16. 6. 2016

Vtedy som verila 22. kapitola 2/2







fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón





 Pre Petriku.

Hájnik Ogg ju privítal len slabým kývnutím a naznačil jej, aby si sadla. Práve večeral, keď sa uňho zastavila kvôli svojmu trestu, no nevyzeralo to, že by mu to prekážalo, dokonca ju bez váhania pozval ďalej. Jedlu sa však venoval len dosť okrajovo, skôr sa v ňom len tak preberal.
Bol aj akýsi skleslý a ona to chápala lepšie, než ktokoľvek iný, lebo napriek, tomu, že Hagridovi to v podstate dosť sťažoval, v podstate ho mal v podstate svojím spôsobom rád.
Ostalo po ňom prázdne miesto, ktoré práve teraz zrejme nevedel zaplniť ničím iným.
Zazrela aj pár jeho vecí, vrátane hrnčeka, ktorý používal, boli na svojom mieste, akoby odišiel len pred chvíľou.
„Ten koláč, ktorí ste vtedy pripravili... bol veľmi dobrý...“ pripomenul jej túto jej pomoc pre Hagrida.
„Som rada, že vám aj vašej rodine chutil...“ odvetila pomerne zdvorilo.
„Tak mi teda, dovoľte, aby som vám dal radu, nič v zlom, no isté veci som začul a znepokojujú ma viac, než počas tých bežných rokov... hovorí sa o vás a nie vždy sú to veci, ktoré si vôbec dovolím opakovať, vyhýbajte sa opusteným miestam a takisto aj im... nemajú dobré úmysly... nikdy neostávajte sama...“ hovoril pritom potichu a celý sa obzeral, jeho tvár prezrádzala strach.
„Myslíte Slizolinčanov?“ tušila, že sa niečo také môže stať. A Tomovo správanie ich zrejme len utvrdzovalo v tom, že si môžu dovoliť viac než by bolo vhodné.
No on jej na jej otázku neodpovedal, aspoň nie priamo. Chvíľu to vyzeralo, akoby sa snáď chystal vziať svoje slová späť, ale potom si to rozmyslel a dlhší čas už len mlčal.
No v nej už stihol vyvolať strach. Čo ak skutočne niekto z nich proti nej vystúpi, čo ak jej ublížia, teraz, keď sa Tom k nej správa takto, je len otázkou času, kedy...
No nevedela, čo by s tým asi tak mala urobiť, nie teraz, jedine, brániť sa... tak ako bude môcť a dúfať, že to dokáže zvládnuť, že sa proti nej nepostavia všetci...
Zaplavila ju hrôza pri predstave, že by jej teraz niekto ublížil, že by teraz niekto ublížil jej dcére.
„Ja budem si dávať, pozor, veľký pozor...“ ubezpečovala ho šeptom a on takmer nepatrne prikývol.
Radšej sústredila svoje myšlienky na Hagrida, už len preto, aby sa zbavila toho nebezpečného tlaku mágie, súvisiaceho s tými jeho nepríjemnými podozreniami.
Vedela, že je v poriadku, že sa o seba dokáže postarať, no nič to nemenilo na tom, že jej chýbal ten jeho pohľad na svet a bytosti žijúce v ňom.
Klesla preto do jedného z pohodlných kresiel, čo trvalo dlhšie než čakala, pretože už na pol driemala, keď sa k nej napokon obrátil.
„Tak poďte, slečna Warrenová, vezmite si jeden z tých košíkov a pôjdeme... Predpokladám, že vám nemusím opakovať základné pravidlá týkajúce sa pobytu v Zakázanom lese...“
„Nie, pane, to nemusíte...“  pomaly vstala a vzala si jeden z tých ľahších.  
Sledovala ako si Ogg prevesil cez plecia zbraň a zavolal na svojho psa, v sprievode, ktorého vstúpili do Zakázaného lesa.
Zdržiavali sa ďalej od arény, čo práve teraz skutočne oceňovala, keďže už len pohľad na ňu v nej vyvolával nepokoj.
Tu to bolo v poriadku,  prikrmovali stádo testralov a rozmiestňovali menšie zaklínadlá, na určité miesta, ktoré Ogg vyznačil, nevysvetlil jej účel tohto úkonu, ona len plnila jeho príkazy, držala sa pri ňom, a nezaťažovala sa ničím iným, len ich ukladaním do košíka. Do toho svojho aj do toho druhého, ktorý si so sebou priniesol Ogg.
Pracovali v tichosti, až kým nesplnili všetky úlohy, ktoré boli rozpísané na zozname. Čas už medzitým dosť pokročil. A ona začínala byť unavená, nepochybne preto uvítala ďalšie dosť ťažkopádne naznačenie, že by to už mohlo stačiť.
Potom spolu prešli skratkou až ku škole, snažila sa všetko si všímať, len pre prípad, že by bolo vhodné ju niekedy použiť. Nerozmýšľala síce nad prechodom Zakázaným lesom, to by sa sama neodvážila riskovať, no nebolo na škodu, rozšíriť si vedomosti, čo sa týkalo tunajších skratiek.
Opäť sa do jej mysle vkradli nepríjemné predstavy súvisiace so skutočným útokom na jej osobu.
„Ste si istý, že hovorili o mne?“ opýtala sa ho šeptom.
Prikývol.
Strhla sa, keď začula kroky.
Podvedome siahla po svojom prútiku a neváhala by ho použiť, dokonca aj to zaklínadlo, ktoré sa jej tak hnusilo, len preto, aby zabránila tomu najhoršiemu.
Bol to však mladá profesorka magických hlavolamov, profesorka Atkinsonová, vyzerala dosť rozrušene, keď sa jej Myrtla pozdravila. Vôbec sa pri nich nezastavila, len sa ponáhľala späť do školy bez toho, aby na nich čo i len pozrela.
A ona si uvedomila, že táto skratka je skutočne bližšie pri aréne, než si pôvodne myslela, lebo ju mohla vidieť kdesi na pozadí, za tými menšími stromami, bola jej vysvietená časť. A neďaleko nej stál, on profesor Obrany. Ani len neuvažovala nad tým, čo sa tam medzi nimi asi tak odohrávalo a prečo ju vôbec o takomto čase pozýval do svojej arény.  
Raz jej už povedal, že o ňu nemá záujem, no očividne práve teraz stačil jej čistokrvný pôvod na to, aby prehodnotil svoj postup. A možno to tak bolo najlepšie, možno práve osoba akou bola ona k nemu aj skutočne patrila.
 Čo však neznamenalo, že zistenia tohto druhu už viac neboli pre ňu bolestivou skúsenosťou.


nasledujúca kapitola