o všetko, čím bola.
Prežila,
prijala svoj trest, bola ochotná sa tomu podriadiť, no teraz už nie, teraz to
už nedokáže.
Nesmie.
Niečo
v nej sa vzoprelo voči tomuto osudu a primälo ju k tomu, aby
vstala, no svet sa s ňou rozkrútil a nohy sa jej podlomili.
Ostaň na mieste, nepriblížim sa k tebe.
Cítila
ako bola zdvihnutá, nejakou silou mimo nej a opäť uložená do postele. Okolo
nej sa opäť ovinula prikrývka.
Akási
nádobka sa zdvihla zo stola a dotkla sa jej pier, pocítila smäd a pila,
bez ohľadu na to, čo to bolo, nedokázala sa tomu ubrániť.
Potom
bola opäť ospalá, oči sa jej pomaly zatvárili, no aj tak sa snažila preniknúť
cez tú tmu.
„Skutočne
si tým, čo si myslím, že ste...“
To závisí od toho za čo ma považuješ.
Čarodejníci pre nás majú meno, nie veľmi lichotivé ani príjemné, radšej ma
nazývaj len strážcom.
nasledujúca časť