varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah: Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori) Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...
pre anjelik majka.
Je
bledý.
Prečo
práve teraz tak musí vyzerať. Nemalo by sa to to vôbec dotknúť, no opak bol
pravdou. A čím dlhšie sa naňho díval, tým viac bol presvedčený o tom,
že preňho samého nebude tou najlepšou možnosťou, ak mu skutočne Potter dá
pravdivú odpoveď.
„Tvoja
obhajoba...“ začal jeho mladý priateľ rozhovor. „Priniesol som dokumenty,
ktoré...“
Počúvať
ho však preňho bolo stále dosť veľké riziko, väčšie než si ten chlapec vôbec
dokázal predstaviť.
„Moje
spomienky, Potter, je niečo nové ohľadom toho?“ snažil sa získať kontrolu
a prevahu aj nad sebou samým.
Potter
sklopil zrak a dokonca sa začal aj chvieť, z čoho usúdil, že svojim
prerušením to ešte viac zhoršil a chtiac-nechtiac sa za to začínal aj
preklínať.
„Harry...“
oslovil ho čiastočne ignorujúc skutočnosť, že by mohol opäť uniknúť jeho
vplyvu, keby sa viac snažil zachovať si odstup, ktorý však práve teraz
nedokázal cítiť.
„Je
mi to ľúto, nič som zatiaľ nezistil...“ hlesol takmer nehlučne a Snape ani
nevedel ako sa to stalo, že ten chlapec bol zrazu opäť v jeho náručí, že
to on sám akosi dokázal dopustiť.
Niežeby
Pottera práve teraz kvôli tomu obviňoval ani on sám nezistil nič, čo by ho
priviedlo k osobe, ktorá vlastnila takú dôležitú súčasť jeho samého
a to mal naporúdzi omnoho rafinovanejšie prostriedky než Potter.
No
k zdroju tunajšej moci pristupoval opatrnejšie než predtým, preto ho
nijako neprekvapilo, že v tejto veci veľmi nepokročil ani počas tých dvoch
týždňov, čo Pottera videl len počas svojich výletov do stien.
Práve
teraz si však viac než analýzy svojich doterajších zistení, prekvapivo prial
to, aby dokázal byť láskavejší, aby si spomenul na to, ako to urobiť, keď sa
zhovára s osobou, na ktorej mu záleží, no bolo to už dávno, a preňho
samého to bolo predtým vždy len zdrojom bolesti, proti ktorej sa tak dlho
a úspešne bránil.
„Vyrieši
sa to...“ ubezpečoval Pottera napokon. „Spolu to vyriešime...aj moju
obhajobu... aj do toho sa pustíme...“ dodal už len preto, lebo Potter sa ho
stále držal dosť kŕčovito, akoby zrútenie jeho sveta záležalo od jeho slov, čo
on považoval za svojím spôsobom desivé.
„A
už sa na mňa nebudete hnevať?“ vskutku sa naňho upreli tie Potterove oči
a pochopil, že sa snaží svojským spôsobom vyjednávať v jeho prípade
zrejme skutočne úprimné, bez sklonov k manipulácii.
„Tak
to si ešte premyslím...“ nedokázal zaprieť to, čo on sám považoval za bežný
spôsob svojej komunikácie.
„No
už teraz vám môžem sľúbiť, že vás nenechám vydýchnuť...“
„Tykaj
mi...“ napomenul ho Harry pomerne drzo, vďaka čomu sa jemne a takmer
nepatrne nadvihol jeden kútik jeho úst, aj keď ten pohyb, hneď aj zrušil, keď
si uvedomil, čo sa jeho ústa chystali urobiť.
„Budem
sa snažiť, na to nezabúdať,“ prisľúbil mu napokon a z ohľadom na ich
predchádzajúce problémy a jeho dosť rozsiahly výsluch, Pottera vskutku
pustil tak, aby ho to neurazilo aj s bozkom k tomu, už len preto, aby
nenadobudol ten dojem, že ho mieni prenechať Weasleyovej či komukoľvek inému.
Chcel, aby si Potter uvedomil do čoho sa dostal. A čím skôr sa to stane,
tým lepšie pre nich oboch.
Sadol
si na svoj nový slamník, čo bola tohto týždňovaná poinšpekčná novinka pre
všetkých väzňov.
Potter
sa k nemu pridal, opatrne si sadol na jeho okraj a rozložil na zem
pred nich akési dokumenty.
„Podľa
Hermiony by ste mi s týmto mohli pomôcť... čím viac mi toho poviete, tým
viac toho budeme môcť použiť...“
Snape
sa sklonil nad dokumenty, nie veľmi nadšený tým, že by mal Potterovi či
komukoľvek inému prezrádzať veci tohto druhu. Nebol zvyknutý o tom
hovoriť. Pocítil pritom jemné bodnutie v jazve, ktoré mu pripomenulo ten
posledný prevez a aj to, že tá magická časť zranenia sa stále hojí
pomalšie než čakal. A absolútne ignoroval ten Potterov zúfalý pohľad, ktorý
stále zotrvával v jeho tvári, prečo bolo také ľahké v ňom čítať,
prečo musel práve on tušiť, že sa opäť stalo niečo, s čím si láme hlavu.
No
keďže Potter prišiel len kvôli obhajobe a obával sa toho, čo by mohol
počuť, tentoraz skutočne áno, potom čo sa dozvedel naposledy, netúžil potom
nútiť ho do toho, aby mu hovoril o tom, či vyriešil ten problém so svojou
bývalou priateľkou.
Tak
túto vec prenechal výlučne do jeho kompetencie, pokiaľ by však Potter plánoval
niečo mu k tomu povedať, samozrejme mienil si ho vypočuť so všetkým, čo
k tomu patrí, no momentálne by skôr prijal riešenie svojej takzvanej
obhajoby než miešať sa do problémov tohto druhu.
***
Grangerovej
stratégia sa zdala byť dostatočne rozumná, no neznamenalo to, že tých dvadsať
strán poznámok garantuje jeho prepustenie, boli tu isté nepísané záležitosti,
ktoré ešte nemala možnosť spoznať. Zakomponoval ich do jej poznámok,
takpovediac na kolene pomocou brka, ktoré do jeho cely prepašoval Potter.
„To
je zatiaľ všetko?“
„Áno,
Potter, nič viac momentálne nemôžeme urobiť, okrem vyžiadania si môjho spisu
pre potreby obhajoby...“ to bola ďalšia z možností, ktoré mali naporúdzi.
No to bude musieť Grangerová urobiť osobne v Potterovom mene a nie
prostredníctvom sovy, keďže tá by sa mohla veľmi ľahko stratiť. Predpokladal,
že schválne, niečo také by bolo v danej situácii viac než tolerované. Tá
všeobecná hystéria okolo smrťožrútov ešte stále neutíchla.
No
boli tu aj iné nepochybne dôležité záležitosti, na ktoré Severus Snape nesmel
zabúdať.
„Dobre,
Harry, tak teraz mi opäť ukáž svoju obrannú stenu...“ požiadal ho netrpezlivo.
A začínal
mať pomaly nutkanie aj na to, aby si vysúkal rukávy, keď videl ako sa jeho
mladý priateľ začína zdráhať.
***
Skúmal Potterovu obranu.
Zamračene sledoval čoraz viac sa rozširujúce trhliny, cez ktoré prechádzali
bubliny v podobe unikajúcich myšlienok a pocitov. Ak by chcel mohol
byť ich k sebe zavolať a oni by za ním ochotne prišli. Potterova
oklumencia bola vskutku na základnej úrovni, ktorú by on sám nedokázal ani
adekvátne ohodnotiť, podľa jeho názoru to bola veľmi hrubá a dosť nedôsledná
práca.
Harry očividne ani len
netušil, ako si poradiť s tým chaosom. A ani Snape nemal v pláne
svojou činnosťou priamo zasahovať do jeho spomienok, aspoň nie prostredníctvom
žiadnych donucovacích prostriedkov. A on sám sa ledva dotýkal Potterovho
strachu, ktorý jeho samého začal strhávať viac než by vôbec čakal.
Práve teraz ho však chcel
niečo naučiť, čo v jeho prípade nebolo vôbec ľahké, na podobné záležitosti
nikdy nemal trpezlivosť a už vôbec nie s ním. No bolo to nevyhnutné,
keďže Potterova obrana bola každú chvíľu v troskách, a to sa tu ešte
ani poriadne neohrial.
Siahol preto hlbšie na
svoju stranu a rozhodol sa Harrymu ukázať príjemnejšiu stránku
myšlienkových vied.
Preniesol ich na jeho
obľúbené miesto pri jazere, do svojej osobnej vizualizácie, ktorá bola preňho
tou posledné možnosťou pred pádom do ohňa.
Ležal tam, cítil mágiu
tej zeme, poznačenú ním samým a jeho tak zriedkavým smiechom. Tým pocitom,
že je v bezpečí, že je doma, to miesto predtým miloval a ostalo v jeho
mysli hlboko, dokázal ho meniť, formovať podľa svojej vôle no niečo také od
Pottera neočakával, jemu by úplne stačilo, keby si našiel vo svojej mysli
vlastné útočisko na základe svojich spomienok.
„Severus...“ prerušil
Potter jeho sústredenie, oprel sa na lakti.
„Je to skutočné?“ jeho
hlas znel fascinovane.
„Vizualizácia, Potter, na
základe mojej vlastnej spomienky, moje útočisko...“
„Jedna z možností ako
dosiahnuť istý druh uvoľnenia, ktorý práve teraz potrebuješ viac než čokoľvek
iné, musíš to miesto v sebe nájsť... len miesto Potter...“ použil tie
slová, akoby mu snáď vysvetľoval niečo, čo by malo byť zakázané a možno aj
odsúdeniahodné.
„Ak ti toto moje
spôsobuje problémy, môžeme to veľmi rýchlo zmeniť...“ ubezpečoval ho.
„Nie, to netreba, veľmi
sa mi to tu páči... Poznám ho to je to miesto, kde ste sa hrávali s Lily...
však?“
„Áno, Potter, vskutku máš
pravdu...“ vyhlásil Snape unavene.
„No nepriviedol som ťa
sem, aby si ju obdivoval, prišiel čas, aby si mi ukázal svoju vlastnú, pomocou
nej budeš môcť prebudovať svoju stenu, tak aby bola silnejšia, tak aby si
našiel svoje skutočné útočisko... nezabudni, že ak všetko zlyhá stále tu bude
to miesto, kde sa budeš cítiť dobre... miesto poslednej záchrany...“
„Myslím, že rozumiem,
pane...“ prikyvoval Potter.
Snape pred ním celú
vizualizáciu rozobral a opäť ju vrátil späť, dovolil mu nahliadnuť do toho
procesu. používal tú najjednoduchšiu techniku dostatočne pomalú na to, aby to
Potter pochopil a mal možnosť preskúmať.
„Teraz mi ukáž čo vidíš
ty...“ požiadal ho nekompromisne.
Jazero zmizlo.
Nastalo ticho.
Tma.
A potom zrazu videl
akúsi malú miestnosť.
A chlapca v nej,
vyzeralo to tam, ako nejaká povala alebo komora... Potter poznal každý detail,
bolo to miesto spojené s jeho spomienkami veľmi hlboko, no spájalo sa so
strachom a úzkosťou.
„Nie, Potter, nie temnota
a strach... hľadajte svetlo...“ bolo preňho zvláštne, že práve on mu niečo
také pripomenul, no nemal veľmi na výber...Použil pritom miernejší tón než
zvyčajne.
Tú druhú záležitosť,
ktorú mu Potter ukázal, to jeho samého nepotešilo o nič viac než jeho
stará detská izba.
