16. 9. 2015

Nechcem si vziať tvoju bolesť 1. kapitola 1/3






názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti ...  Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj  vieru v seba... 
pôvodne som to ešte nechcela pridávať, no mám také zvláštne nálady, tak si myslím, že teraz to bude dobre, keď si ich odbijem na tejto poviedke...
poznámka: poviedka by mala mať asi tak 10 kapitol. (poviedka ešte nemá vytvorené svoje menu, to dorobím neskôr...)



Nevedela kedy presne stratila vedomie, pamätala si len na tmu a na to ako všetka bolesť v jej vnútri náhle utíchla a bola nahradená zvláštnym teplom, rozochvievajúcim každý jeden nerv v jej tele, takmer akoby bola zrazu prítomná v jednom z tých svojich vysnených svetov...

Padla doňho do jednej z tých svojich obľúbených predstáv, v ktorej bol on. Chlapec s čiernou ružou.
Túto predstavu si vytvorila pod vplyvom jednej z kníh, ktoré mala možnosť čítať, tá kresla ju už od začiatku fascinovala a predstavovala si, aké by to bolo, keby niekto ako on, mal záujem zhovárať sa s ňou.
„Eloise...“ oslovil ju.
Pozrela sa naňho.
Bol rovnaký ako predtým, nič sa nezmenilo, len ona bola iná, len ona sa cítila, takmer akoby niečo z nej chýbalo.
„Ahoj, kde si bol tak dlho?“ musela mu to vyčítať, lebo sa jej vskutku už veľmi dlho o ňom nesnívalo, po dlhom čase dokázala opäť vo svojej mysli poskladať tú predstavu.
„Vytvorila si ma predsa podľa podoby, akéhosi mladého černokňažníka z 15.teho storočia, podľa tvojich predstáv by som mal byť teraz v Albánsku a učiť sa temným umeniam... Mal som sa vrátiť až o pár dní, no som tu skôr, prišiel som za tebou, lebo on ťa ohrozuje, musíš sa mu postaviť, ešte nie je neskoro...“ jeho pekná tvár, akoby sa zrazu na ňu usmievala, inak než predtým, akoby sa menila na niečo, čoho sa desila. A jeho zvyčajne príjemný a melodický hlas niečo práve teraz takmer neprirodzene skresľovalo.
Chcel od nej, aby bojovala, pretože mu na nej záležalo, pretože jemu nezáležalo na tom, ako vyzerá, vedel o jej vnútornom boji, chápal ju a bol pripravený jej pomôcť, bol pripravený byť tým hlasom, ktorý jej pomôže vrátiť sa späť.
No niečo z tou jej predstavou priam bezohľadne manipulovalo a skôr než mala možnosť s ním opäť hovoriť uvedomila si, že ho stratila, že už nevie ako vyzeral, nevie kým bol...
Pred sebou videla len temnotu, do ktorej sa obávala vstúpiť.

To posledné si dokázala presne vybaviť až neskôr, až keď sa postupne prebúdzala z toho zvláštneho opojenia.
Cítila svoje telo, tak ako nikdy predtým, bolo ťažké, horúce, mala pocit, akoby bola dlho chorá, akoby všetko okolo seba vnímala prostredníctvom akejsi zvláštnej hmly, za ktorou bol celý jej život.
Tam niekde v pozadí a ona sa len dívala na to, ako sa odohráva, niekde ďaleko od nej, akoby v inej sfére vedomia.
Skúsila pohnúť rukami, podarilo sa jej a potešila sa, že niečo také dokázala, pričom jej telom prešlo takmer zdrvujúce prekvapenie spojené s tým, že je niečoho takého schopná. No zrejme zabudla na jednu dôležitú záležitosť, mozog by jej mal fungovať, aj potom ako dostala bozk, ale mala by sa cítiť inak... Mala by byť voči všetkému a všetkým ľahostajná.
Lenže necíti...
Je len chorá, má horúčku.
Leží na niečom, čo vyzerá ako posteľ.
A tá bolesť v nej je stále prítomná, vie že ich stratila, stále to bolí, tak veľmi až sa jej z toho zvieralo hrdlo.
Nič sa nezmenilo. No aj tak si nebola istá či je celá či nie, akoby to asi mohla zistiť.
Tvoja duša je nedotknutá.
V jej mysli zaznela odpoveď, vyslovená tým istým melodickým hlasom, mala by ho poznať, niečo jej pripomínal, no nedokázala si vybaviť žiadne bližšie podrobnosti. Niekto jej to vzal.
„Ale cítila som, že som dostala bozk, že...“ prinútila sa nahlas pomenovať to, čo ju tak veľmi zaujímalo.
Dostala si bozk, no iný než si čakala. Vzal som si len to, čo som potreboval, nič viac.
Telom jej prešlo nepríjemné napätie.
Vzal si to čo potreboval, opakovala vo svojej mysli to, čo jej povedal len zvláštny hlas, ktorý akoby prichádzal z jej minulosti.
A aj nabudúce si vezme čo bude chcieť, nezabije ju, no nasýti sa z nej, keď to bude potrebovať.
Vezme jej všetky šťastné spomienky.
Opäť to už nedokáže urobiť, nie tak pomaly... nemôže mu dovoliť, aby ju pomaly pripravil o všetko, čím bola.
Prežila, prijala svoj trest, bola ochotná sa tomu podriadiť, no teraz už nie, teraz to už nedokáže.
Nesmie.
Niečo v nej sa vzoprelo voči tomuto osudu a primälo ju k tomu, aby vstala, no svet sa s ňou rozkrútil a nohy sa jej podlomili.
Ostaň na mieste, nepriblížim sa k tebe.
Cítila ako bola zdvihnutá, nejakou silou mimo nej a opäť uložená do postele. Okolo nej sa opäť ovinula prikrývka.
Akási nádobka sa zdvihla zo stola a dotkla sa jej pier, pocítila smäd a pila, bez ohľadu na to, čo to bolo, nedokázala sa tomu ubrániť.
Potom bola opäť ospalá, oči sa jej pomaly zatvárili, no aj tak sa snažila preniknúť cez tú tmu.
„Skutočne si tým, čo si myslím, že ste...“
To závisí od toho za čo ma považuješ. Čarodejníci pre nás majú meno, nie veľmi lichotivé ani príjemné, radšej ma nazývaj len strážcom. 

nasledujúca časť