pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeňobsah: Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori) Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...
CELÁ KAPITOLA JASAJTE, ČíTAJTE. 👹 teda dala som si notebook do druhej izby a nemám kam utiecť tak to ide trochu lepšie.
nálada: 😞😟😠😜
stále sa bojuje, boli aj hádky aj všetko možné.
Ich spoločné objatie.
Azkabanská kúpeľna, to
bolo to miesto, ktoré sa malo stať Potterovým útočiskom. Nepoučil sa.
„Nie, Potter, absolútne
vám zakazujem, aby ste...“ mračil sa naňho a nebol ochotný ustúpiť.
„Prečo pane, to predsa to
miesto, ktoré vo mne...“
„Ja tam nesmiem byť
Potter ani nikto iný žiadna osoba!“ Snape si uvedomoval, že začína kričať, no
nedokázal sa zdržať.
„Áno, pane, pochopil
som... ale myslel som si, že mi pomôže, ak budem myslieť na niečo príjemné...“
Potter bol skrátka
neskutočný, priam neuveriteľný, nepochopil ani takú jednoduchú inštrukciu
a stále mu ešte nedošlo, že sa nesmie na nikoho takýmto spôsobom
spoliehať. Jeho obrana by sa zrútila, keby sa náhodou niečo zmenilo medzi nimi
dvoma, keby mu prestal dôverovať, keby... akýkoľvek otras by mohol spôsobiť
trhlinu, kedy však Potter myslel na takéto veci. Kedy vôbec niečo také prešlo
jeho mysľou. Nejaký ten zmysel pre... Nie, nemal by sa vôbec namáhať. To bolo
absolútne zbytočné plytvanie časom.
Prekrížil si ruky na
hrudi.
„Tak Potter, ukážete mi
konečne niečo, čo sa dá použiť, alebo tu budeme stáť večne...“
A on mu vskutku
niečo ukázal, prázdnu kúpeľňu bez toho obrazu, no zachoval si ten pocit, čo
bolo aspoň čiastočne uspokojivé, ak už nič iné.
„Dobre, Potter...“
vyhlásil napokon, keď opustil jeho myseľ a obaja sa vrátili v do
reality. Presnejšie povedané tvrdo do nej vstúpili, ak by mal brať ohľad na
detaily.
„Povedzme, že to pre
začiatok bude stačiť...“ odvrátil sa od neho a istý čas sa prechádzal
neďaleko jednej zo svojich popísaných stien a snažil sa ignorovať fakt, že
Potter si ho ktovie prečo stihol až tak veľmi obľúbiť a jediné čo bolo
jeho útechou bolo to, že riaditeľ mal svojho času zrejme pravdu, keď sa mu
snažil vyhovoriť to, aby v ňom neustále videl svojho nepriateľa.
„No ešte na tom
popracujte, nech tá myšlienka prejde všetkým, chcem vidieť opravenú obrannú
stenu, Potter...“
Jeho mladý priateľ sa
usmial, akoby snáď dúfal, že mu to prejde, keď sa bude naňho dívať takýmto
spôsobom.
Bodnutie v jazve mu
pripomenulo, že už nemá na sebe obväz, po vzácnej zhode s liečiteľom mu
bolo umožnené si ho zložiť, čo však neznamenalo, že to miesto nebude bolestivé
na isté podnety, skôr psychologického charakteru, ako ho liečiteľ láskavo
upozornil.
***
„Čo
tu stále, robíš Snape? Lily ušla s tým bláznom už sem nikdy nepríde...“
Pozrel
na to dievča. Na jej sestru.
„Ona
možno nie, ale ty si prišla...“
Zarazene
naňho hľadela.
„To
mi stačí, to mi úplne stačí...“
Mlčala,
chvíľu naňho len hľadela, snáď s obavami, že jeho slová budú kliatbou od
neho napokon ušla.
A on
tam ďalej ležal. Díval sa na oblohu a počítal mraky.
Musel priznať, že aj on
používa istú osobu na to, aby si udržal vnútornú rovnováhu, no nič od toho
neočakával a bolo to iné než to čo si pod tým predstavoval Potter.
Petunia ho nemohla ničím
sklamať, jej podoba nebola tak celkom súčasťou jeho osobných citov, aspoň nie
tak, ako Lily, no bola to vhodná podporná osoba, ktorá sa v jeho útočisku
objavila, no podoba v akej prišla bola preňho bezpečná a nemohla mu spôsobiť
žiadnu citovú ujmu.
Potter bol preňho omnoho
nebezpečnejšou voľbou. Bol jedným z tých spojení, ktoré si už viac nechcel
vytvoriť, jedným z tých spojení, ktoré by mohol kvôli svojej povahe veľmi
ľahko stratiť.
Možno nebude môcť urobiť
nič preto, aby ho Potter opäť neznenávidel, keď sa na procese začnú otvárať
staré rany, keď Potter bude mať pred sebou celý jeho život vo svojej kráse,
všetku špinu, ktorú nikdy nedokáže zmyť. Všetky tie sľuby, ktoré boli len
prachom na jeho topánkach, ktoré mladý Severus Snape nebol ochotný dodržať.
Vždy ostane len zradcom tej strany, ktorá ho
prijala aj tej, ktorá sa ho vždy snažila odmietnuť.
No cítil aj svetlo,
rozumel mu, jeho patronus bol súčasťou jeho myšlienok, tých jediných, ktoré...
Nechcel byť
sentimentálny, nikdy to nemienil urobiť a ani len pripustiť, že by Potter
mohol po dlhom čase nájsť tú ľudskú časť neho, tú zúfalú túžbu, ktorej čelil
predtým a nebol ochotný ju pomenovať.
***
Nemôže
mu to povedať. Za žiadnych okolností to pred ním nesmie ani spomenúť. Sedel tam
blízko jedného z útesov, mohol sa dívať do tej masy vody, ktorá pod ním
narážala do skál. Od tej inšpekcie bolo preňho ťažké nájsť pokoj aj keď dopadla
viac než dobre a Snape to zjavne zvládol aj bez jeho pomoci. Jemu samému
už Kingsley položil len pár otázok, ktoré neboli nijak zvlášť stresujúce. Práve
teraz ho však netrápila ani osoba, ktorá na nich donášala, boli tu iné veci,
ktoré si nemilosrdne uzurpovali jeho pozornosť. To, čo zrútilo jeho stenu, na
to nemohol ani pomyslieť, nechcel, no aj tak sa to k nemu vrátilo
v kruhoch, ktoré nedokázal pretrhnúť.
Mohol
cítiť chuť mora na svojich perách a počuť zvuk čajok, tak vzdialený, tak
priveľmi neosobný.
Tak
ako on veril, že je na správnom mieste, tak sa ho všetci snažili presvedčiť
o opaku.
Preňho
nikdy neexistovala tá možnosť? Podľa nich zrejme nie, mal byť vždy len ten
zodpovedný, ktorý urobí to, čo sa od neho očakáva, bez ohľadu na jeho vlastné
šťastie.
Mal
by sa trápiť kvôli svojmu rozhodnutiu, ktoré prinútilo jeho priateľov postaviť
sa proti nemu.
Sedel
tam s kolenami pritisnutými k telu, nanovo staval svoju stenu, snažil
sa dýchať zhlboka, snažil sa upokojiť
svoje myšlienky no bolo to ako krútiť sa v jednom nikdy nekončiacom víre.
Aj
on má predsa právo, aj on predsa môže aspoň raz podriadiť všetko tomu, na čom
záleží aj keď...
Zhlboka
dýchal, necítil srdce, necítil nič len chvenie tej zlosti, ktorá ním prúdila
ako jed.
Bude
musieť... Nie netuší čo a netuší ako, práve teraz nie je nič viac než
podliak, ako mu to vykričal jeho najlepší priateľ. A zrejme mal pravdu,
ten Harry, ktorý je podliak si pokojne dovolí byť šťastný, kým...
Kroky.
Prinútili
ho pohnúť, prestať stavať stenu, prestať sa báť, že by mohol a len do toho
skočiť rovno po hlave bez ohľadu na následky.
„Chceš
byť sám alebo môžem?“ opýtala sa ho Svetlana, zvláštne tichá po tej hádke
s Viktorom, to bolo vôbec po prvý raz čo za niekým prišla.
„Môžeš...“
odvetil rezignovane a dovolil jej, aby si k nemu sadla. Aj ona to
počula tak ako všetci aj ju žiadal, aby Snapovi nepovedala o tom, čo sa
dozvedela. A v jeho tóne pomaly zanikalo varovanie, aby neotvárala
istú tému, keďže jej do toho nič nie je ani ona, ani ostatní nemajú právo sa do
toho pliesť. Je to jeho rozhodnutie. Jeho vlastný morálny súd je preňho
dostatočným trestom.
Sadla
si vedľa neho, na tvári pocítil vôňu jej vlasov, sladkú takmer
škoricovú...Odhrnula si vlasy z tváre, uvidel pritom jej prsteň,
jednoduchý zlatý s rodovým znakom.
Uvedomil
si, že o nej vlastne nič nevie, aspoň nič skutočné, okrem toho, že Viktor
o ňu javí záujem a že zatiaľ nijako výrazne nepokročil. A aj keď vedel, že by sa mal o to
pokúsiť, že by mal viac pátrať po istých veciach, práve teraz sa k tomu
nedokázal prinútiť.
„Dnes
je krásne, však? Tá obloha je taká jasná...“
„Áno,
tiež si myslím...“
Počasie
to bola jedna z tých bezpečných tém.
Nič
viac mu nepovedala, len pri ňom sedela a nechala ho premýšľať, netrvalo
dlho a stenu mal postavenú všetky slabé miesta opravené.
Práve
sa chystal opustiť bezpečie svojich myšlienok, keď počul výkrik. Svetlana
kričala a on pocítil chlad.
***
Prebudil
sa na zemi v tej meditačnej pozícii, ktorú zaujal predchádzajúcu noc,
prechádzal kontrolovanými snami, nútil svoju myseľ k odpočinku, po ktorom
netúžil a snažil sa podľa možnosti myslieť čo najmenej na isté preňho až
tabu témy.
Dotkol
sa svojich vlasov, mokrých od búrky, ktorá sa opäť dotkla pevnosti
a rozprúdila mágiu.
Cítil
ju, tú rozkoš spojenú so stíšením
ponorením sa do mágie samej, do mágie, ktorá nie je zlom ani dobrom, len
silou srdca.
No
nebola to búrka, to pochopil, keď jeho myseľ sformovali tie slová, ktoré sa
dotkli zdroja.
Spomienka
na tú Potterovu nešťastnú kúpeľnu prišla ako prvá.
A on
uvidel opäť striebornú laň.