fandom: rps supernatural
pár: Misha Collins /Mark Pellegrino
varovanie: , fóbie, mladý tínedžer Misha,
dospelý Mark, Mark, vodcom hackerskej skupiny,
Mark-pokušiteľ, Misha_stredoškolák, Misha, s červenými vlasmi_ mysteriózne, dobrodružné, zo súčasnosti
inšpirované hackerským seriálom Mr.
Robot... (no veci si prispôsobujem podľa seba)
Obsah: „Iba jedno kliknutie...“
pre Michalette.
Otec
sa konečne odsťahoval z domu a matka mu plakala do telefónu. Jeho
samého zaplavila úľava, keď mu to povedala, nevedel prečo, už s tým nemal
nič spoločné, no niečo v ňom, akoby tú úľavu s tým spojenú začalo
práve teraz prežívať.
Tým
začal to ďalšie popoludnie, ktorý strávil v relatívnom pokoji pri Markovi,
ktorý bol práve teraz centrom jeho vesmíru.
Možno
preto si trpezlivo vypočul jej slová, ktoré akoby boli odrazom jeho vnútorného
hnevu a nepokoja, ktorý zvyčajne prežíval, keď bol do tejto situácie
zatiahnutý, keď nedokázal mlčať, no nemohol ani kráčať ďalej a vzoprieť sa
tomu.
„Tak
to bude najlepšie, mami, nechaj ho
ísť...“ povedal jej to, aj keď ona sa mu nesnažila poradiť, aj keď ona ho
odsúdila a odvtedy ako sa to Danielle stalo s ním ani raz poriadne
neprehovorila.
„Možno
máš pravdu, ja viem, že asi budeme všetci šťastnejší, keď aj Danielle, ale ja
sa bojím, bojím sa, že to nezvládneme, že...“
Teraz,
keď bol hrdina, ktorý dostal sestru domov, opäť stál za tých pár slov. No bola
to jeho mama, nech to bolo akokoľvek ťažké a zložité, vedel, že ju
nedokáže odmietnuť.
„Zvládneme
to, mami, to to zvládneš...“ povedal to, čo túžil predtým počuť od nej, práve
on však mienil vyjsť z toho nekonečného kruhu, raz a navždy preklenúť
tú prázdnotu.
„Áno,
Misha a ja... máš sa tam dobre? Jedávaš a čo tvoja fóbia, už je to
lepšie...“ použila to slovo, bola toho schopná a on cítil, že to myslí
úprimne, že práve teraz sa mu možno pokúša porozumieť a on by jej to mal
dovoliť, aspoň do tej miery, do akej je schopná prijať to, že jej syn nie je
taký, ako synovia jej priateliek.
„Áno,
mama, mám sa veľmi dobre, nič mi nechýba a práve teraz som na tom
lepšie... o mňa sa neboj, len si pokojne dorieš svoje veci...“
„Pokúšam
sa, synček, ale Danielle, ona má teraz tie svoje stavy, neviem, či by som
nemala počkať, či by som nemala skúsiť...“
„Nie,
mami, vieš, že je to zbytočné, vieš, že to nepôjde, už si to skúsila
a nikdy to nešlo...“
„Máš
pravdu ja len, tvoja sestra je...“
„Nemôžeš
vždy všetko prispôsobovať len jej... máš predsa aj svoj vlastný život...“
Boli
veci, o ktorých radšej nehovoril tie temné, tie tiene, ktoré si neprial
vytiahnuť späť na svetlo a ani to, že bol smutný z toho, ako to
dopadlo aj napriek tomu, že mal teraz už takpovediac svoj vlastný život, prial
by si, aby to bolo inak, aby mohli byť už skôr šťastní a nebrali ohľady na
nič iné, lebo vedel, že nie je nič horšie ako uviaznuť v jednom z tých
nekonečných kruhov ako vyčítať si nakoľko bol či nebol zodpovedný za ďalšiu ich
hádku. Bolo to v ňom, oni to v ňom už prebudili, no bola to len malá
súčasť jeho osobného šialenstva.
Značne
sa mu uľavilo, keď to mal celé za sebou, keď sa s ním jeho mama rozlúčila
a on pomaly opustil obývačku a vrátil sa späť k Markovi, ktorý
sedel na verande.
Sadol
si nemu s chladeným pivom v rukách.
Potreboval
to len tak si trochu posedieť a dovoliť svojmu žalúdku, aby sa trochu
spamätal.
Nenávidel
to, všetky tie nekonečné diskusie, ktoré viedli len k vzájomnému
obviňovaniu.
To,
ako neustále hovorili o tom, že pôjdu do seba preč, no nič neurobili, len
sa stále dusili v nenávisti a dusili aj ich. Ten neznesiteľný štekot
si prial odstrániť, no zdalo sa mu, akoby ho aj teraz počul, akoby klesol
niekam hlboko a nebolo návratu.
Otvoril
plechovku a odpil si len tak lenivo dovolil, aby mu chladný nápoj stiekol
dolu hrdlom.
Chvíľu
tam len tak sedel, no potom ho opäť začali ovládať isté vplyvy.
„Nemáš
bolesti, je všetko v poriadku?“ opýtal sa pre istotu Marka.
„Nie,
môj milý, tu mi je práve teraz veľmi dobre...“ pocítil jeho ruku na svojom
kolene, čo bol neklamný znak toho, že jeho milovaný šéf sa už začína zotavovať.
„Lepšie,
než pred pár dňami...“
A aj
on si prial, aby mu bolo dobre, prial si, jednoducho prepnúť gombík a nemyslieť
na to, čo sa odohráva tak ďaleko od neho, lebo to skutočne bola dostatočná
diaľka na to, aby sa od toho problému mohol odpojiť, lebo mal svoje vlastné a nie
malé, čo práve teraz pociťoval menej výrazne no už na sebe cítil klepot tých
prstov, ktoré opäť ohraničia jeho svet, ak bude tlak príliš silný, jeho ťažko
vybudované základy sa zrútia, prial si, aby tomu tentoraz dokázal zabrániť.
Ešte
raz si odpil, akoby si prial tú myšlienku zatlačiť tak hlboko ako to len bolo
možné.
Raz
možno bude vyliečený úplne, raz možno to všetko, čo ho práve teraz desilo bude
len spomienkou.
Dovtedy
musí bojovať, hoci aj sám so sebou, dovtedy to musí skúšať a odpustiť sám
sebe, každé prípadné zlyhanie.
***
Ležali
vedľa seba.
Čiastočne
sprevádzaní istým druhom opatrnosti, kvôli Markovmu zraneniu, ktoré mal možnosť
previazať a doošetrovať podľa jeho inštrukcií a vyzeralo vskutku
dobre, teda vzhľadom na okolnosti, viac než dobre, čo prispelo k tomu, že
jeho priateľ mal dobrú náladu, dokonca spolu žartovali a vymýšľali stratégie
na nové projekty.
Bol
šťastný, keď ho mal pri sebe, čoraz viac si uvedomoval, čo všetko preňho znamená.
„Mark...“
„Áno,
drahý?“
„Ja,
rozmýšľal som, že by to medzi nami mohlo byť vážnejšie, že by sme mohli...“
nepovedal to, nie tými slovami, lebo to si práve teraz nevedel predstaviť, to
boli slová, ktoré sa nehovorili medzi mužmi, počas takýchto pokojných chvíľ
niekde medzi spánkom a bdením a ani si nevedel predstaviť, čo by urobil,
keby sa nestretli s porozumením na druhej strane.
„Chcel
by si, aby to bolo medzi nami vážnejšie?“
„Áno,
ale ja... niečo som skrátka urobil a teraz vidím, že to bola chyba, teraz,
keď si tu si uvedomujem, že by som chcel, aby sme mi dvaja... aby sme mi...“
snažil sa potlačiť ten nebezpečný nepokoj, zabrániť tomu, aby to znelo trápne,
no nedarilo sa mu to, proste to tak zrejme muselo byť, že v istých okamihoch,
tie slová tak vyznejú.
„Ide
o jedno dievča, ona...“ nechcel to urobiť, no zrazu sa pristihol pritom
ako mu rozpráva o Emilii.
O tej
ich hre, ktorá sa mu začínala vymykať z rúk, lebo ona chcela viac, teraz
to už vedel, teraz si už pripustil tú možnosť, že ona by možno bola rada,
keby... že to je to, čo sa mu snaží
naznačiť tým svojím záujmom oňho.
„Je
pekná?“
„Áno,
je, ale ja... nie je to to také...“
„Rozumiem.“
„Prepáč,
ja dúfam, že sa nehneváš, že ja ... nechcel som, skrátka...“
„Nie,
nehnevám sa, viem, že si jej chcel len pomôcť a že je to práve teraz pre
teba aj o objavovaní možností, ktoré sa ti môžu naskytnúť... neponáhľaj
sa, Misha, dobre si to rozváž, nerob nič čo by to mohlo byť nepríjemné... v pokoji
si s ňou všetko vyjasni... čo sa týka nás dvoch... zdá sa, že sme si už
vybrali, zrejme už tomu neunikneme a asi ani nechceme...“ povedal to a on
prikývol, on nepotreboval počuť nič viac, len to, čo možno znamenalo, že by
mohli skúsiť spolu chodiť, tak oficiálnejšie, že by to aj jemu samému tak
vyhovovalo. A prekvapivo ho to ani zďaleka nedesilo tak, ako si predtým
myslel, že bude.
Bol
spokojný, bol šťastný, keď si predstavil tú možnosť, že by Mark mohol byť jeho
skutočný... priateľ.
Skúšal
si, akoby to znelo, zatiaľ len v myšlienkach, no bol s tým spokojný,
bolo to preňho zdrojom takmer až nekonečnej radosti a necítil viac tú
prázdnotu, jej dotyk, akoby sa od neho vzdialil, akoby sa od neho jej tieň opäť
vzďaľoval.
