pre rýchly návrat klikni na obrázok)
Pár:
programátorka/šéf hackerskej skupiny, vzťah so starším mužom, dráma, romantika
Obsah:
Dievča, s loginom Arwen, programátorka, ktorú jej kamarát požiada, aby mu
pomohla s jedným kódom. Odvedie ju na tajné miesto, na miesto, kde sa
stretáva hackerská skupina do ktorej patrí... A ona sa do istej miery
stáva jej súčasťou, len na určitý čas, len ako záskok za iného programátora...
Motto:
„Som neviditeľná. Moje meno pre vás nie je dôležité. Som preč, skôr než si to
vôbec uvedomíte, no on nebol ochotný ma nechať odísť... On bol tým, komu na tom
skutočne záležalo. “
Poznámka:
inšpirované seriálom Mr. Robot..../ párová poviedka k Hackerovi tentoraz
s dievčenskou hrdinkou...
Pokašlala to.
Nemohla sa striasť toho pocitu,
že urobila zle, keď poslúchla Louisa a nechala veci zájsť tak ďaleko.
Toto predsa nebola ona, nemohla
byť tou osobou, ktorú potreboval. Už teraz sa takmer neovládateľne chvela, ako
si mohol vybrať práve ju?
Stála tam absolútne zmrazená tou
skutočnosťou, že on si ju všimol, napriek jej strachu, napriek jej zdeseniu
z toho všetkého, čo ju obklopovalo, on chcel, aby patrila k nim.
Kopla do plechovky od ovocného
piva, ktorú mala pred sebou, kotúľala sa kamsi dozadu.
A ona sa ešte stále
nehýbala, ešte stále len bezmocne hľadela pred seba, akoby si priala to všetko
prežiť ešte raz, akoby si priala, nájsť v sebe tú odvahu a konečne
aspoň raz otvoriť ústa a povedať, čo by vlastne chcela, nebáť sa, on by to
predsa všetko pochopil, no čo ak nie, čo ak by sa jej niečo stalo, len preto,
že teraz sa dostala tak blízko.
Videla ho predsa, videla predsa
vodcu skupiny darkArts a tým sa z nej stávala osoba vskutku
nepohodlná, čo ešte viac umocňovalo jej strach. A on o nej už vedel
všetko, teda všetko to, čo sa dalo zistiť na sieti, to ostatné, o tom
možno aj ona mohla len bezmocne polemizovať.
Pomaly sa pohla viac dozadu,
každý jeden krok, akoby ju stál čoraz viac a viac úsilia.
No potom to už šlo, potom už
dokázala bežať, bežala tak rýchlo ako nikdy predtým, preč z toho miesta,
preč od tých nových spomienok, ktoré ju dusili. Nikto si ju nikdy nevybral,
vždy bola posledná aj tentoraz dúfala, že to tak bude, že pochopí, čo pre ňu
znamená čo i len ísť von, aký je to strašný boj a on od nej chce, aby
bola súčasťou, aby... chce ju sám učiť, chce sa s ňou stretávať a čo
iné ešte vlastne chce.
Vtedy ten svoj hlas umlčala
mierne ironickou poznámkou, že určite nič fyzické. No aj tak nedokázala
spomaliť, prebehla tú cestu až domov, aj napriek tomu, že sa obávala, že jej
vypovedajú nohy, že ju pichalo v boku, lebo vôbec neznášala beh
a všetko s ním spojené.
Prudko dýchala, opretá
o svojej vlastné dvere, vo svojom byte, ktorého steny na ňu práve teraz
nepadali, ale opäť boli jej útočiskom.
Zavrela oči, snažila sa zhlboka
dýchať, od všetkého sa odpojiť a hlavne od tých tmavých očí, ktoré...
napriek všetkému nemohla dostať zo svojej mysle, boli príliš hlboko, akoby
zrádzala samú seba už len tým, že nebola ochotná na ne zabudnúť.
***
Nereagovala na nič.
Ani na zvuk zvončeka, sprevádzaný kopaním do dverí od susedových
deciek, ich smiech zanikol v iných hlasoch, v hlasoch prichádzajúcich
z piesne, ktorú počúvala, príliš nahlas.
Ležala na svojej posteli,
absolútne bezmocná, s rozpustenými vlasmi, v krátkych nohaviciach
a tenkom tričku.
Nohy mala hrozné, zas úplne
doškriabané.
Bolo jej chladno, no neriešila
to.
Notebook bol opäť vedľa nej, Arwen
bola online, no nikomu nepísala a nikto nepísal jej.
Dizajn bol však hotový
a odoslala ho, pracovala na ňom ako šialená, po svojom návrate len písala,
tvorila a všetko konečne do seba zapadlo.
Klient poslal pochvalný mail
a avizoval, že platba bude vykonaná v najbližších dňoch.
Mala by byť spokojná, skutočne
by sa tak mala cítiť.
A možno by to aj dokázala,
keby sa nebála, keby strach nebol takou dôležitou súčasťou jej života.
Pomaly sa posadila, siahla na
akési sušienky, ktoré boli dnes jej prvým jedlom. Boli čokoládové a ona si
obzvlášť vychutnávala tie sladšie kúsky.
A potom sa to stalo,
mlčanie bolo prelomené.
aganemnom
Ahoj,
prepáč, že som musel naposledy tak rýchlo odísť, môžem ti to nejakým spôsobom
vynahradiť?
Prečítala si to trikrát, aby si
bola istá, že to pochopila správne, on skutočne chce, tak skoro... veď ešte ani
len... Rozhodne teda nestráca čas. Nebola na to zvyknutá. Nevedela, aký postoj
by k tomu mala zaujať.
Arwen
To
nebude nutné. Je to v poriadku. Naozaj.
To chcela napísať, to by
napísala Arwen, ktorou bola, no dnes ňou nechcela byť, musela pozbierať odvahu
a dosiahnuť svoje, aspoň raz nemusieť nič predstierať.
Vymazala to a napísala inú
odpoveď.
Arwen
Mohli
by sme sa dnes stretnúť, teda ak máš čas, teda... ja by som ťa rada, opäť
videla...
Aj to znelo dosť kostrbato, no
bolo to lepšie, než ďalšie zbytočné popieranie, musela mu to všetko skrátka
konečne objasniť.
Aganemnom
Rande
s tebou skrátka nemôžem odmietnuť.
Jej srdce urobilo znepokojivý
obrat.
Rande?
Nie, to určite nemohol myslieť
vážne.
***
Čakal na ňu približne dve ulice
od jej domu, na mieste, ktoré ona sama nazvala promenádou, už len preto, že si
nevedela predstaviť miesto, ktoré by bolo menej frekventované než toto.
Stál tam pred tým obchodom s
mágiou. Nenakupovala tam, no jedna jej známa bola Wiccanka a občas tam
preto spolu zašli, kedysi ešte
v tých lepších časoch. Aj ona mala obdobie, keď verila na mágiu a isté
druhy umení, no radšej od toho dala ruky preč, keď sa jej zdalo, že by to mohlo byť nad jej sily. Čo
však teraz nebol ten luxus, ktorý by si mohla dopriať.
Musela pozbierať všetku svoju
odvahu na to, aby mu to všetko povedala, trénovala si to doma pred zrkadlom
a snažila sa nemyslieť na jeho reakcie ani na to, čo sa zrejme stane
s Louisom, ak to celé nedopadne dobre, on to každopádne bude musieť tak či
tak nejako zvládnuť.
No aj tak so seba nedokázala
dostať ani len slovo, keď sa k nej otočil, keď ho videla opäť v tej
temnejšej podobe.
Dokonale tajomného s tou
svojou kapucňou na hlave, ktorú si však práve teraz a pred ňou pomaly
zložil.
Stále jej pripadal príťažlivý, a teraz
ešte omnoho viac na ňu účinkoval ten jeho pohľad, to nebezpečenstvo, ktoré bolo,
akoby jeho neoddeliteľnou súčasťou.
„Ahoj...“ pozdravil jej, akoby
to bolo úplne bežné, že sa práve oni dvaja stretli tu, na takomto mieste.
Bezvýznamné dievča a šéf
hackerskej skupiny, nemala by byť taká spokojná, že ho vidí, všetok jej strach,
by sa nemal práve teraz stiahnuť do úzadia, len preto, že bol s ňou, akoby
on sám v nej spúšťal ten správny opravný kód, akoby všetko mohlo byť zase
dobré, keby si on prial, aby...
Nie. On jej nič také predsa
nenaznačil len si ju doberal, tak ako to niektorí občas zvyknú robiť, skutočne
to neznamenalo to, na čo práve teraz myslela.
„Ahoj...“ dívala sa na svoje
topánky, áno urobila to vzala si tie najmenej romantické a najmenej sexi
balerínky, aké našla, boli sivé, vyblednuté a dokonale otrasné, lebo to
v žiadnom prípade nebolo rande, ale jej osobná záchranná akcia, po ktorej
sa jej uľaví a skrátka všetko musí byť dobré. Akosi automaticky mu začala
tikať, pripadalo jej to práve teraz prirodzené a nechcela ešte viac
zdôrazňovať tú priepasť medzi nimi.
Práve preto bolo také príjemné
sa na nich dívať, lebo to čo mali v pláne vskutku nemohlo nikdy dopadnúť
ako rande.
„Všetko v poriadku?“ opýtal
sa jej.
„Nie, ja, musím s tebou
hovoriť o mojom prijatí o tom, čo si... ja skrátka... nemôžem len
tak, nie je to skrátka tak, ako si myslíš, všetko je to len jedno veľké
nedorozumenie, ja som nechcela byť súčasťou toho všetkého, ja si myslím, že nemôžem,
že to skrátka nezvládnem... Bola to len jednorázová práca pre Louisa a my
sme skrátka nevedeli čo povedať, keď si nás tam nachytal... Skrátka bol
z toho vystresovaný a ja tiež, nevedela som predtým, o čo presne
ide, on mi nikdy nič poriadne nevysvetlil... Cením si tvoju ponuku, ale nemôžem
k vám patriť, ja... myslím, že by ste zo mňa nemali žiadny úžitok... vidíš
predsa, že už teraz mám z toho... Mám strach, že to nezvládnem, že všetko
pokazím...“ triasla sa a vedela, že je to vrcholne trápne, že sa zrejme
rozplače, tentoraz to možno bude tak, aj keď sa za to bude neskôr preklínať,
teraz sa už zrejme neudrží.
A skutočne cítila tie slzy,
stekajúce zrazu po jej tvári a neodvážila sa viac ani len pohnúť, len sa
triasla, len dúfala, že to všetko čoskoro skončí, že teraz, keď už vie pravdu,
bude môcť uniknúť.
Jeho objatie, bolo to zvláštne,
že niečomu takému práve teraz čelila, no nedokázala sa ubrániť tomu šialenému
pocitu, že je v bezpečí, keď ju objíma on, že už viac necíti chlad.
„Ja to predsa viem, Arwen, viem,
že si k nám nechcela patriť...“ pošepol jej, ruky si ponechal na jej
chrbte.
Už jej raz naznačil, že to tuší,
no ona si nebola istá, možno ju len skúšal, možno len... nechcela ukázať
slabosť, vtedy nie, no teraz to potrebovala, aby s tým prestal, aby ju už
viac netrápil.
„Nič to však nemení na tom, že
ja som si ťa vybral, že som spokojný s tým, ako to dopadlo...“
„Spokojný?“ zopakovala rozrušene.
„Áno, Arwen, som presvedčený
o tom, že to bude v poriadku, že to spolu zvládneme... Povedala si mi
pravdu, dokázala si to aj napriek tomu, ako ťa Louis stresoval a čo všetko
ti o mne zrejme naznačil... Ale ty si to dokázala aj napriek tomu... “
Stále o tom nebola úplne
presvedčená, no jeho slová, niečo na nich bolo, niečo čo nemohla len tak ignorovať.
„Nebudem ťa nútiť, aby si
urobila niečo, čo nechceš, no mohla by si to aspoň skúsiť, aspoň na istý čas,
tak ako s Louisom, povedzme, že absolútne nezáväzne... verím, že ty
dokážeš prekonať svoj strach...“
Chcel to.
On si prial, aby k nim patrila.
Nevedela, prečo.
Nebola ničím výnimočná, mala len
strach aj on ju desil, desilo ju aj to, ako sa cítila, keď bola v jeho náručí.
