21. 12. 2016

Vtedy som verila 35. kapitola






fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.


Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

moja nálada: 😒😓😕 stále ma to sem poriadne nechce pustiť, nenávidím agoru a lieky just ešte viac neznášam len by som z nich spala a to beriem hnusnú polovičnú dávku.(stále to platí) ale prajem ešte pre istotu všetkým krásne Vianoce.



pre Petriku.


Snažila sa vidieť v ňom aj Toma, no bolo to čoraz ťažšie, teraz keď ho videla ako veliteľa svojej armády, v tmavom mierne ošúchanom habite, ktorý na sebe niesol stopy po boji a po mágii, po tej ktorej stopy nemusia byť pre všetky bytosti príjemnou skúsenosťou. Počula toho veľa o jeho ťažení, no snažila sa predstierať, že o ničom nevie, že práve on nepatrí k osobám, ktoré stoja v prvej línií a užívajú si smrť tých druhých.
No potom tu boli tie slová, ktoré sa jej samej vysmiali, aj Tom smrť privítal aj on predsa zabil. No zároveň sa jej aj bál, v tých lepších obdobiach, hovoril o smrti ako o tom najhoršom nepriateľovi ako o sile, ktorú by si prial podriadiť svojej vôli, no nikdy nebol ochotný ju prijať za svoju.
Nie tak, ako Myrtla, ona si mnohokrát priala zomrieť. Predtým, keď si bola istá, že práve to by bolo tým jediným spôsobom, ako zanechať stopu v tých druhých. Práve teraz akoby uviazla v jednom z tých svojich zvyčajných rozporov, akoby bola ponorená v strachu, ktorý ju ťahal k zemi a nemilosrdne dusil.
Nedotkla sa ho, len tam stála a čakala. Báť sa nemalo zmysel, vedela to, no podobne ako tí ostatní nemohla nič urobiť s tým strachom, ktorý sa spájal s lordom Voldemortom.
„Ja... naša dcéra, ona...“ prehovorila skôr než stihla sformulovať svoje myšlienky, do niečoho zrozumiteľného.
„Oznámili mi to...“ povedal pokojne a ona zaregistrovala, ako sa priblížil k Ambre. Pohla sa, uvedomila sa, že ju chce chrániť, no jej otec, by jej predsa neublížil alebo áno? Priala si, aby si mohla byť ním istá. To však nemohol povedať nikto a už vôbec nie ona.
„Že sa narodila a že ste obe v poriadku...“ povedal to absolútne pokojne, pomerne prívetivým spôsobom, poznala už aj jeho hlas v iných polohách, táto bola jedna z tých, keď sa možno nemusela obávať priameho útoku.
„Ja...“ opäť sa zhlboka nadýchla, nechcela prejavovať slabosť, priala si mať viac síl, aby dokázala bojovať, no ešte cítila bolesť, ešte bola“ zo všetkého unavená, chcela mať viac času, na to, aby sa mohla presvedčiť o tom, že mu dokáže čeliť, že bude bojovať za šťastie ich dcéry, ak už nie za svoje vlastné.
„Dala som jej meno, Ambra, napadlo mi to celkom spontánne a myslela som si, že by sa mohlo páčiť aj tebe...“ dodala už trochu smelšie, keď spolu stáli pri kolíske, začínala pociťovať viac istoty, no hlas jej ešte stále čiastočne kolísal.
„Áno, je to pekné meno...“ pripustil viac než ochotne a vôbec sa na ňu nehneval, čo ju prekvapilo, no práve teraz najviac sledovala jeho reakcie, najviac sa obávala, každého jeho pohybu. A to, že sa k nej práve teraz správal zhovievavo považovala za mimoriadne podozrivé. Stále sa ešte chvela, keď sa na ňu díval, nedotkol sa jej, no ich pohľady sa stretli, keď malá otvorila oči.
Neplakala. Len sa na nich usmievala, tak záhadne, tak pokojne.
„Vitaj, Ambra...“  prihovoril sa svojej dcére v parselčine.
Počúvala svojho otca, zvuk jeho hlasu, mala možnosť to urobiť, aj keď neprejavil záujem o to, ju vziať na ruky.
Myrtla mu to ani len nenavrhla, chcela, aby sám prejavil záujem o to, čo bolo pre iných samozrejmosťou, preňho to však mohlo byť do určitej miery prekážkou.

***
Slnko.
Podmanivé a kruté, to slnko, ktoré bolo dnes silnejšie ako hmla obklopujúca Rokfort ako nové obranné kúzla, ktoré takmer zatienili všetko.
Vstala, skoro ráno, potom ako nakŕmila Ambru, už nemohla spať, tak sedela pri okne, sledovala pohyb tmavých postáv, časti Tomovej armády, ktorá bola teraz tu s ním, ktorá teraz žila pre to, aby plnila jeho priania.
Tom spal. Pôsobil tak bezstarostne, jeho pokoj však nebol pre ňu zdrojom bezpečia. Panika, zvláštne návaly paniky, ktoré cítila po jeho príchode, boli čoraz horšie, čím milší bol, tým viac v nej narastal strach.
Bola potichu, takmer ani nedýchala a snažila sa ovládať, potrebovala nad sebou opäť získať kontrolu, tak mlčala, tak len automaticky robila to, čo sa od nej očakávalo.
„Myrtla...“ telom jej opäť prešlo prudké trhnutie, keď začula jeho hlas. Možno niečo urobil, možno opäť manipuloval s jej mysľou, aby sa cítila takto, možno jej ublížil a ona o tom ani len nevedela, zobral jej predsa toľko spomienok, toľko právd v jej mysli skreslil, až ju teraz začali páliť.
„Prepáč, ja nechcela som...“ už neovládla to chvenie, už bola vskutku na dne, unavená zničená, nepripravená na váhu jeho pohľadu.
Nič nepovedal, len pocítila jeho ruky na svojich pleciach
„Ty sa bojíš, mala by si zabudnúť na strach...“ neznelo to ako príkaz, nebola to ani vyhrážka, no ona sa stále chvela. Ona verila tomu, že jej svet sa zastaví ak on... ak by dokázal...
„Nemôžem ja...“ telom jej otriasol plač, pred ním, vedela, že pred ním nesmie ukázať slabosť, no nemohla inak, nedokázala proti tomu bojovať, nie teraz, nie proti tým slzám, ktoré na ňu zaútočili práve teraz.
Cítila to, práve teraz bola blízko, bližšie než za tie posledné dni, no odmietala sa oprieť, odmietala bojovať, no nechcela ani pripustiť to, že práve teraz by ho mohla potrebovať. Možno preto mu dovolila, aby ju držal, možno preto sa napokon oňho oprela, aspoň tentoraz, aspoň jediný krát si dovolila niečo také opäť urobiť, opäť veriť.

***
Priniesol jej malú. Bol pri nej vždy, keď ho potrebovala a dával jej aj dostatok priestoru na to, aby si oddýchla.
Ambra plakala len veľmi málo, Myrtla si rýchlo zvykla na jej režim. A pomaly počas tých nasledujúcich mesiacov nad sebou postupne získavala kontrolu. Postarala sa o ňu, tak ako vždy počas všetkých tých dní.
Tom jej pomáhal.
Urobil to celkom sám a bez toho, aby ho o to požiadala, v poslednom čase sa vskutku správal viac než vzorne.
A ona sa pomaly dostávala z toho nebezpečného stavu, ktorý jej takmer zabránil starať sa o Ambru, tak akoby chcela. Povedali jej, že to sa stáva, že niektoré matky musia čeliť aj tomuto druhu problémov.
Neostali na Rokforte, žili vo svojom novom dome, na mieste, na ktorom necítila zvyčajné obmedzenia.
Práve teraz sa vrátila späť z prechádzky, počas ktorej si prečistila hlavu od tých posledných prízrakov, priveľa primýšľala a zbytočne ho podozrievala. Prešli už tri mesiace a on neurobil nič, čím by ich ohrozil, práve naopak.
Čím viac vplyvu získavala jeho armáda, tým viac sa on sám sťahoval do úzadia, neprijal žiadne funkcie, nestal sa ministrom mágie, ponechal si len svoj profesorský titul a aj tie ostatné, ktoré patrili aj tak k jeho šľachtickému titulu.
On sám sa počas týchto prázdnin viac venoval mágii a svojej rodine. Svojím spôsobom ich skutočne za rodinu považoval. Aspoň ona sama nevidela žiadny dôvod prečo by mal niečo také predstierať.
Práve teraz len sedela vo svojom obľúbenom kresle a dívala sa na to, ako Ambru ukladal do jej postieľky.
Počula ako jej rozprával jeden z tých svojich príbehov v parselčine, jeden z tých príbehov o Tomovi.
„Tom bol počas toho leta veľmi smutný a trochu aj mrzutý, chcel vidieť more, no pani Colová ho nezobrala na tradičnú prechádzku, lebo sa dosť dobre nepostaral o mladšie deti, ktoré mu boli predelené, aspoň ona to tvrdila, Tom však ešte nevedel ako sa o nich má poriadne postarať, bol ešte príliš malý na to, aby vedel, čo to skutočne znamená... Tak sa len tak túlal v okolí tej tmavej budovy, ktorá sa nestala jeho domovom, no bolo to to jediné, čo poznal. Dostal sa do veľkého parku, starého, plného vysokých stromov, Tom zvyčajne nič necítil, no pochopil, že tam niečo je, že tam niečo objavil, bol priam priťahovaný niečím, čo nedokázal popísať, niečím čo mu pomohlo priblížiť sa k tomu, čo ostatní ľudia nazývali bežnými pocitmi. Bolo to blízko a on cítil, ako sa tráva jemne vlní, no nehýbal ňu vietor , ale on, jeho vôľa, bol ňou zaplavovaný, dokázal ju priam cítiť, zdroj tej sily, ktorú vtedy ešte nedokázal pomenovať, bola to mágia, jedno z tých miest, ktoré ňou bolo poznačené a on tam sedel, tak ticho a pokojne a bol šťastný, zistil čo to znamená šťastie, keď sa tou silou učil hýbať, keď pochopil, že je aj v ňom, skôr než mu to niekto povedal, skôr než ju niekto pomenoval, bola tým jediným, čo Tom dokázal cítiť a poznať... A Tom viac nebol smutný ani mrzutý, naučil sa mágiu sledovať, jej vplyv na tých ostatných aj naňho a keď sa pani Colová na ďalší rok, napokon rozhodla zobrať Toma na výlet spolu s ostatnými deťmi, našiel si veľa obľúbených miest a spoznal viaceré druhy tej sily, ktorá bola všade iná... všade výnimočná... A Tom už nikdy nebol sám, lebo vďaka mágii stretol aj svoju prvého priateľa, no o tom je už iný príbeh...Tak dobrú noc, Ambra... “
Myrtla ho cez tie príbehy mala možnosť spoznať, nachádzala v ňom aj iný rozmer, učila sa chápať to, prečo je tým, čím sa stal a zmieriť sa s tým, čo si zvolil.
***
Malfoy ich pozval na svoju svadbu.
Chcel sa zmieriť so svojím pánom aj napriek tomu, čo mu urobil, Tom, snáď akoby mal moc aj nad ním.
Vzdorovať mu nebolo jednoduché, nech už bola jeho nálada akákoľvek bolo ťažké mu uniknúť a aj mocné čarodejnícke rody pochopili, že nebude ich bábkou, ako si zrejme pôvodne mysleli.
Myrtla si nebola istá, či chce ísť. Nevedela si predstaviť ako si porozumie s jeho hosťami, ako sa budú správať k nej, ktorá hovorila hadím jazykom, len vďaka svojmu spojeniu s Tomom a stále samú seba videla ako jednu z nich, bola dievčaťom z muklovskej rodiny, a to nemôže zmeniť ani sľub od temného čarodejníka.
Cítila sa dosť rozpačito, keď s nimi večerala ako pani domu.
„Ste si skutočne istý, že chcete, aby som prišla aj ja?“ opýtala sa ho na to priamo, netúžila po ponížení, ktoré by jej bol schopný uštedriť Black, keby si snáď dovolila niečo podobné, bez ohľadu na súhlas temného pána.
„Áno, drahá, samozrejme budete vítaná, moja sľúbenica ma upozornila, aby som osobne zdôraznil, že...“
Nepočúvala ho, nie naozaj, všímala si jeho oči, jeho pohľad, v ktorom nebolo nič priateľské, len vypočítavosť.
Zdalo sa, že Toma tiež zaujíma jeho odpoveď, no možno si to len myslela, lebo bolo ťažké uhádnuť na čom mu skutočne záleží a čo je len pretvárka. No vedela, že priamu urážku priezviska Slizolin by nestrpel ani on.
„Tak dobre, Abraxas, počítaj s našou účasťou, ty najlepšie vieš, čo to znamená...“
„Áno, môj pane... bude mi cťou ak... vaša prítomnosť....“ počúvať ho bolo čoraz ťažšie, opäť to vzdala, keď začal s tými svojimi prázdnymi lichôtkami.
Pohľad jej padol na Nagini, ktorú očividne nepresvedčil, to akým spôsobom mu ukázala, čo všetko by ho mohlo čakať, keby sa odvážil nestáť si za svojím slovom, ho prinútilo stiahnuť ruky zo stola, čo bolo aj tak dosť neprípustné, mať ich na ňom len tak položené počas večere. Potešilo ju o to, jeho strach v nej vyvolal dokonca až príjemné vzrušenie, čo však neznamenalo, že s ním bude chcieť stráviť celý večer.
Neodolala pokušeniu a prihovorila sa jej: „Ani tebe sa nepáči, všakže?“
„Je slizký a vonia strachom... je ho priveľa... viac než by malo byť...“  odpovedala jej Nagini.
A ona prežívala určitý druh potešenia už len preto, lebo Malfoy zbledol, keď s ňou hovorila takýmto spôsobom. Čo však neznamenalo, že by ju jeho prítomnosť prestala znervózňovať.
Myrtla vydržala, kým to bolo nevyhnutné a potom sa šla pozrieť na Ambru. Nemala v úmysle s Malfoyom stráviť viac času než by malo byť nevyhnutné. To bola skôr Tomova parketa, udržiavať väzby tohto druhu. No, vedela, že sa ešte bude musieť vrátiť, aspoň ku koncu, aby si to druhá strana nemohla vysvetliť ako urážku a zbytočne rozvíriť hladinu.
***
Tom stál pri krbe, vo svojej zvyčajnej pozícii, keď bolo po tej zdvorilostnej návšteve, nepochybne nie poslednej.
Mala možnosť stretnúť sa s osobami, ktoré o nej predtým ani len nepočuli a ani by nevyslovili jej meno, ak by boli okolnosti iné, teraz sa k nej správali s obozretnosťou, ktorá však nebola tým druhom srdečného prijatia, ktoré poznala z domu svojich rodičov.
„Abraxas niečo chystá...“ povedal, skôr než ona vôbec stihla vysloviť svoje vlastné znepokojenie. V jeho hlase zaznieval chlad a očakávanie.
„Chránil si svoje myšlienky, až priveľmi...“
Tom si prial ho zabiť, bolo to v jeho pohľade, padli všetky tie masky a to jeho potešenie zo zabíjania bolo prítomné, neskrýval ho pred ňou. Abraxas predstavoval preňho iný druh odporu, než Burke, ten druh rafinovaného odporu, ktorý si prial vymazať zo svojho života.
„Možno by sme sa mu mali ospravedlniť a ...“ vedela si predstaviť, že ona by niečo také urobila, takmer bez váhania, lebo netúžila opäť spoznať isté veci, ktoré by pre ňu nemuseli byť zdrojom príjemných spomienok.
„Možno áno, závisí to od toho, či okolnosti budú priaznivé...“ Tom sa pomaly obrátil k nej. Zabudla na chlad v jeho pohľade, keď ju pobozkal.
***
Zmierila sa s tým, že nebude môcť ísť na objaviteľskú cestu, aspoň nie v tom termíne v akom to mala v pláne.
Stále ešte verila hlavne tomu, že Rokfort aj tak dokončí až na budúci rok, že jej Tom bude naďalej pomáhať a ona to zvládne, tak ako sama sebe prisahala, keď jej bolo najhoršie, urobila ten magický sľub a mienila ho aj dodržať.
Práve teraz sa však dosť živo zaujímala o malý antikvariát, ktorý objavila v dedine. Chodievala tam, vždy, keď jej to bolo umožnené a pohybovala sa medzi tými ľuďmi pomerne bez problémov, bola pre nich mladou paňou, zo začiatku možno poznačenou kliatbou, o ktorej sa tu hovorilo, no teraz už tieto reči sa už pomaly začínali meniť na akúsi formu obdivu.
Prezerala si knihy, na jednej zo starších políc, počúvala tlmené rozhovory miestnych ľudí, ktorí sa zvyčajne zastavili skôr v potravinách, ktoré boli neďaleko odtiaľto, cez otvorené dvere dnu prúdili ich hlasy.
Ju však nikto nevyrušoval, mala tam dostatok pokoja, na objavovanie akejkoľvek zmienky o mágii.
No dnes nemala šťastie, nenašla nič nové, nie tak ako naposledy, keď práve tu objavila pár, kníh, ktoré povedzme, že nepatrili k bežnej muklovskej literatúre.
Potichu opustila obchod a pomaly zamierila späť na hor, v snahe pokračovať vo svojej prechádzke, tak ako to mala vo zvyku.
Dve mladé ženy, dosiaľ ešte stojace v hlúčiku pri obchode sa za ňou obzerali, jedna z nich s mierne krivým nosom, ktorý však dodával jej tvári určité kúzlo jej pozdravila: „Dobrý deň...“
„Dobrý deň...“ odvetila pomerne priateľsky a venovala im nesmelý úsmev. Možno sa už nemusela báť, možno opäť bola doma.