17. 7. 2016

Snapov syn Prológ (Daphne)









Snapov syn
*poviedka patrí k Čarovnej krajine (remake) zameriavajúcej sa na život, neuznaného syna Severusa Snapa a jeho láske k istej osobe... svojím spôsobom sa bude minulosť opakovať...
žáner: het, ale momentálne na tom vlastne ani nezáleží, krátka náladovka...
pár: bez páru (zatiaľ), postavy Quentin Quirrell (moja AUTP postava)  študent siedmeho ročníka na Rokforte, nepriznaný syn Severusa Snapa, jeho matka pochádza z rodiny Quirrellovcov no odčlenila sa od nich a otvorila si vlastnú dielňu so svojou spolužiačkou istou Brownovou, ktorá má dcéru Daphne (AUTP postavy)...
Daphne Brownová (budúca prváčka), Albus Severus Potter, James Potter (študent siedmeho ročníka)
Varovanie: AUTP postavy, nová generácia, možnosť, že história sa bude opakovať...


 poznámka: táto poviedka bude písaná ako dvojpoviedka, čiže z pohľadu dvoch postáv, preto teraz vkladám aj Prológ z pohľadu Daphne.
Je viacero možností ako poviedku čítať, preto budem robiť aj iné odkazy ako zvyčajne, budem odkazovať aj priamo na pokračovanie, z pohľadu Daphne aj na túto istú časť z pohľadu Quentina... 

 Prológ z pohľadu Daphne

„Tu ma počkáš, Daphne... ani sa odtiaľto nepohneš, rozumela si!“  prikázala vysoká čarodejnica, dievčatku oblečenému v bielych šatách.
„Áno, mama...“
Daphne pocítila, ako jej pustila ruku a zmizla v tých druhých dverách, ktoré viedli do jej súkromného laboratória, označeného ako dielňa 2.
Mama bola nešťastná kvôli nej, kvôli nej musela opustiť otca, Mama ju teraz nenávidela ani sa na ňu poriadne nepozrela, odkedy opustili otcov byt, odkedy uvoľnili miesto tej druhej žene. Tej, ktorú si otec našiel kvôli nej, kvôli tomu, že sa nedokázala ovládať.
Pristúpila k oknu, chvíľu tam len tak stála a potom si sadla, na jednom z tých miest pre zákazníkov. To starožitné kreslo, bolo práve teraz jej útočiskom.
Dívala sa von, na všetky tie postavy pohybujúce sa po Zašitej uličke. Na ježibaby, pred ktorými ju varovali už aspoň stokrát.
Nebála sa ich, nie až tak veľmi ako matkinho návratu, ani toho, že bude opäť nervózne pobiehať po byte, ktorý sa nedávno opäť stal ich domovom. Mama to skúsila po druhý raz, vrátila sa k otcovi spolu s ňou, no opäť to nevyšlo a tentoraz bola na vine len a len ona... Mama jej povedala, že to tak nie je, ale prečo potom bola taká nahnevaná, prečo zvierala jej ruku tak silno, až ju to bolelo... Prečo sa jej odvtedy nepozrela do očí?
Možno to bolo kvôli tej druhej žene, ktorá teraz bola doma v našom dome. Možno preto, že Daphne urobila toľko chýb, tá žena opäť prišla a mama bola teraz nešťastná a ona tiež, lebo otec ju viac neľúbil, otec ju viac nechcel.
No niekto iný ju možno ľúbil, niekto koho ľúbila viac než svojich rodičov. A jej úplne stačilo to, že práve teraz stál pri nej.
„Ahoj...“ pozdravil ju.
Quentin Quirrell.
Jej...
Nevedela, akoby ho mala nazvať, možno svojím najlepším priateľom, možno jednoducho chlapcom, ktorého ľúbila najviac na svete.
Pre tých ostatných to bol syn Severusa Snapa, študent na Rokforte, Slizolinčan, ktorý počas prázdnin pracuje v dielni, patriacej jeho mame a takisto aj tej jej, obe sa spojili, aby obnovili tunajšiu elixírovú dielňu.
Pre Jamesa Pottera to bol nepriateľ. A ani on o ňom nikdy nehovoril pekne. James sa jej nepáčil, kvôli nemu bol Quentin často smutný a niekedy sa s ňou nechcel hrať, vtedy sa zavrel do svojej izby a hneval sa na celý svet, kvôli nemu, vždy hovoril, že James sa mu snaží zbabrať život. Daphne ešte nevedela, čo to znamená, aspoň doteraz nie, no tie slová, akoby vystihovali to, čo sa stalo jej, tiež si zbabrala život.
 „Ahoj, Quentin,“ hlesla nesmelo.
Tešila sa, že je už doma, no zároveň sa aj bála toho, že aj jemu by mohla nejakým spôsobom zbabrať život.
„Kde máš mamu?“
„Je niekde vo vnútri...“ ukázala na ťažké dvere vedúce do menšieho laboratória.
Dielňa 2, to bolo miesto, kam sa zvyčajne uchýlila, keď bola v stave, v ktorom nechcela, aby ju niekto videl.
Ona mohla aspoň vynaliezať, za to Daphne za ňou nesmela ísť, nikdy, ako jej to bolo zdôrazňované a do veľkého laboratória, smela ísť len s Quentinom, vtedy sa cítila veľká, vtedy mu kládla veľa otázok a chcela, aby ju učil.
Páčilo sa jej to, že je jej učiteľom. Niekedy si priala, aby mohla ostať doma a učiť sa len od neho, no vedela, že on s ňou neostane, že po prázdninách opäť pôjde do školy. A o dva roky aj ona, potom bude veľká a bude môcť byť s ním, budú sa spolu hrať celý rok.
Chcela tomu veriť, že všetko bude dobré, kým je on s ňou, kým sa on nerozhodne na ňu zabudnúť, no opäť prišiel aj strach, ten strach, ktorý jej bránil, urobiť to po čom práve teraz túžila, chcela, aby ju objal, aby ju držal, aspoň chvíľu, no na to už bola tiež veľká, aspoň tak jej to predsa povedali, že by nemala niečo také robiť a už vôbec nie vyžadovať od neho.
Niečo ho znepokojovalo, cítila to, no nemohla s tým nič urobiť. Len sa naňho dívala, len čakala na to, čo urobí.
„Chceš ísť von?“ opýtal sa.
Láskavým hlasom, tým hlasom, na ktorého zvuk bola zvyknutá, tým hlasom, ktorým jej rozprával všetky tie úžasné príbehy.
Pokrútila hlavou a pozrela naňho, stále ešte dosť nesmelo, stále ešte ovládaná tým strachom, ktorý ju ovládal odvtedy, ako sa sem prisťahovala spolu so svojou matkou. Spoločníčkou jeho matky, pani Brownovou, u ktorej sa remeslu učil aj on sám, keďže bol už dlhší čas súčasťou rodinného podniku, jeho vedomosti s elixírov neboli len súčasťou jeho bežnej výuky na Rokforte, venoval sa im do hĺbky, ktorá sa na škole nevyučovala až do takej miery.
„Nemusíš sa báť, budem s tebou... prejdeme sa po Priečnej ulici... zastavíme sa aj na zmrzlinu, stále máš rada čokoládovú však...“
Čokoládovú milovala. Nezabudol na to. On nezabudol. No myslela na matkine slová, na to, aby nikdy viac neporušila jej zákaz.
„Áno, mám, ale mama sa bude hnevať...“
„Prečo by sa na teba mala hnevať?“
„Kázala mi čakať.“
„To len preto, lebo sa obávala, že by si sa mohla sama túlať po Zašitej uličke, ale so mnou ísť môžeš, vieš predsa, že so mnou sa ti nemôže nič stať...“ natiahol k nej ruku.
Usmiala sa, jej úsmev, akoby bol tým, čo potreboval vidieť, lebo v jeho pohľade bolo zrazu všetko, čo potrebovala.
„Tak dobre, ja teda s tebou pôjdem, len tu na krajíček...“
„Dohodnuté.“
Pomaly prijala jeho ruku, akoby jej prstami prešlo niečo hrejivé, keď sa dotkli tých jeho a zrazu sa usmievala, zrazu bolo všetko opäť krásne. Bol to iný dotyk než pevné zovretie maminých drsných rúk, bol to ten druh dotyku, ktorý túžila spoznať.  
Sledovala ako si zložil druhú pracovnú rukavicu, nechal ju položenú na nízkom stolíku, neďaleko vázy s kvetmi.
Cítila levanduľovú vôňu, tú s ktorou práve teraz zrejme musel pracovať, bola nezameniteľná, v jej predstavách už dlhší čas spojená s ním.
Spoločne prešli hlavným vchodom, ozvalo sa cinknutie zvončeka a boli vonku, temné postavy, akoby na okamih zastali.
Premeriavali si ich, no ona im hrdo hľadela do očí, ona sa ich už nebála, strach sa rozplynul, keď bol on s ňou.
Poznala aj jeho otca, zvuk jeho hlasu, jeho pohľad.
Minulý rok boli spolu uňho a ona dúfala, že pôjdu zas, už len preto, lebo Snape bol oficiálne mŕtvy, no zároveň žil.
Tak to teraz skrátka bolo a ona sa podľa toho zariadila.
A ona sa s ním delila o to tajomstvo, že stále má otca, že sa s ním stretávajú a oboch ich učí. Ju zatiaľ len menej, lebo na niektoré veci je ešte malá, ale svojmu synovi toho odovzdal viac než dosť. Nerozumela všetkému o čom hovorili, no cítila, že mu na ňom záleží, že medzi nimi sa vytvoril ten kruh vzájomnej ochrany, tá zvláštna spolupatričnosť, ktorá u nich doma nikdy nebola prítomná.
A ona si zvykla na to ticho jeho domu, na to, že Quentin sa tam venoval len jemu, svojmu otcovi a aj ona sa s ním šla prejsť, keď zbieral bylinky, zvyčajne len mlčala, len ho počúvala, lebo sa jej skutočne páčilo, ako znel jeho hlas, keď mal lepšiu náladu, keď bol pripravený prijať vo svojom svete niekoho ďalšieho.
Niekedy spolu hovorili aj o čiernej mágii, vtedy Daphne predstierala, že spí, vtedy sa snažila len tváriť, že počúva len ozvenu ich hlasov, ktoré boli rozdielne, no obe v nej niečo vyvolávali, obe akoby boli doplnením tej istoty, ktorú v tomto svete potrebovala.
Prechádzali spolu okolo tmavých výkladov, obchodov poznačených čiernou mágiou. Cítila tú temnotu, akoby bola prítomná všade, akoby sa dotýkala jej samej a jej vlastnej mágie, ktorá na ňu reagovala.
„Naozaj tu predávajú, čiernu mágiu...“
Tentoraz sa usmial on.
„Nie, čiernu mágiu nie, len predmety s ňou spojené, no to je prísne tajné... oficiálne sa to nesmie, a už vôbec nie po páde VEĎ-VIEŠ-KOHO...“ naklonil sa k nej a pošepkal jej tie slová, akoby sa s ňou delil o niečo výnimočné.
Vážne prikývla, to bolo to temné obdobie v ich dejinách, veľmi temné, no svojím spôsobom aj fascinujúce.
Vedela, že jeho otec má na ruke tú značku videla ju, keď jej raz ošetroval ruku, potom ako sa popŕhlila. Dívala sa na ňu, no neodvážila sa na ňu opýtať, nie priamo neho. Nechcela ho nahnevať, počula ho už aj nahnevaného a skutočne si nepriala mu niečo také urobiť. O čiernu mágiu sa však zaujímala, to nemohla poprieť.
 „A je skutočne taká desivá, taká zlá a nebezpečná?“  Quentinovi si dovolila použiť tú otázku, jednu z tých, ktoré by sa ostatným nemuseli páčiť.
„Ja verím tomu, že rozdelenie mágie nie je až také dôležité, ako to na čo sa používa, ak niekto použije kúzlo tancujúce nohy, nepatrí to do čiernej mágie, no ak to urobí aby niekomu ublížil, či danú osobu zosmiešnil, myslím si, že práve na to by sa mal skôr brať ohľad než na to do ktorej kategórie to kúzlo patrí... No je pravda, že isté typy zaklínadiel, ktoré k čiernej mágii patria sú nebezpečné, no to sa dá povedať aj o tých, ktoré sú pôvodne svetlé...“
„Môj otec hovoril, že všetka mágia je zlá, že aj ja som zlá...“ povedala to, tie slová, ktoré z nej nemohli tak dlho dostať.
Urobil to, presne to jej povedal, keď sa mu pokúsila vysvetliť, ako to všetko funguje a že nie je nič zlé na tom, že sa jej mágia práve teraz prejavuje, čoraz častejšie. Chcela, aby to pochopil, veľmi si to priala.
No on za ňou zavrel všetky dvere, on nebol ochotný počúvať.
„Tvoj otec sa mýlil, Daphne, nie sme zlí, sme len iní...“
„Sme iní...“ zopakovala takým spôsobom, akoby ju to skutočne zaujalo, akoby to v nej vyvolalo istý druh posunu.
„To je pekné. To sa mi páči...“ s tým úplne súhlasila, nebolo na tom nič zlé, bola to len jedna z tých právd, ktoré ju samú posilňovali.
Jej tvár, akoby sa opäť vyjasnila, opäť bola bližšie k radosti, ktorú poznala predtým.
Prešli na druhú stranu a pred nimi sa zrazu otvoril svet plný farieb, nakupujúcich čarodejníkov. Svet, do ktorého obaja patrili. 
 (poviedka z pohľadu Daphne)
nasledujúca časť