fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanónmoja nálada: 😒😓😕 stále ma to sem poriadne nechce pustiť, nenávidím agoru a lieky just ešte viac neznášam len by som z nich spala a to beriem hnusnú polovičnú dávku.(stále to platí) ale prajem ešte pre istotu všetkým krásne Vianoce.
Snažila sa vidieť v ňom aj Toma, no bolo to
čoraz ťažšie, teraz keď ho videla ako veliteľa svojej armády, v tmavom
mierne ošúchanom habite, ktorý na sebe niesol stopy po boji a po mágii, po
tej ktorej stopy nemusia byť pre všetky bytosti príjemnou skúsenosťou. Počula
toho veľa o jeho ťažení, no snažila sa predstierať, že o ničom nevie,
že práve on nepatrí k osobám, ktoré stoja v prvej línií
a užívajú si smrť tých druhých.
No potom tu boli tie slová, ktoré sa jej samej
vysmiali, aj Tom smrť privítal aj on predsa zabil. No zároveň sa jej aj bál,
v tých lepších obdobiach, hovoril o smrti ako o tom najhoršom nepriateľovi
ako o sile, ktorú by si prial podriadiť svojej vôli, no nikdy nebol
ochotný ju prijať za svoju.
Nie tak, ako Myrtla, ona si mnohokrát priala zomrieť.
Predtým, keď si bola istá, že práve to by bolo tým jediným spôsobom, ako
zanechať stopu v tých druhých. Práve teraz akoby uviazla v jednom
z tých svojich zvyčajných rozporov, akoby bola ponorená v strachu,
ktorý ju ťahal k zemi a nemilosrdne dusil.
Nedotkla sa ho, len tam stála a čakala. Báť sa
nemalo zmysel, vedela to, no podobne ako tí ostatní nemohla nič urobiť
s tým strachom, ktorý sa spájal s lordom Voldemortom.
„Ja... naša dcéra, ona...“ prehovorila skôr než
stihla sformulovať svoje myšlienky, do niečoho zrozumiteľného.
„Oznámili mi to...“ povedal pokojne a ona
zaregistrovala, ako sa priblížil k Ambre. Pohla sa, uvedomila sa, že ju
chce chrániť, no jej otec, by jej predsa neublížil alebo áno? Priala si, aby si
mohla byť ním istá. To však nemohol povedať nikto a už vôbec nie ona.
„Že sa narodila a že ste obe v poriadku...“
povedal to absolútne pokojne, pomerne prívetivým spôsobom, poznala už aj jeho
hlas v iných polohách, táto bola jedna z tých, keď sa možno nemusela
obávať priameho útoku.
„Ja...“ opäť sa zhlboka nadýchla, nechcela prejavovať
slabosť, priala si mať viac síl, aby dokázala bojovať, no ešte cítila bolesť,
ešte bola“ zo všetkého unavená, chcela mať viac času, na to, aby sa mohla
presvedčiť o tom, že mu dokáže čeliť, že bude bojovať za šťastie ich
dcéry, ak už nie za svoje vlastné.
„Dala som jej meno, Ambra, napadlo mi to celkom
spontánne a myslela som si, že by sa mohlo páčiť aj tebe...“ dodala už trochu
smelšie, keď spolu stáli pri kolíske, začínala pociťovať viac istoty, no hlas
jej ešte stále čiastočne kolísal.
„Áno, je to pekné meno...“ pripustil viac než ochotne
a vôbec sa na ňu nehneval, čo ju prekvapilo, no práve teraz najviac
sledovala jeho reakcie, najviac sa obávala, každého jeho pohybu. A to, že
sa k nej práve teraz správal zhovievavo považovala za mimoriadne
podozrivé. Stále sa ešte chvela, keď sa na ňu díval, nedotkol sa jej, no ich
pohľady sa stretli, keď malá otvorila oči.
Neplakala. Len sa na nich usmievala, tak záhadne, tak
pokojne.
„Vitaj,
Ambra...“ prihovoril sa
svojej dcére v parselčine.
Počúvala svojho otca, zvuk jeho hlasu, mala možnosť
to urobiť, aj keď neprejavil záujem o to, ju vziať na ruky.
Myrtla mu to ani len nenavrhla, chcela, aby sám
prejavil záujem o to, čo bolo pre iných samozrejmosťou, preňho to však
mohlo byť do určitej miery prekážkou.
***
Slnko.
Podmanivé a kruté, to slnko, ktoré bolo dnes
silnejšie ako hmla obklopujúca Rokfort ako nové obranné kúzla, ktoré takmer
zatienili všetko.
Vstala, skoro ráno, potom ako nakŕmila Ambru, už
nemohla spať, tak sedela pri okne, sledovala pohyb tmavých postáv, časti
Tomovej armády, ktorá bola teraz tu s ním, ktorá teraz žila pre to, aby
plnila jeho priania.
Tom spal. Pôsobil tak bezstarostne, jeho pokoj však
nebol pre ňu zdrojom bezpečia. Panika, zvláštne návaly paniky, ktoré cítila po
jeho príchode, boli čoraz horšie, čím milší bol, tým viac v nej narastal
strach.
Bola potichu, takmer ani nedýchala a snažila sa
ovládať, potrebovala nad sebou opäť získať kontrolu, tak mlčala, tak len
automaticky robila to, čo sa od nej očakávalo.
„Myrtla...“ telom jej opäť prešlo prudké trhnutie,
keď začula jeho hlas. Možno niečo urobil, možno opäť manipuloval s jej
mysľou, aby sa cítila takto, možno jej ublížil a ona o tom ani len
nevedela, zobral jej predsa toľko spomienok, toľko právd v jej mysli
skreslil, až ju teraz začali páliť.
„Prepáč, ja nechcela som...“ už neovládla to chvenie,
už bola vskutku na dne, unavená zničená, nepripravená na váhu jeho pohľadu.
Nič nepovedal, len pocítila jeho ruky na svojich
pleciach
„Ty sa bojíš, mala by si zabudnúť na strach...“
neznelo to ako príkaz, nebola to ani vyhrážka, no ona sa stále chvela. Ona
verila tomu, že jej svet sa zastaví ak on... ak by dokázal...
„Nemôžem ja...“ telom jej otriasol plač, pred ním,
vedela, že pred ním nesmie ukázať slabosť, no nemohla inak, nedokázala proti
tomu bojovať, nie teraz, nie proti tým slzám, ktoré na ňu zaútočili práve
teraz.
Cítila to, práve teraz bola blízko, bližšie než za
tie posledné dni, no odmietala sa oprieť, odmietala bojovať, no nechcela ani
pripustiť to, že práve teraz by ho mohla potrebovať. Možno preto mu dovolila,
aby ju držal, možno preto sa napokon oňho oprela, aspoň tentoraz, aspoň jediný
krát si dovolila niečo také opäť urobiť, opäť veriť.
***
Priniesol jej malú. Bol pri nej vždy, keď ho
potrebovala a dával jej aj dostatok priestoru na to, aby si oddýchla.
Ambra plakala len veľmi málo, Myrtla si rýchlo zvykla
na jej režim. A pomaly počas tých nasledujúcich mesiacov nad sebou
postupne získavala kontrolu. Postarala sa o ňu, tak ako vždy počas
všetkých tých dní.
Tom jej pomáhal.
Urobil to celkom sám a bez toho, aby ho
o to požiadala, v poslednom čase sa vskutku správal viac než vzorne.
A ona sa pomaly dostávala z toho
nebezpečného stavu, ktorý jej takmer zabránil starať sa o Ambru, tak akoby
chcela. Povedali jej, že to sa stáva, že niektoré matky musia čeliť aj tomuto
druhu problémov.
Neostali na Rokforte, žili vo svojom novom dome, na
mieste, na ktorom necítila zvyčajné obmedzenia.
Práve teraz sa vrátila späť z prechádzky, počas
ktorej si prečistila hlavu od tých posledných prízrakov, priveľa primýšľala
a zbytočne ho podozrievala. Prešli už tri mesiace a on neurobil nič,
čím by ich ohrozil, práve naopak.
Čím viac vplyvu získavala jeho armáda, tým viac sa on
sám sťahoval do úzadia, neprijal žiadne funkcie, nestal sa ministrom mágie,
ponechal si len svoj profesorský titul a aj tie ostatné, ktoré patrili aj
tak k jeho šľachtickému titulu.
On sám sa počas týchto prázdnin viac venoval mágii
a svojej rodine. Svojím spôsobom ich skutočne za rodinu považoval. Aspoň
ona sama nevidela žiadny dôvod prečo by mal niečo také predstierať.
Práve teraz len sedela vo svojom obľúbenom kresle
a dívala sa na to, ako Ambru ukladal do jej postieľky.
Počula ako jej rozprával jeden z tých svojich
príbehov v parselčine, jeden z tých príbehov o Tomovi.
„Tom
bol počas toho leta veľmi smutný a trochu aj mrzutý, chcel vidieť more, no
pani Colová ho nezobrala na tradičnú prechádzku, lebo sa dosť dobre nepostaral
o mladšie deti, ktoré mu boli predelené, aspoň ona to tvrdila, Tom však
ešte nevedel ako sa o nich má poriadne postarať, bol ešte príliš malý na
to, aby vedel, čo to skutočne znamená... Tak sa len tak túlal v okolí tej
tmavej budovy, ktorá sa nestala jeho domovom, no bolo to to jediné, čo poznal. Dostal
sa do veľkého parku, starého, plného vysokých stromov, Tom zvyčajne nič
necítil, no pochopil, že tam niečo je, že tam niečo objavil, bol priam
priťahovaný niečím, čo nedokázal popísať, niečím čo mu pomohlo priblížiť sa
k tomu, čo ostatní ľudia nazývali bežnými pocitmi. Bolo to blízko
a on cítil, ako sa tráva jemne vlní, no nehýbal ňu vietor , ale on, jeho
vôľa, bol ňou zaplavovaný, dokázal ju priam cítiť, zdroj tej sily, ktorú vtedy
ešte nedokázal pomenovať, bola to mágia, jedno z tých miest, ktoré ňou
bolo poznačené a on tam sedel, tak ticho a pokojne a bol
šťastný, zistil čo to znamená šťastie, keď sa tou silou učil hýbať, keď
pochopil, že je aj v ňom, skôr než mu to niekto povedal, skôr než ju
niekto pomenoval, bola tým jediným, čo Tom dokázal cítiť a poznať...
A Tom viac nebol smutný ani mrzutý, naučil sa mágiu sledovať, jej vplyv na
tých ostatných aj naňho a keď sa pani Colová na ďalší rok, napokon
rozhodla zobrať Toma na výlet spolu s ostatnými deťmi, našiel si veľa
obľúbených miest a spoznal viaceré druhy tej sily, ktorá bola všade iná...
všade výnimočná... A Tom už nikdy nebol sám, lebo vďaka mágii stretol aj
svoju prvého priateľa, no o tom je už iný príbeh...Tak dobrú noc, Ambra...
“
Myrtla ho cez tie príbehy mala možnosť spoznať,
nachádzala v ňom aj iný rozmer, učila sa chápať to, prečo je tým, čím sa
stal a zmieriť sa s tým, čo si zvolil.
***
Malfoy ich pozval na svoju svadbu.
Chcel sa zmieriť so svojím pánom aj napriek tomu, čo
mu urobil, Tom, snáď akoby mal moc aj nad ním.
Vzdorovať mu nebolo jednoduché, nech už bola jeho
nálada akákoľvek bolo ťažké mu uniknúť a aj mocné čarodejnícke rody
pochopili, že nebude ich bábkou, ako si zrejme pôvodne mysleli.
Myrtla si nebola istá, či chce ísť. Nevedela si
predstaviť ako si porozumie s jeho hosťami, ako sa budú správať
k nej, ktorá hovorila hadím jazykom, len vďaka svojmu spojeniu
s Tomom a stále samú seba videla ako jednu z nich, bola
dievčaťom z muklovskej rodiny, a to nemôže zmeniť ani sľub od temného
čarodejníka.
Cítila sa dosť rozpačito, keď s nimi večerala
ako pani domu.
„Ste si skutočne istý, že chcete, aby som prišla aj
ja?“ opýtala sa ho na to priamo, netúžila po ponížení, ktoré by jej bol schopný
uštedriť Black, keby si snáď dovolila niečo podobné, bez ohľadu na súhlas
temného pána.
„Áno, drahá, samozrejme budete vítaná, moja sľúbenica
ma upozornila, aby som osobne zdôraznil, že...“
Nepočúvala ho, nie naozaj, všímala si jeho oči, jeho
pohľad, v ktorom nebolo nič priateľské, len vypočítavosť.
Zdalo sa, že Toma tiež zaujíma jeho odpoveď, no možno
si to len myslela, lebo bolo ťažké uhádnuť na čom mu skutočne záleží a čo
je len pretvárka. No vedela, že priamu urážku priezviska Slizolin by nestrpel
ani on.
„Tak dobre, Abraxas, počítaj s našou účasťou, ty
najlepšie vieš, čo to znamená...“
„Áno, môj pane... bude mi cťou ak... vaša
prítomnosť....“ počúvať ho bolo čoraz ťažšie, opäť to vzdala, keď začal
s tými svojimi prázdnymi lichôtkami.
Pohľad jej padol na Nagini, ktorú očividne
nepresvedčil, to akým spôsobom mu ukázala, čo všetko by ho mohlo čakať, keby sa
odvážil nestáť si za svojím slovom, ho prinútilo stiahnuť ruky zo stola, čo bolo
aj tak dosť neprípustné, mať ich na ňom len tak položené počas večere. Potešilo
ju o to, jeho strach v nej vyvolal dokonca až príjemné vzrušenie, čo
však neznamenalo, že s ním bude chcieť stráviť celý večer.
Neodolala pokušeniu a prihovorila sa jej: „Ani tebe sa nepáči, všakže?“
„Je
slizký a vonia strachom... je ho priveľa... viac než by malo byť...“ odpovedala jej Nagini.
A ona prežívala určitý druh potešenia už len
preto, lebo Malfoy zbledol, keď s ňou hovorila takýmto spôsobom. Čo však
neznamenalo, že by ju jeho prítomnosť prestala znervózňovať.
Myrtla vydržala, kým to bolo nevyhnutné a potom
sa šla pozrieť na Ambru. Nemala v úmysle s Malfoyom stráviť viac času
než by malo byť nevyhnutné. To bola skôr Tomova parketa, udržiavať väzby tohto
druhu. No, vedela, že sa ešte bude musieť vrátiť, aspoň ku koncu, aby si to
druhá strana nemohla vysvetliť ako urážku a zbytočne rozvíriť hladinu.
***
Tom stál pri krbe, vo
svojej zvyčajnej pozícii, keď bolo po tej zdvorilostnej návšteve, nepochybne
nie poslednej.
Mala možnosť stretnúť sa
s osobami, ktoré o nej predtým ani len nepočuli a ani by
nevyslovili jej meno, ak by boli okolnosti iné, teraz sa k nej správali
s obozretnosťou, ktorá však nebola tým druhom srdečného prijatia, ktoré
poznala z domu svojich rodičov.
„Abraxas niečo
chystá...“ povedal, skôr než ona vôbec stihla vysloviť svoje vlastné
znepokojenie. V jeho hlase zaznieval chlad a očakávanie.
„Chránil si svoje
myšlienky, až priveľmi...“
Tom si prial ho zabiť,
bolo to v jeho pohľade, padli všetky tie masky a to jeho potešenie zo
zabíjania bolo prítomné, neskrýval ho pred ňou. Abraxas predstavoval preňho iný
druh odporu, než Burke, ten druh rafinovaného odporu, ktorý si prial vymazať zo
svojho života.
„Možno by sme sa mu mali
ospravedlniť a ...“ vedela si predstaviť, že ona by niečo také urobila, takmer
bez váhania, lebo netúžila opäť spoznať isté veci, ktoré by pre ňu nemuseli byť
zdrojom príjemných spomienok.
„Možno áno, závisí to od
toho, či okolnosti budú priaznivé...“ Tom sa pomaly obrátil k nej. Zabudla
na chlad v jeho pohľade, keď ju pobozkal.
***
Zmierila sa s tým,
že nebude môcť ísť na objaviteľskú cestu, aspoň nie v tom termíne
v akom to mala v pláne.
Stále ešte verila hlavne
tomu, že Rokfort aj tak dokončí až na budúci rok, že jej Tom bude naďalej
pomáhať a ona to zvládne, tak ako sama sebe prisahala, keď jej bolo
najhoršie, urobila ten magický sľub a mienila ho aj dodržať.
Práve teraz sa však dosť
živo zaujímala o malý antikvariát, ktorý objavila v dedine.
Chodievala tam, vždy, keď jej to bolo umožnené a pohybovala sa medzi tými
ľuďmi pomerne bez problémov, bola pre nich mladou paňou, zo začiatku možno
poznačenou kliatbou, o ktorej sa tu hovorilo, no teraz už tieto reči sa už
pomaly začínali meniť na akúsi formu obdivu.
Prezerala si knihy, na
jednej zo starších políc, počúvala tlmené rozhovory miestnych ľudí, ktorí sa
zvyčajne zastavili skôr v potravinách, ktoré boli neďaleko odtiaľto, cez
otvorené dvere dnu prúdili ich hlasy.
Ju však nikto
nevyrušoval, mala tam dostatok pokoja, na objavovanie akejkoľvek zmienky o mágii.
No dnes nemala šťastie,
nenašla nič nové, nie tak ako naposledy, keď práve tu objavila pár, kníh, ktoré
povedzme, že nepatrili k bežnej muklovskej literatúre.
Potichu opustila obchod
a pomaly zamierila späť na hor, v snahe pokračovať vo svojej
prechádzke, tak ako to mala vo zvyku.
Dve mladé ženy, dosiaľ
ešte stojace v hlúčiku pri obchode sa za ňou obzerali, jedna z nich s mierne
krivým nosom, ktorý však dodával jej tvári určité kúzlo jej pozdravila: „Dobrý
deň...“
„Dobrý deň...“ odvetila
pomerne priateľsky a venovala im nesmelý úsmev. Možno sa už nemusela báť,
možno opäť bola doma.