18. 12. 2016

Azkabanský strážca 14. kapitola (celá)




 


 pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah:  Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori)  Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce  mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...
CELÁ KAPITOLA JASAJTE, ČíTAJTE. 👹 teda dala som si notebook do druhej izby a nemám kam utiecť tak to ide trochu lepšie.

nálada: 😞😟😠😜
stále sa bojuje, boli aj hádky aj všetko možné. 


Ich spoločné objatie.
Azkabanská kúpeľna, to bolo to miesto, ktoré sa malo stať Potterovým útočiskom. Nepoučil sa.
„Nie, Potter, absolútne vám zakazujem, aby ste...“ mračil sa naňho a nebol ochotný ustúpiť.
„Prečo pane, to predsa to miesto, ktoré vo mne...“
„Ja tam nesmiem byť Potter ani nikto iný žiadna osoba!“ Snape si uvedomoval, že začína kričať, no nedokázal sa zdržať.
„Áno, pane, pochopil som... ale myslel som si, že mi pomôže, ak budem myslieť na niečo príjemné...“
Potter bol skrátka neskutočný, priam neuveriteľný, nepochopil ani takú jednoduchú inštrukciu a stále mu ešte nedošlo, že sa nesmie na nikoho takýmto spôsobom spoliehať. Jeho obrana by sa zrútila, keby sa náhodou niečo zmenilo medzi nimi dvoma, keby mu prestal dôverovať, keby... akýkoľvek otras by mohol spôsobiť trhlinu, kedy však Potter myslel na takéto veci. Kedy vôbec niečo také prešlo jeho mysľou. Nejaký ten zmysel pre... Nie, nemal by sa vôbec namáhať. To bolo absolútne zbytočné plytvanie časom.
Prekrížil si ruky na hrudi.
„Tak Potter, ukážete mi konečne niečo, čo sa dá použiť, alebo tu budeme stáť večne...“
A on mu vskutku niečo ukázal, prázdnu kúpeľňu bez toho obrazu, no zachoval si ten pocit, čo bolo aspoň čiastočne uspokojivé, ak už nič iné.
„Dobre, Potter...“ vyhlásil napokon, keď opustil jeho myseľ a obaja sa vrátili v do reality. Presnejšie povedané tvrdo do nej vstúpili, ak by mal brať ohľad na detaily.
„Povedzme, že to pre začiatok bude stačiť...“ odvrátil sa od neho a istý čas sa prechádzal neďaleko jednej zo svojich popísaných stien a snažil sa ignorovať fakt, že Potter si ho ktovie prečo stihol až tak veľmi obľúbiť a jediné čo bolo jeho útechou bolo to, že riaditeľ mal svojho času zrejme pravdu, keď sa mu snažil vyhovoriť to, aby v ňom neustále videl svojho nepriateľa.
„No ešte na tom popracujte, nech tá myšlienka prejde všetkým, chcem vidieť opravenú obrannú stenu, Potter...“
Jeho mladý priateľ sa usmial, akoby snáď dúfal, že mu to prejde, keď sa bude naňho dívať takýmto spôsobom.
Bodnutie v jazve mu pripomenulo, že už nemá na sebe obväz, po vzácnej zhode s liečiteľom mu bolo umožnené si ho zložiť, čo však neznamenalo, že to miesto nebude bolestivé na isté podnety, skôr psychologického charakteru, ako ho liečiteľ láskavo upozornil.
***
„Čo tu stále, robíš Snape? Lily ušla s tým bláznom už sem nikdy nepríde...“
Pozrel na to dievča. Na jej sestru.
„Ona možno nie, ale ty si prišla...“
Zarazene naňho hľadela.
„To mi stačí, to mi úplne stačí...“
Mlčala, chvíľu naňho len hľadela, snáď s obavami, že jeho slová budú kliatbou od neho napokon ušla.
A on tam ďalej ležal. Díval sa na oblohu a počítal mraky.
Musel priznať, že aj on používa istú osobu na to, aby si udržal vnútornú rovnováhu, no nič od toho neočakával a bolo to iné než to čo si pod tým predstavoval Potter.
Petunia ho nemohla ničím sklamať, jej podoba nebola tak celkom súčasťou jeho osobných citov, aspoň nie tak, ako Lily, no bola to vhodná podporná osoba, ktorá sa v jeho útočisku objavila, no podoba v akej prišla bola preňho bezpečná a nemohla mu spôsobiť žiadnu citovú ujmu.
Potter bol preňho omnoho nebezpečnejšou voľbou. Bol jedným z tých spojení, ktoré si už viac nechcel vytvoriť, jedným z tých spojení, ktoré by mohol kvôli svojej povahe veľmi ľahko stratiť.
Možno nebude môcť urobiť nič preto, aby ho Potter opäť neznenávidel, keď sa na procese začnú otvárať staré rany, keď Potter bude mať pred sebou celý jeho život vo svojej kráse, všetku špinu, ktorú nikdy nedokáže zmyť. Všetky tie sľuby, ktoré boli len prachom na jeho topánkach, ktoré mladý Severus Snape nebol ochotný dodržať.
 Vždy ostane len zradcom tej strany, ktorá ho prijala aj tej, ktorá sa ho vždy snažila odmietnuť.
No cítil aj svetlo, rozumel mu, jeho patronus bol súčasťou jeho myšlienok, tých jediných, ktoré...
Nechcel byť sentimentálny, nikdy to nemienil urobiť a ani len pripustiť, že by Potter mohol po dlhom čase nájsť tú ľudskú časť neho, tú zúfalú túžbu, ktorej čelil predtým a nebol ochotný ju pomenovať.
***
Nemôže mu to povedať. Za žiadnych okolností to pred ním nesmie ani spomenúť. Sedel tam blízko jedného z útesov, mohol sa dívať do tej masy vody, ktorá pod ním narážala do skál. Od tej inšpekcie bolo preňho ťažké nájsť pokoj aj keď dopadla viac než dobre a Snape to zjavne zvládol aj bez jeho pomoci. Jemu samému už Kingsley položil len pár otázok, ktoré neboli nijak zvlášť stresujúce. Práve teraz ho však netrápila ani osoba, ktorá na nich donášala, boli tu iné veci, ktoré si nemilosrdne uzurpovali jeho pozornosť. To, čo zrútilo jeho stenu, na to nemohol ani pomyslieť, nechcel, no aj tak sa to k nemu vrátilo v kruhoch, ktoré nedokázal pretrhnúť.
Mohol cítiť chuť mora na svojich perách a počuť zvuk čajok, tak vzdialený, tak priveľmi neosobný.
Tak ako on veril, že je na správnom mieste, tak sa ho všetci snažili presvedčiť o opaku.
Preňho nikdy neexistovala tá možnosť? Podľa nich zrejme nie, mal byť vždy len ten zodpovedný, ktorý urobí to, čo sa od neho očakáva, bez ohľadu na jeho vlastné šťastie.
Mal by sa trápiť kvôli svojmu rozhodnutiu, ktoré prinútilo jeho priateľov postaviť sa proti nemu.
Sedel tam s kolenami pritisnutými k telu, nanovo staval svoju stenu, snažil sa dýchať zhlboka,  snažil sa upokojiť svoje myšlienky no bolo to ako krútiť sa v jednom nikdy nekončiacom víre.
Aj on má predsa právo, aj on predsa môže aspoň raz podriadiť všetko tomu, na čom záleží aj keď...
Zhlboka dýchal, necítil srdce, necítil nič len chvenie tej zlosti, ktorá ním prúdila ako jed.
Bude musieť... Nie netuší čo a netuší ako, práve teraz nie je nič viac než podliak, ako mu to vykričal jeho najlepší priateľ. A zrejme mal pravdu, ten Harry, ktorý je podliak si pokojne dovolí byť šťastný, kým...
Kroky.
Prinútili ho pohnúť, prestať stavať stenu, prestať sa báť, že by mohol a len do toho skočiť rovno po hlave bez ohľadu na následky.
„Chceš byť sám alebo môžem?“ opýtala sa ho Svetlana, zvláštne tichá po tej hádke s Viktorom, to bolo vôbec po prvý raz čo za niekým prišla.
„Môžeš...“ odvetil rezignovane a dovolil jej, aby si k nemu sadla. Aj ona to počula tak ako všetci aj ju žiadal, aby Snapovi nepovedala o tom, čo sa dozvedela. A v jeho tóne pomaly zanikalo varovanie, aby neotvárala istú tému, keďže jej do toho nič nie je ani ona, ani ostatní nemajú právo sa do toho pliesť. Je to jeho rozhodnutie. Jeho vlastný morálny súd je preňho dostatočným trestom.
Sadla si vedľa neho, na tvári pocítil vôňu jej vlasov, sladkú takmer škoricovú...Odhrnula si vlasy z tváre, uvidel pritom jej prsteň, jednoduchý zlatý s rodovým znakom.
Uvedomil si, že o nej vlastne nič nevie, aspoň nič skutočné, okrem toho, že Viktor o ňu javí záujem a že zatiaľ nijako výrazne nepokročil.  A aj keď vedel, že by sa mal o to pokúsiť, že by mal viac pátrať po istých veciach, práve teraz sa k tomu nedokázal prinútiť.
„Dnes je krásne, však? Tá obloha je taká jasná...“
„Áno, tiež si myslím...“
Počasie to bola jedna z tých bezpečných tém.
Nič viac mu nepovedala, len pri ňom sedela a nechala ho premýšľať, netrvalo dlho a stenu mal postavenú všetky slabé miesta opravené.
Práve sa chystal opustiť bezpečie svojich myšlienok, keď počul výkrik. Svetlana kričala a on pocítil chlad.
***
Prebudil sa na zemi v tej meditačnej pozícii, ktorú zaujal predchádzajúcu noc, prechádzal kontrolovanými snami, nútil svoju myseľ k odpočinku, po ktorom netúžil a snažil sa podľa možnosti myslieť čo najmenej na isté preňho až tabu témy.
Dotkol sa svojich vlasov, mokrých od búrky, ktorá sa opäť dotkla pevnosti a rozprúdila mágiu.
Cítil ju, tú rozkoš spojenú so stíšením  ponorením sa do mágie samej, do mágie, ktorá nie je zlom ani dobrom, len silou srdca.
No nebola to búrka, to pochopil, keď jeho myseľ sformovali tie slová, ktoré sa dotkli zdroja.
Spomienka na tú Potterovu nešťastnú kúpeľnu prišla ako prvá.
A on uvidel opäť striebornú laň.