Sylvík & Adelaide (Merope
Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť
túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje skromné
pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude, očakávajte však
text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní aj ministrom
mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás možno čaká…
Pre AdaCordella
Opatrne otvoril Alanov notebook.
Odhlásil sa z jeho konta a opäť sa prihlásil cez účet s príznačným názvom HOSŤ, ktorý
mal Alan vytvorený pre takéto prípady, keď si chcela niektorá z jeho
návštev narýchlo pozrieť poštu.
Niežeby ho nelákalo pozrieť sa, čo
mal Alan predtým otvorené, no rešpektoval jeho právo na súkromie a aj to, že
ani jemu samému by sa nepáčilo, keby sa niekto hrabal v jeho veciach,
preto svoju zvedavosť aspoň na teraz dokázal potlačiť, úsmev na jeho tvári však
vyvolala aspoň Alanova tapeta z natáčania.
Vybavil si presne ten okamih, keď
sa vtedy fotili, boli to vskutku dobré časy a ich úsmevy neboli vôbec hrané.
No netrvalo dlho a mal pred sebou
druhú pracovnú plochu, takmer prázdnu s dosť decentným modrým pozadím.
Nejaký čas preto strávil zmenou
pozadia, ktorá by aj hosťom mohla vykúzliť úsmev na tvári.
Daniel, to práve teraz potreboval
rozptýlenie podobného druhu, pretože nechcel myslieť na to, čo sa odohráva na
verande, chcel si skontrolovať svoj autorský účet a pozrieť sa, či mu neprišli
nejaké nové komentáre. Na stránke, kde bol prihlásený, to bolo pomerne dobre
urobené a vskutku nič nemohlo uniknúť jeho pozornosti.
Real Harry bol opäť v hre, so
všetkým, čo k tomu patrilo a nejaký čas pomerne horlivo odpovedal na
komentáre, ktoré si až doteraz nestihol prezrieť, každý jeden z nich ho
potešil, cítil sa omnoho lepšie, keď sa jeho čitateľská základňu pomerne rýchlo
rozrastala a čitateľky ho priam dychtivo
zahŕňali rôznymi otázkami, spojenými s tou poslednou kapitolou.
Jeden komentár, ktorý prišiel dnes
ráno, približne v čase ich spoločných raňajok a on sám akoby snáď vynikal
nad ostatnými už len tým, akú prezývku daná osoba použila.
Princ dvojí krve.
Drahý pane, vskutku som bol
uchvátený touto kapitolou, začínam si skutočne myslieť, že Harryho poznáte v mnohých
ohľadoch lepšie než väčšina ľudí, čím to
asi bude, že ste dokázali preniknúť pod povrch a nájsť čo je skutočne dôležité?
Každopádne vás chválim aj za…
Daniel o tom nejaký čas rozmýšľal,
kým sa rozhodol mu napísať, vyzeralo to, že ide o vskutku zaujímavú osobu už
len tým spôsobom vyjadrovania, to vyzeralo vskutku tak, že ide o niekoho
staršieho a keďže to bol muž, čo nebolo až také obvyklé v týchto kruhoch
prirodzene to v ňom vzbudzovalo tú prudkú vlnu nadšenia, niežeby ho komentáre
od ženských čitateliek nepotešilo, ho niečo ako určitý druh intuície mu hovorilo,
že práve táto osoba možno bude preňho v nejako ohľade dôležitá.
Real Harry
Áno,
poznám ho, istý čas som mal pocit, že ho vidím v zrkadle, keď sa doňho
pozriem *smiech, nie neberte ma vážne, no je to skrátka jediná odpoveď, ktorú
vám môžem dať. To ostatné by bolo asi na dlhší rozhovor a raz sa k nemu určite
dostaneme, raz áno, ak budete mať o to záujem, vítam vás medzi mojimi čitateľmi
a dúfam, že sa vám tu bude páčiť tak, ako sa tu páči nám… Ďakujem za váš
komentár a teším sa na ďalšie.
Aj on udržiaval istú
formálnosť, hlavne preto, že mu napísal sám Princ, niečo také nemohol len tak
ignorovať.
Okrem tohoto pomerne príjemného odbočenia
z reality, však dostal aj e-mail od svojho otca. Nejaký čas mu trvalo, kým
sa to odhodlal otvoriť a keď k tomu došlo, hneď to aj ľutoval. Otec ho
mierne zvozil kvôli tomu, že pletie
cudzích ľudí do ich problémov.
Samozrejme všetko to bolo zaobalené
do takých pomerne neškodných fráz, no Daniel veľmi dobre vedel, že mu to
nepíše len tak, že za tým niečo bude a preložil si to, ako jeho rozhorčenie
nad tým, že práve on rozhodol o ich vzťahu hovoriť s niekým tretím.
Čo Daniel najprv nechápal, no keď
jeho otec zmienil Alanovo meno, pochopil, že jeho priateľ zrejme nežartoval,
keď mu sľúbil, že sa s jeho otcom isté veci preberie.
Posledné vety z toho e-mailu, však stáli za jeho pozornosť.
Bol by som rád, keby sme sa
stretli, ešte pred premiérou, ak by to bolo možné a ak by si mal čas, rád by
som sa s tebou pozhováral.
Daniel si ešte plánoval rozmyslieť,
či to podstúpi alebo nie, vedel, že o nič nejde, no aj tak mal z toho stretnutia
značné obavy, samozrejme mal záujem o to si s ním věci vyjasniť, no opäť
to bol jeden z tých ťažkých rozhovorov, ktoré v ňom vzbudzovali istú
mieru obáv.
Nechcel sa s otcom opäť
pohádať, no vedel, že niekedy je veľmi ťažké zabrániť tomu. Medzi nimi boli
stále tie nevyslovené záležitosti, ktoré sa už dlhší čas odzrkadľovali v ochladnutí
ich vzájomných vzťahov. A Daniel si ani netrúfal odhadovať, ako dopadne ich
opätovné stretnutie.
Odpísal mu, že mu dá vedieť a
odhlásil sa zo svojej pošty, práve včas na to, aby mal možnosť vidieť, ako Alan
klesol na stoličku vedľa neho. Priniesol aj prázdnu šálku, predtím než si sadol
a jeho hlava skončila v dlaniach, hodil ju do drezu, nie práve
najpríjemnejším spôsobom. „Je všetko v poriadku?“ opýtal sa ho opatrne.
Alan bol trochu bledý a zdal sa mu
mierne otrasený.
„Áno, zdá sa, že áno…“ odpovedal
svojmu mladému priateľovi. To, čo mu povedala Rima sa nijako neodlišovalo od
toho, čo očakával.
Nechcela sa s ním rozísť,
Simon bol len priateľ na zahnanie nudy, no nie osoba, s ktorou by si
vedela predstaviť trvalý vzťah.
Nebolo to nič vážne, len jedna
epizóda, podobná ako mnohé iné tohoto typu. Pripomenula mu aj pár iných vecí,
jeho vlastných hriechov, a to všetko čo si vyčítal, mal zrazu pred sebou, ako nejakú
mozaiku svojich vlastných previnení.
Nie, počas ich vzťahu ju nepodvádzal, no v poslednom
čase v mnohých ohľadoch nebol pre ňu dobrým partnerom.
Príliš dlho pokúšal osud a
spoliehal sa na to, že naňho bude čakať.
Nebolo príjemné si to priznať, ani
opäť sa rozoberať to všetko, čo v ňom vyvolalo silný pocit beznádeje a
smútku.
Cítil sa taký starý, taký
nepotrebný a samému sebe vyčítal, že nedokázal poslúchnuť svoj rozum, že
nemohol dovoliť, aby to by mal urobiť, prevládlo nad jeho osobnými pocitmi.
„Rozišli sme sa, už definitívne…“
predchádzajúca časť nasledujúca časť
Pokračovanie nabudúce…
