fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanónpoznámka: Vianoce boli dosť zlé, no dúfam, že ste si ich všetci užili :D ja som ich mala skôr spacie a aspoň, že jedlo bolo zlé, no mala som zas krízu, akurát dnes som začala zas žiť a vyšla som von aj notebook som dotrepala...
Pre Petriku.
Bolesť, ktorá prešla jej hruďou bola takmer až
neznesiteľná. Bola zamrznutá v tom nekonečnom tichu, keď videla to
znamenie nad Slizolin Manor. Temnú
zelenú lebku, vznášajúcu sa nad ním.
Ten obraz sa vryl do jej mysle, ani nie tak ako jeho
znamenie, ako znak, že dom navštívila smrť.
Hovorilo sa o tom všade a pomaly sa to
stávalo samozrejmosťou, nájsť ho nad svojím domom, bolo pre ňu šokom.
„Ambra...“ meno jej dcéry bolo prvé, čo prešlo jej
mysľou.
Čo ak jej niekto ublížil? Čo ak Tom dovolil, aby...
Nebolo možné sa do tomu premiestniť, na to bol
priveľmi chránený tak len bežala, tak rýchlo ako len vládala.
Jej ruka automaticky siahla po prútiku, bola
pripravená urobiť všetko... nebola ochotná pripustiť tú možnosť, že by...
Dom ju vpustil, akoby sa vôbec nič nebolo stalo. Tak
ako počas všetkých tých dní, keď sa prechádzala po okolí či už so svojím
manželom alebo sama. No boli tu aj tie úlomky skla, zvalená skrinka, čosi pod
ňou...
„Tom!“ vedela, že nesmie no to meno, opustilo jej
pery, skôr než si vôbec uvedomila, čo by tým mohla spôsobiť.
Nevšímala si nič, nič neregistrovala, len sa
ponáhľala do izby svojej dcéry, no trvalo to príliš dlho, každý jeden
z tých, krokov, akoby znásoboval hrôzu, ktorá sa jej zmocňovala.
Uvedomila si, že stále kričí, že opakuje jeho meno.
No nikto jej neodpovedal.
Potkla sa a udrela si obe kolená, poriadne to
bolelo, no snažila sa čo najskôr vstať a bežať ďalej.
Izba jej dcéry.
Izba Ambry.
Bola pred ňou, predtým dverami, ktoré boli takmer
výhražne odchýlené.
Nebola tam, mysľou jej prebehol strašný šok, keď
našla jej posteľ prázdnu, podozrenie v nej silnelo.
Tom by dokázal? Urobil by niečo svojej vlastnej
dcére? Dokázal by niečo také vykonať? Snažila sa nepočúvať svoju myseľ, ktorá
jej každou ďalšou ubiehajúcou minútou dokazovala, že je toho vskutku viac než
schopný.
Chcela ísť ďalej prezrieť všetko, nájsť domáceho
škriatka, spojeného s domom, no chvenie, ktoré ňou prechádzalo jej bránilo
čo i len sa pohnúť.
Ak to Tom urobil, ak skutočne dokázal... Točila sa
stále v tom istom kruhu, ktorý sa okolo nej hrozivo sťahoval.
Čo ak sa odvážil využiť svoju vlastné dcéru, na
nejaký pokus s čiernou mágiou? Nemohol predsa...
Nevedela ako dlho trvalo, kým zaregistrovala ten
pohyb, bola mimo seba, kdesi na mieste, kde nemohla dosiahnuť na seba samú
a prinútiť sa k akémukoľvek pohybu.
„ANI HNÚŤ!“ zareagovala prudko pohltená inštinktom,
priveľmi však počúvala srdce a minula.
„EXPELIARMUS!“ zaznela odpoveď, ktorá vytrhla
z jej ruky prútik.
Nesnažila sa ujsť, stála tam s hlavou hrdo
zdvihnutou, cítila prudké pulzovanie svojho srdca, keď uvidela Toma.
Mal v ruke jej prútik, držal ho v tých
svojich bledých elegantných prstoch. A ona bola pred ním opäť
v nevýhode.
„Dobrý pokus, no ruka sa ti až príliš triasla aj
hlas, musíš byť istejšia...“ povedal to ako jej učiteľ, tým istým tónom, takmer
až mrazivým.
„Kde je
Ambra?!“ hlesla mrazivo. Nič iné ju práve teraz nezaujímalo tak veľmi ako to,
čo urobil s ich dcérou, dokonca ani jej vlastný osud ju až natoľko
netrápil.
„Poď so mnou...“ požiadal ju pokojne, obe prútiky
ponechal sklonené. Nenútil ju k tomu, bola to len jedna z tých jeho
výziev.
Poslúchla, oslobodená od svojho vlastného strachu
cítila úľavu, ak ich dcéru zabil aj ona zomrie.
Nebude ju nútiť ďalej žiť.
Nasledovala ho, pomaly a takmer meravo
a dlho jej trvalo, kým s ním vyrovnala krok.
Myslela len na Ambru. Na to, že tak či tak už čoskoro
bude so svojím dievčatkom. A možno sa bude môcť dívať do Tomových očí,
možno mu bude môcť čeliť a zistiť, či k nemu ešte niečo cíti, či sa
už nadobro bude môcť zriecť lásky k nemu.
Ambra bola položená na gauči, zabalená do svojej
detskej deky a pri nej stála Winnie, ich domáci škriatok.
Čiastočne pohltená obavami spojenými s blízkosti
Nagini.
„Ona je v poriadku, ona je...“
„Isteže áno...“ poznamenal Tom pokojne. „Bolo však
nutné ju na určitý čas presunúť, povedzme, že do bezpečia, kým som sa
vysporiadal s istými záležitosťami...“ posunkom ruky ukázal na spútanú
chvejúcu sa postavu.
Bola to Imelda.
„Tvoja drahá priateľka zneužila pozvanie, ktoré si
jej udelila a dovolila sa, pozvať sem ďalšie osoby, ktoré si mysleli, že
práve tu nájdu niečo, čo by im mohlo v boji proti mne... to bolo od nej
veľmi hlúpe, myslieť si, že len súhlas bude stačiť na to, aby si poradila s mojimi
kúzlami...Aj ona tomu verí, tým rečiam... aj ona si myslí, že Ambra je pre mňa
dôležitá nielen preto, že je mojou dcérou...“
Vskutku to bola tá nebezpečná záležitosť, o nesmrteľnosti, hovorilo
sa, že Tom nejakým spôsobom použil mágiu na to, aby získal nesmrteľnosť
prostredníctvom svojej vlastnej krvi, že ich dieťa je na základe nejakého
temného obradu len súčasťou jeho moci a ničím iným. Bola to jedna z tých
legiend, ktoré sa o ňom šírili. Jedna z tých, o ktorých mohla s istotou
tvrdiť, že nie sú pravdivé.
Tom s Ambrou nikdy neurobil nič zvláštne,
nedotkla sa jej čierna mágia, to si ona sama overila.
A aj teraz, keď vzala svoju dcéru do náručia,
necítila nič iné než úľavu, že ju môže opäť držať.
Aspoň nie v takom množstve, ktoré bolo potrebné
na akýkoľvek čierny obrad.
„Je do toho zapletený aj Potter?“ opýtala sa
znepokojene, už raz ho vytiahla z nepríjemnej situácie, pochybovala, že
tentoraz by sa jej to podarilo, aj za predpokladu, že by to mala v úmysle.
„To sa čoskoro dozvieme...“ povedal Tom, pričom
neváhal použiť svoj prútik, na rozochvenú bytosť, ktorá zrejme ako jediná mala
možnosť prežiť tento nečakaný vpád do ich domu, o čom sa mala možnosť
presvedčiť, neskôr, keď boli odstránené ostatné stopy po nepríjemnej návšteve.
***
„Prosím, nechaj ju žiť,
len jej vymaž spomienky, ale nezabíjaj ju...“ požiadala ho, pochybovala, že by
zniesla niečo podobné, práve teraz, keď sa ledva sama spamätala z nepríjemného
šoku.
Pristúpil bližšie k nej.
„No
vieš, že za to budem niečo chcieť? Táto láskavosť ťa bude niečo stáť...“
Prikývla. Bola
pripravená sa s tým zmieriť, aspoň nateraz.
„Budeš žiť, no pobyt v Azkabane
bude pre teba cennou skúsenosťou...“ prihovoril sa jej skôr než ju nechal
odviesť. Bola otrasená, zničená po jeho výsluchu, no nebolo možné ho zastaviť,
nie teraz.
Azkaban.
Predpokladala, že práve
to by mohlo byť horšie než smrť. To čarodejnícke väzenie, nebolo v poriadku
ani predtým.
No pochybovala, že by
pre ňu práve teraz mohla urobiť niečo viac a Tom sa tváril, akoby sa veľmi
rád vrátil späť k pôvodnému plánu. Aspoň sa jej podarilo ho presvedčiť,
aby jej nebol udelený bozk. S tým bol ochotný súhlasiť, aj keď to nebolo
ani zďaleka to, čo by chcela urobiť.
Hnevala sa na ňu, že
takto zneužila jej súhlas, no nedokázala ju nechať umrieť aj keď vedela, že za
tento druh milosrdenstva bude musieť zaplatiť.
***
Prišli za ňou rodičia
Imeldy, no nemohla ich prijať, nechcela dať Tomovi zámienku na to, aby im
pripomenul činy ich dcéry.
Čakala na to, čo si bude
priať za jej záchranu, no zatiaľ ju ponechával v tom nebezpečnom napätí,
ktoré sa snažila zahnať čítaním kníh, ktoré potrebovala, k skúškam.
Postupne mala v úmysle sa začať učiť, aby pre ňu uzávierka ročníka
nepredstavovala problém.
Tom bol práve teraz aj
jej učiteľom, vyberal pre ňu knihy, ktoré by jej mohli pomôcť, aby sa jej
podarilo uzavrieť predmety.
Tom bol opäť s Ambrou,
opäť jej rozprával svoje príbehy a ona ich nenápadne pozorovala. Popritom
čítala ďalšiu kapitolu, týkajúcu sa skôr praktického zhrnutia magických
zručností. A na okraj si písala otázky, ktoré plánovala Tomovi použiť,
práve teraz bol pre ňu cenným zdrojom informácii a rozhovory o mágii boli
viac-menej bezpečnou témou pre nich oboch.
Popritom pila mätový čaj
s medom, práve teraz jej chutila takáto kombinácia a nebola ochotná sa
jej vzdať.
Bol to jeden z tých
pokojných večerov, kedy sa cítila ako súčasť rodiny, kedy si snáď mohla
myslieť, že takto by to mohlo niekedy byť, že by možno nepotrebovala nič viac,
než opäť veriť, že by mohla byť aspoň na istý čas rodinou.
***
Dohoda s Potterom,
neporušiteľná prísaha, nehovorilo sa o ničom inom, len o tom, že sa
príbuzný troch bratov, zaviazal k poslušnosti, výmenou za život svojej
snúbenice. Čím však zaviazal k poslušnosti aj budúce generácie, čo lord
Slizolin považoval za vhodný spôsob, ako si upevniť svoje postavenie v čarodejníckej
spoločnosti.
A niečo dostal aj
od nej, niečo čo ani sama neverila, že by mu mohla ponúknuť. Nechala sa viesť
inými cestami, než mala pôvodne vo zvyku.
Bola tou, ktorá sa
ocitla na kolenách, aspoň v istom zmysle, cítila vzrušenie spojené s týmto
aktom.
Bola to len jedna z možností,
ktoré jej ponúkol, jedna z tých pomerne vzrušujúcich, aj keď sama by sa
neodvážila navrhnúť niečo podobné.
To, čo doteraz bolo pre
ňu len zakázanými predstavami, to čo v jej výchove znamenalo prekročenie
hranice, zažila práve s ním. Poznala ho práve teraz hlbšie než predtým,
aspoň istým spôsobom bol človekom, aspoň na určitý čas jeho chlad bol
zmiernený, jeho pohľad iný než ten, ktorý sa zvyčajne spájal v jej mysli s lordom
Voldemortom.
Stále sa ešte mierne
červenala, keď myslela na dôsledky svojich činov, ktoré po jeho vedení, mali
nad ním účinok.
Vedel, že na to myslí,
že práve teraz o tom uvažuje, že neľutuje, prijatie tejto výzvy z jeho
strany, že je šťastná a on proti tomu nič nenamieta.