15. 1. 2017

Azkabanský strážca 16. kapitola





 pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah:  Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori)  Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce  mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...
CELÁ KAPITOLA JASAJTE, ČíTAJTE. 👹 teda dala som si notebook do druhej izby a nemám kam utiecť tak to ide trochu lepšie.






Potter bol zrazu preč. Hovoril o tom celý Azkaban a pre Snapa nebolo nič horšie než pripustiť, že jeho drahý priateľ sa zrejme opäť zaplietol do vecí, ktoré mu prerástli cez hlavu. Vskutku si práve teraz vedel predstaviť niekoľko vecí, ktoré by robil radšej než zisťoval kde sa nachádza veľavážený premožiteľ temného pána.
A jemu neostávalo nič iné než tie jeho štyri steny a zdroj, ktorý sa dnes zvláštne chvel, ako keby niekto ďalší poťahoval, za neviditeľné nitky. Zaprisahal sa, že ho použije len v prípade nutnosti, mnohokrát to porušil a práve teraz tušil že zrejme opäť nebude mať na výber. Potterova budúcnosť bola dôležitejšia než tá jeho. Čo však neznamenalo, že bol ochotný spoliehať sa len na zdroj a na všetky možnosti spojené s ním.
Snažil sa nájsť rovnováhu, nedovoliť panike, aby nad všetkým prevládla. Bolo to však čoraz ťažšie, čoraz desivejšie nechať sa ňou úplne zlákať. A potom sa to stalo. Niekto zrazu potiahol silnejšie a on cítil ako jeho vedomie zaplavil chlad a nenávisť taká hlboká a strašná až ho to prinútilo bojovať o nadvládu nad tými stenami.
A potom pocítil ako sa tlak znásobí a on bol zrazu vonku, obklopovala ho temnota a pred sebou videl chladné more rozprestierajú co sa všade naokolo. A niekde tam takmer na okraji jeho sveta bol zrazu aj on. Kdesi v tej temnej vode ho videl bojovať w tým tlakom.
„Potter!“ uvedomil si, že naňho kričí, že celý jeho svet sa zúžil do toho okamihu kedy si on sám uvedomil, že jeho mladý strážca sa topí, že bojuje o každý nádych a tá sila ho ťahá stále hlbšie a hlbšie do temnoty, ako kladivo, ktoré neúprosne dopadlo na jeho lebku, tak nebezpečné a prudký bol ten tlak, ktorému nebolo možné odolať.
„Nie!“ prudké a chladné ako príkaz, ktorý sa v ňom vzoprel, ako všetko to potešenie, ktoré poznal predtým nadobudlo iný rozmer, keď sa bál o osobu, ktorú začínal milovať, keď čo i len na sekundu bol ochotný podriadiť sa tej možnosti, že je to skutočne tak. 
Jeho vlastný tlak sa dotkol toho tela, ktoré bolo voči tomu tlaku bezmocné, ktoré bojovalo už príliš dlho a začínalo sa odovzdávať chladu.
Cítil ako jeho vlastný hnev, ako jeho vlastná sila prelomila ten chlad a Potter sa pohol smerom k životu, ďalej od neúprosnej, smrti, bližšie k nemu k tomu jedinému výsledku, ktorý bol Snape ochotný pripustiť v súvislosti s ním. Chcel sa oňho postarať, no chcel tú silu navždy zlomit, tieto dve znižujú co túžby ho prenasledovali tak dlho, až kým nezvolili jedno a nezavrhol to druhé. Potter sa objavil v jeho cele, mokrý dopadol na zem a on cítil ako sa jeho hruď trhá bolesťou, z ktorej sa spamätal len veľmi ťažko.
Sklonil sa k nemu, skontroloval ho až potom k nemu dopadla úľava, keď bol nútený prinavrátiť mu dych starým spôsobom ,v raz vďačný za svoj pôvod, lebo na akýkoľvek magický úkon mu práve teraz neostávalo dosť síl.
Stlačil mu hrudník, aplikoval dýchanie z úst do úst, pokračoval v tom prírodnom rytme, ovládaný túžbou dostal vodu z Potterových, veľavážených pľúc. Snažiac sa prekonať svoj vlastný hnev, svoju vlastnú túžbu po pokoji, ktorý už dlhšiu dobu nemohol cítiť a už vôbec nie teraz.
Kašeľ. Potter konečne vykonal túto preto zrejme príliš zaťažujúcu činnosť, chvel sa v jeho objatí, absolútne neschopný, absolútne ľahkomyseľný a totálne nezodpovedný strážca.
Díval sa naňho a on si prial, aby ho mohol roztrhnúť ak už nič iné, lebo nevedel čo iné by si mal myslieť o tom trestuhodnom... Zmĺkol, keď videl na jeho krku flakón zo svojimi spomienkami, aspoň predpokladal, že sú to tie jeho čo ho priviedlo k myšlienke, že...
„Potter!“ jeho krik by práve teraz prebudil aj mŕtveho. To čo si stihol domyslieť však stačilo na to, aby s ním úplne stratil trpezlivosť.
„Severus... pane...“ opravil sa Potter zadychčane, keď si uvedomil, že je v kaši, čo bolo vskutku nie až také výstižné pomenovanie aké si Snape prial použiť v súvislosti s týmto jeho rizikovým počinom.
„Nie, Potter, nie nič mi nehovorte, lebo vás vskutku budem musieť prekliať, či už to znamená, že ja sám sa dostanem do pekla...! Pri Merlinovi mlčte, kým...“
Vyzliekol ho z mokrej uniformy a uložil na svoje lôžko, zabalil ho do prikrývky, posledné čo potreboval bolo to, aby Potter dostal zápal pľúc, voda bola ľadová a on a celý chvel zimou.
Neskutočné. A práve tohto fagana, tohto neskutočného idiota, musí mať na starosti práve on. Nič inému nechýbalo len dovoliť, aby ho Albus obalamutil tými rečami o zelených očiach. Už vtedy tušil, že to nebude len tak, že za svoje chyby aj za to, že si dovolil niekoho milovať, práve on, osoba, ktorá si niečo také nesmie dovoliť.
Práve teraz ho však dokázal len objímať, len ho držať a nemyslieť na nič iné,  len na to, že Potter začal dýchať, že bude v poriadku, aspoň kým ho má on pri sebe.
„Už to viac neurobíte, Potter, rozumiete? Neopovážte sa viac...“
Ani ho len nepustil k slovu, len to opakoval takmer až do omrzenia, aby si to ten chlapec konečne poriadne zapamätal. A on sa tváril, akoby to bolo priam vyznanie lásky... Pokojne si ležal v jeho objatí, nemyslel, očividne bola táto činnosť práve teraz preňho dosť namáhavou skúsenosťou.
„Nie, pane ja sľubujem, že si dám pozor, chcel som len získať spomienky, ale ako som sa vlastne ocitol tu a prečo...“ snažil sa to zahovoriť, vskutku ho práve teraz zaujímalo len to, viac než jeho vlastná bezpečnosť.
„Nevzdávajte sa od svojich priateľov, ak  tu nejakých máte, držte sa ich... niekto po vás ide, Potter... niekto, kto má neštandardné prostriedky na to, aby vás dostal... Teraz prišiel čas na to, aby ste hovorili... kto vám to urobil...“
„Neviem pane, ja...“ vyjachtal Potter zarazene. „Dostal som len odkaz, od osoby, ktorá mi zobrala vaše spomienky, keď som prišiel na miesto stretnutia bol tam ďalší, stálo tam, že spomienky nájdem zaistené kúzlom na istom mieste pod hladinou... pripútané kúzlom...“
„A vy ste tam po ne jednoducho skočili...“ odsekol Snape opäť ovládaný hnevom.
Potter poslušne prikývol, akoby si snáď neuvedomoval, čo práve teraz priznal. „No musím priznať, že to trvalo istý čas kým som sa odhodlal, ja... neviem dobre, plávať... pane a...“
Snape toho už viac radšej nechcel počuť. Aspoň nie tú časť o Potterovej neschopnosti.
„Predpokladám teda, že ste nikoho nevideli...“
„Nie, pane... neviem kto ma tam pozval... potom ma to začalo ťahať ku dnu...“
„Nehovorte, skutočne?“ neodpustil si jednu z tých mierne sarkastických otázok, a to sa ešte vo svojej podstate dosť ovládal.
„Ale vy ako ste zistili, ako som sa vlastne dostal sem...“
„Je tu istý zdroj moci, Potter, tu v Azkabane, povedzme, že je to istý druh nekontrolovateľnej mágie... no nie len ja som dospel k tomu zisteniu, že niečo také existuje, očividne sa na tento zdroj dokáže napojiť aj iná osoba, jedna z tých osôb so špinavými prstami...“ tak boli nazývaní v istých kruhoch tí, ktorí sa pokúšali používať temnú mágiu, no nemali k nej kladný vzťah, skôr ich sama o sebe znechucovala a bola len spôsobom, ako dosiahnuť svoj cieľ. Predpokladal, že aj Potter toho slangové vyjadrenie pozná, aspoň pokiaľ ešte aurorské skúšky stáli za to, o čom práve teraz vôbec nemal prehľad. Po toľkých reformách a v jeho postavení bolo dosť zložité to sledovať.
„No tento zdroj nie je len temný, sám o sebe nie je zlom len čistou energiou... ktorú môže čarodejník ovplyvňovať podľa svojej vôle...“  doplnil Snape, keď videl ako zhrozene sa Potter zatváril.
Absolútne nechápal, prečo všetci trvajú na tých skostnatených osnovách týkajúcich sa Obrany. Čarodejníci tak nadobudli absolútne nesprávnu predstavu o tom, čo sú to vlastne temné umenia a na čo sú určené, lekcie tohto druhu by si však vyžiadali veľa času a on predpokladal, že Potter ho práve teraz ani zďaleka nemá toľko.
„Takže pomocou neho dokážete... a preto sa mi stále zdá, že ste na blízku, keď...“ Potterove ozubené koliečka sa práve teraz krásne otáčali. Vskutku mu to tam začínalo fungovať.
„Nepotrebujete teda prútik ani...“
„Nie, Potter nepotrebujem, no stále ma k tomuto miestu viažu isté zábrany, nemyslite si, že som taký šialený, aby som tu zotrvával dobrovoľne...“ Aj keď práve teraz netušil, kam by ešte mohol posunúť hranice, keby sa odvážil... no nechať tu Pottera by bolo v mnohých ohľadoch nebezpečné, predpokladal, že bez neho by tu neprežil ani deň a riskovať to, že svet príde o svojho hrdinu, to by aj preňho bolo priam neznesiteľnou skúsenosťou.
„Čo však neznamená, že by som svoj prútik nechcel mať pri sebe... a že ma nebude mrzieť jeho prípadne zničenie... No vy Potter, si budete musieť dať dobrý pozor... niekomu tu ležíte v žalúdku a nie je to osoba, ktorá by sa bála zájsť ďalej... v mnohých ohľadoch bol pre teba Temný pán bezpečnejšou voľbou, než neznáme nebezpečenstvo, spojené s jednou z tých zúfalých duší... ani moje spomienky ani nič iné vás neoprávňuje k tomu riskovať svoj život... ešte raz ťa varujem, Potter, ak si nebudeš dávať pozor osobne sa postarám o to, aby si viac pre tú osobu nepredstavoval žiadny problém... predpokladám, že som sa vyjadril dostatočne jasne...“
„Áno, pane...“ Potter to opäť zopakoval priam pokorne, akoby sa tým všetko vyriešilo a on ho netúžil opäť...
***
Týždeň Pottera videl len počas svojich plnenia jeho služobných povinností, veľmi spolu nehovorili, už na tom zrejme aj tak nezáležalo, Potter sa už stihol dostatočne prejaviť, no práve teraz bol podozrivo poslušný, neostával dlhšie, než by mal... A on sa dotkol zdroja len, keď sa chcel ubezpečiť, že ten so špinavými prstami, nie je nablízku.
Zdroj bol tichý, pokojný, ničím nenaznačoval žiadnu ďalšiu krvilačnosť.
Potter naopak bol čoraz viac rozpačitejší. Ten ich posledný rozhovor ho zrejme zasiahol až priveľmi alebo snáď... Sám nevedel čo by si mal myslieť o tom jeho horlivom plnení povinností.
A o tom ako ho pokojne odprevádzal aj do kúpeľne bez akéhokoľvek kontaktu či slov, ktoré by naznačovali, že sa medzi nimi od školských čias niečo zmenilo. A on sám sa pristihol pritom, že nie je potešený touto náhlou zmenou, že už len tá možnosť, že by mal takto stráviť celý zvyšok roka považuje za neznesiteľné plytvanie svojim časom.
Dostal aspoň tie staré spisy od svojho učiteľa elixírov, ktoré si už dávnejšie vyžiadal. Prehrabával sa v jeho poznámkach, v jeho mysli pracovali nové nápady, bez toho, aby ich vôbec musel zrealizovať, no boli tam uložené na tých správnych policiach.
A predpokladal, že práve teraz nebude mať nič iné na práci. Dokonca ani nepočítal s tým, že Potter ešte pracuje na jeho obhajobe, lebo ani slovkom nespomenul, že by sa niečo mohlo zmeniť.
No Potter náhle počas toho zrejme štvrtkového popoludnia položil otázku.
„Bol si už niekedy dolu? Teda vieš, myslel som...“ bol pritom celý červený a klopil zrak.
„Či si niekedy niekomu dovolil, aby...“
Prišlo to tak sčista jasna, akoby sa Potter prebral z dlhého spánku.
A on sa k nemu prudko obrátil. Jedna jeho ruka sa mimovoľne dotkla priveľmi naškrobeného golieru na jeho novej uniforme, ministerstvo zrejme nemalo nič iné na práci len vymieňať uniformy strážcov a miešať do nich viac tej dráždivej červenej farby.
A on opäť žasol nad tým, že ho práve teraz zaujímajú informácie tohto druhu. Snažil sa dýchať a ak už nič iné tak aspoň ho na mieste neprizabiť už len preto, že nebol zvyknutý otvorene rozoberať témy tohto druhu... dokonca ani Albus svojho času jeho preferencie a túžby čo sa týkalo toho nezisťoval takto priamo.
„Takže vás práve teraz zaujíma... či som niekedy skúsil submisívnu polohu, či som niekomu podržal, Potter? ...“ nebezpečne stíšil svoj hlas a takmer sebou trhol, keď sa v Potterových očiach objavil ten dobre známy vzdor, dobre ho poznal a vedel, čo to znamená.
„Áno, ale nemyslel som, že...“
„Nemyslíte, Potter to je asi váš najväčší problém...“ prekonával tú horkosť spojenú so spomienkami s nádejami, ktoré občas ovládajú každého, kto sa kedy odvážil prekročiť hranice a veriť. Ani on nebol výnimkou. Na úvahy tohto druhu však mohol zabudnúť, dvere do kúpeľne boli definitívne otvorené a on bez ohľadu na svoje rozčarovanie musel vstúpiť dovnútra.
„Prepáčte, pane, nechcel som vás nahnevať...“ pokúšal sa mu zaliečať Potter.
„Nie som nahnevaný, Potter...“ popierať to, čo bolo očividné, ani nevedel aké dôvody ho k tomu práve teraz viedli, vedel, že Potter by ho úmyselne nevystavil, poníženiu, nemal to v sebe, túto temnú súčasť jeho samého aj jeho otca, Potter bol v tomto ohľade omnoho viac ako Lily, no aj túto skutočnosť na  ňom zvykol nenávidieť, Potter mal jednoducho smolu, nech urobil čokoľvek nedokázal to oceniť tak akoby si ten chlapec nepochybne zaslúžil a ani sa o to nesnažil.
„No ty to možno oľutuješ, možno si mi tým, ale vskutku len možno nasadil chrobáka do hlavy a budeš sa musieť postarať o to, aby som bol s tebou spokojný...“ pošepkal mu nebezpečným tónom. Preklenúť tú vzdialenosť, ktorá bola pre nich oboch bezpečnou. Opäť sa ho dotknúť bolo tou výzvou, ktorej napriek všetkému čelil rád.
„Severus, ja...“
Snape sa nakrivo usmial, Potter bol v rozpakoch, očividne tieto témy preňho neboli až takou samozrejmosťou, hoci sa tak zrejme pokúšal pôsobiť.
„Povedzme, že ja sám si veľmi dobre premyslím komu dovolím, požadovať odo mňa isté veci...“ tentoraz už takmer šepkal a nakláňal, sa k nemu čoraz bližšie, vychutnával si Potterovu nervozitu.
No nemal v úmysle nič viac než letný dotyk, len jednu z tých provokácií, skôr než sa jeho telo dotklo teplej vody, čo považoval za mimoriadne príjemné, než zvyčajne rutina tých chladnejších rán, keď sa musel priatelia s kovovým vedrom.
Potter napokon začal dýchať, hoci prudšie než bolo zvykom a priam ho hypnotizoval pohľadom.
A keď sa k nemu priblížil, konečne to zachytil. Ten slabý náznak cudzej prítomnosti a jeho vlastná odpoveď bola ako úder. Cítil ako to druhé vedomie pod vplyvom jeho dotyku padlo,  priveľmi ovládané znechutením, sa nedokázalo vyrovnať jeho útoku.
A on uvidel tvár.
„Amos Diggory,“ vyslovil Snape to meno, ktoré nepochybne patrilo mužovi so špinavými prstami.
Potter zastal.
„Vedeli ste, že aj on je tu ako väzeň?“
„Nie, pane, nie je v mojej časti... ak skutočne...“
„Teraz choďte Potter, je to on... tá osoba, ktorá sa pokúša vás zničiť...“
„Ako viete, že...“
„Povedzme, že ty sám si mi dopomohol k tomu, aby som urobil pokrok tohto druhu...“