26. 12. 2016

Vtedy som verila 36. kapitola 1/2




 


fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.


Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

poznámka: Vianoce boli dosť zlé, no dúfam, že ste si ich všetci užili :D ja som ich mala skôr spacie a aspoň, že jedlo bolo zlé, no mala som zas krízu, akurát dnes som začala zas žiť a vyšla som von aj notebook som dotrepala...  

 Pre Petriku.

Bolesť, ktorá prešla jej hruďou bola takmer až neznesiteľná. Bola zamrznutá v tom nekonečnom tichu, keď videla to znamenie nad Slizolin Manor. Temnú zelenú lebku, vznášajúcu sa nad ním.
Ten obraz sa vryl do jej mysle, ani nie tak ako jeho znamenie, ako znak, že dom navštívila smrť.
Hovorilo sa o tom všade a pomaly sa to stávalo samozrejmosťou, nájsť ho nad svojím domom, bolo pre ňu šokom.
„Ambra...“ meno jej dcéry bolo prvé, čo prešlo jej mysľou.
Čo ak jej niekto ublížil? Čo ak Tom dovolil, aby...
Nebolo možné sa do tomu premiestniť, na to bol priveľmi chránený tak len bežala, tak rýchlo ako len vládala.
Jej ruka automaticky siahla po prútiku, bola pripravená urobiť všetko... nebola ochotná pripustiť tú možnosť, že by...
Dom ju vpustil, akoby sa vôbec nič nebolo stalo. Tak ako počas všetkých tých dní, keď sa prechádzala po okolí či už so svojím manželom alebo sama. No boli tu aj tie úlomky skla, zvalená skrinka, čosi pod ňou...
„Tom!“ vedela, že nesmie no to meno, opustilo jej pery, skôr než si vôbec uvedomila, čo by tým mohla spôsobiť.
Nevšímala si nič, nič neregistrovala, len sa ponáhľala do izby svojej dcéry, no trvalo to príliš dlho, každý jeden z tých, krokov, akoby znásoboval hrôzu, ktorá sa jej zmocňovala.
Uvedomila si, že stále kričí, že opakuje jeho meno.
No nikto jej neodpovedal.
Potkla sa a udrela si obe kolená, poriadne to bolelo, no snažila sa čo najskôr vstať a bežať ďalej.
Izba jej dcéry.
Izba Ambry.
Bola pred ňou, predtým dverami, ktoré boli takmer výhražne odchýlené.
Nebola tam, mysľou jej prebehol strašný šok, keď našla jej posteľ prázdnu, podozrenie v nej silnelo.
Tom by dokázal? Urobil by niečo svojej vlastnej dcére? Dokázal by niečo také vykonať? Snažila sa nepočúvať svoju myseľ, ktorá jej každou ďalšou ubiehajúcou minútou dokazovala, že je toho vskutku viac než schopný.
Chcela ísť ďalej prezrieť všetko, nájsť domáceho škriatka, spojeného s domom, no chvenie, ktoré ňou prechádzalo jej bránilo čo i len sa pohnúť.
Ak to Tom urobil, ak skutočne dokázal... Točila sa stále v tom istom kruhu, ktorý sa okolo nej hrozivo sťahoval.
Čo ak sa odvážil využiť svoju vlastné dcéru, na nejaký pokus s čiernou mágiou? Nemohol predsa...
Nevedela ako dlho trvalo, kým zaregistrovala ten pohyb, bola mimo seba, kdesi na mieste, kde nemohla dosiahnuť na seba samú a prinútiť sa k akémukoľvek pohybu.
„ANI HNÚŤ!“ zareagovala prudko pohltená inštinktom, priveľmi však počúvala srdce a minula.
„EXPELIARMUS!“ zaznela odpoveď, ktorá vytrhla z jej ruky prútik.
Nesnažila sa ujsť, stála tam s hlavou hrdo zdvihnutou, cítila prudké pulzovanie svojho srdca, keď uvidela Toma.
Mal v ruke jej prútik, držal ho v tých svojich bledých elegantných prstoch. A ona bola pred ním opäť v nevýhode.
„Dobrý pokus, no ruka sa ti až príliš triasla aj hlas, musíš byť istejšia...“ povedal to ako jej učiteľ, tým istým tónom, takmer až mrazivým.
 „Kde je Ambra?!“ hlesla mrazivo. Nič iné ju práve teraz nezaujímalo tak veľmi ako to, čo urobil s ich dcérou, dokonca ani jej vlastný osud ju až natoľko netrápil.
„Poď so mnou...“ požiadal ju pokojne, obe prútiky ponechal sklonené. Nenútil ju k tomu, bola to len jedna z tých jeho výziev.
Poslúchla, oslobodená od svojho vlastného strachu cítila úľavu, ak ich dcéru zabil aj ona zomrie.
Nebude ju nútiť ďalej žiť.
Nasledovala ho, pomaly a takmer meravo a dlho jej trvalo, kým s ním vyrovnala krok.
Myslela len na Ambru. Na to, že tak či tak už čoskoro bude so svojím dievčatkom. A možno sa bude môcť dívať do Tomových očí, možno mu bude môcť čeliť a zistiť, či k nemu ešte niečo cíti, či sa už nadobro bude môcť zriecť lásky k nemu.
Ambra bola položená na gauči, zabalená do svojej detskej deky a pri nej stála Winnie, ich domáci škriatok.
Čiastočne pohltená obavami spojenými s blízkosti Nagini.
„Ona je v poriadku, ona je...“
„Isteže áno...“ poznamenal Tom pokojne. „Bolo však nutné ju na určitý čas presunúť, povedzme, že do bezpečia, kým som sa vysporiadal s istými záležitosťami...“ posunkom ruky ukázal na spútanú chvejúcu sa postavu.
Bola to Imelda.
„Tvoja drahá priateľka zneužila pozvanie, ktoré si jej udelila a dovolila sa, pozvať sem ďalšie osoby, ktoré si mysleli, že práve tu nájdu niečo, čo by im mohlo v boji proti mne... to bolo od nej veľmi hlúpe, myslieť si, že len súhlas bude stačiť na to, aby si poradila s mojimi kúzlami...Aj ona tomu verí, tým rečiam... aj ona si myslí, že Ambra je pre mňa dôležitá nielen preto, že je mojou dcérou...“
Vskutku to bola tá nebezpečná  záležitosť, o nesmrteľnosti, hovorilo sa, že Tom nejakým spôsobom použil mágiu na to, aby získal nesmrteľnosť prostredníctvom svojej vlastnej krvi, že ich dieťa je na základe nejakého temného obradu len súčasťou jeho moci a ničím iným. Bola to jedna z tých legiend, ktoré sa o ňom šírili. Jedna z tých, o ktorých mohla s istotou tvrdiť, že nie sú pravdivé.
Tom s Ambrou nikdy neurobil nič zvláštne, nedotkla sa jej čierna mágia, to si ona sama overila.
A aj teraz, keď vzala svoju dcéru do náručia, necítila nič iné než úľavu, že ju môže opäť držať.
Aspoň nie v takom množstve, ktoré bolo potrebné na akýkoľvek čierny obrad.
„Je do toho zapletený aj Potter?“ opýtala sa znepokojene, už raz ho vytiahla z nepríjemnej situácie, pochybovala, že tentoraz by sa jej to podarilo, aj za predpokladu, že by to mala v úmysle.
„To sa čoskoro dozvieme...“ povedal Tom, pričom neváhal použiť svoj prútik, na rozochvenú bytosť, ktorá zrejme ako jediná mala možnosť prežiť tento nečakaný vpád do ich domu, o čom sa mala možnosť presvedčiť, neskôr, keď boli odstránené ostatné stopy po nepríjemnej návšteve.
***
„Prosím, nechaj ju žiť, len jej vymaž spomienky, ale nezabíjaj ju...“ požiadala ho, pochybovala, že by zniesla niečo podobné, práve teraz, keď sa ledva sama spamätala z nepríjemného šoku.
Pristúpil bližšie k nej.
„No vieš, že za to budem niečo chcieť? Táto láskavosť ťa bude niečo stáť...“
Prikývla. Bola pripravená sa s tým zmieriť, aspoň nateraz.
„Budeš žiť, no pobyt v  Azkabane bude pre teba cennou skúsenosťou...“ prihovoril sa jej skôr než ju nechal odviesť. Bola otrasená, zničená po jeho výsluchu, no nebolo možné ho zastaviť, nie teraz.
Azkaban.
Predpokladala, že práve to by mohlo byť horšie než smrť. To čarodejnícke väzenie, nebolo v poriadku ani predtým.
No pochybovala, že by pre ňu práve teraz mohla urobiť niečo viac a Tom sa tváril, akoby sa veľmi rád vrátil späť k pôvodnému plánu. Aspoň sa jej podarilo ho presvedčiť, aby jej nebol udelený bozk. S tým bol ochotný súhlasiť, aj keď to nebolo ani zďaleka to, čo by chcela urobiť.
Hnevala sa na ňu, že takto zneužila jej súhlas, no nedokázala ju nechať umrieť aj keď vedela, že za tento druh milosrdenstva bude musieť zaplatiť.

***
Prišli za ňou rodičia Imeldy, no nemohla ich prijať, nechcela dať Tomovi zámienku na to, aby im pripomenul činy ich dcéry.
Čakala na to, čo si bude priať za jej záchranu, no zatiaľ ju ponechával v tom nebezpečnom napätí, ktoré sa snažila zahnať čítaním kníh, ktoré potrebovala, k skúškam. Postupne mala v úmysle sa začať učiť, aby pre ňu uzávierka ročníka nepredstavovala problém.
Tom bol práve teraz aj jej učiteľom, vyberal pre ňu knihy, ktoré by jej mohli pomôcť, aby sa jej podarilo uzavrieť predmety.
Tom bol opäť s Ambrou, opäť jej rozprával svoje príbehy a ona ich nenápadne pozorovala. Popritom čítala ďalšiu kapitolu, týkajúcu sa skôr praktického zhrnutia magických zručností. A na okraj si písala otázky, ktoré plánovala Tomovi použiť, práve teraz bol pre ňu cenným zdrojom informácii a rozhovory o mágii boli viac-menej bezpečnou témou pre nich oboch.
Popritom pila mätový čaj s medom, práve teraz jej chutila takáto kombinácia a nebola ochotná sa jej vzdať.
Bol to jeden z tých pokojných večerov, kedy sa cítila ako súčasť rodiny, kedy si snáď mohla myslieť, že takto by to mohlo niekedy byť, že by možno nepotrebovala nič viac, než opäť veriť, že by mohla byť aspoň na istý čas rodinou.
***
Dohoda s Potterom, neporušiteľná prísaha, nehovorilo sa o ničom inom, len o tom, že sa príbuzný troch bratov, zaviazal k poslušnosti, výmenou za život svojej snúbenice. Čím však zaviazal k poslušnosti aj budúce generácie, čo lord Slizolin považoval za vhodný spôsob, ako si upevniť svoje postavenie v čarodejníckej spoločnosti.
A niečo dostal aj od nej, niečo čo ani sama neverila, že by mu mohla ponúknuť. Nechala sa viesť inými cestami, než mala pôvodne vo zvyku.
Bola tou, ktorá sa ocitla na kolenách, aspoň v istom zmysle, cítila vzrušenie spojené s týmto aktom.
Bola to len jedna z možností, ktoré jej ponúkol, jedna z tých pomerne vzrušujúcich, aj keď sama by sa neodvážila navrhnúť niečo podobné.
To, čo doteraz bolo pre ňu len zakázanými predstavami, to čo v jej výchove znamenalo prekročenie hranice, zažila práve s ním. Poznala ho práve teraz hlbšie než predtým, aspoň istým spôsobom bol človekom, aspoň na určitý čas jeho chlad bol zmiernený, jeho pohľad iný než ten, ktorý sa zvyčajne spájal v jej mysli s lordom Voldemortom.
Stále sa ešte mierne červenala, keď myslela na dôsledky svojich činov, ktoré po jeho vedení, mali nad ním účinok.
Vedel, že na to myslí, že práve teraz o tom uvažuje, že neľutuje, prijatie tejto výzvy z jeho strany, že je šťastná a on proti tomu nič nenamieta.