Snapov syn
*poviedka patrí
k Čarovnej krajine (remake)
zameriavajúcej sa na život, neuznaného syna Severusa Snapa a jeho láske
k istej osobe... svojím spôsobom sa bude minulosť opakovať...
žáner: het, ale momentálne na tom vlastne ani nezáleží, krátka náladovka...
pár: bez páru (zatiaľ), postavy
Quentin Quirrell (moja AUTP postava)
študent siedmeho ročníka na Rokforte, nepriznaný syn Severusa Snapa,
jeho matka pochádza z rodiny Quirrellovcov no odčlenila sa od nich
a otvorila si vlastnú dielňu so svojou spolužiačkou istou Brownovou, ktorá
má dcéru Daphne (AUTP postavy)...
Daphne Brownová
(budúca prváčka), Albus Severus Potter, James Potter (študent siedmeho ročníka)
Varovanie: AUTP
postavy, nová generácia, možnosť, že história sa bude opakovať...
Jej nová izba.
Priam zrkadlový obraz tej predošlej. Už mala
v nej presťahované všetko z tej starej. Cítila sa tam ako doma
a možno sa tam bude po čase cítiť aj lepšie, keď sa nechá ovládať tým
príjemným tichom.
No Quentin ju tam nemal posielať. Nie je jej otec
ani brat. To on sa predsa zabával a bolo mu jedno či niekam pôjde alebo
nie. Nechcela naňho viac myslieť, na tú možnosť, že už nebude jeho najlepšou
kamarátkou, nie teraz, keď je tu Lily, a keď sa už raz rozhodla ho prijať.
No aj Daphne ho má stále rada, viac než tých ostatných. Inak. Na tom však práve
teraz nezáleží, nie teraz.
Teraz sa naňho hnevá, teraz si neželá, aby jej ešte
niekedy niečo prikazoval. Jej hnev aspoň čiastočne zmiernil pohľad na obálku
s jemným písmom od Colette. Jej kamarátky z ich francúzskej dielne.
Poslala jej fotky z elixírového veľtrhu, zrejme
ich už stihla vyvolať. A ona sa už nemohla dočkať toho, kedy ich uvidí.
Už tá prvá, ju však mierne znepokojila, hlavne
preto, že ich istotne videla mama a za niečo také ju rozhodne nepochváli.
Mala popraskané pery, až
natoľko to zanedbala, až ju začínali páliť. Pobiehala medzi stánkami so slzami
v očiach. No nechcela nikoho vyrušovať, rozhodne nie mamu, ktorá by ju
skôr pokarhala kvôli tomu, ako jej pery práve teraz vyzerajú.
„Počkaj... len poď sem...“
požiadal ju Quentin, nechcelo sa jej zastať, no napokon to urobila.
Chvíľu sa pohrabal vo
fľaštičkách, ktoré mal vzadu v stánku, posadil ju na stoličku
a opatrne jej ponatieral pery.
Cítila dotyk jeho prstov, jemný
no dôsledný.
„Ďakujem, Quentin,“ pošepla mu
spokojne, keď z tej stoličky zoskakovala. Na perách cítila chuť medu
a teplo spojené s jeho dotykom.
***
Boli v poriadku.
Už viac necítila žiadne
pálenie, potešilo ju to a keď videla Quentina len tak samého sedieť na
gauči, unaveného po celom dni, na pokraji spánku, rozhodla sa ho trochu
prekvapiť.
Sadla si k nemu
a vtisla mu na pery jemný bozk. Len tak, aby vedel, že je už
v poriadku, aby sám cítil ako skvele to fungovalo.
Napol sedela v jeho
objatí, napol bola zmätená z toho, že aj on pobozkal ju, no hneď sa aj
zarazil a odtiahol, tak prudko akoby sa snáď do niečoho udrel.
„Už je to dobré, tak vidíš
účinkuje to fakt rýchlo, to ma musíš naučiť...“ povedala mu, no on sa tváril až
príliš vážne.
„Už to radšej viac neskúšaj...
Nikdy sa ma takto nedotýkaj...“ napomenul ju pomerne ostro, odišiel do svojej
izby a zabuchol za sebou dvere.
Daphne hľadela na tú fotku, Colette sa tam niekde
musela skrývať a urobiť práve takýto záber. Tie dve fotky radšej schovala,
už len preto, aby nikomu s nimi nerobila starosti. Quentin by sa hneval
a mama, keby to videla bola by ešte neznesiteľnejšia ako doteraz.
***
Videla ho odchádzať, potom ako šla na večeru, ktorú
strávila so zamestnancami dielne, lebo jej mama niekam odišla. Nikto jej
nevedel povedať kam presne, všetci sa tej téme vyhýbali.
Quentin jej zrejme nepovedal o tom, ako mu
ušla, lebo jej neprišla nič vyčítať. A ona si priala, aby tiež mohla byť
s ním, aby bola veľká a mohla objavovať všetko to, čo on. Možno potom
by ju neprestal mať rád a neobľúbil by si Lily až tak veľmi.
***
Počula to.
Tie zvuky prichádzajúce z pod jej postele,
zneli ako hádka, ktorá akoby jej samej pripomenula to všetko, čo mala možnosť
počuť doma. Vedela, že to nie sú oni, nie jej rodičia, no aj tak to spustilo tú
pre ňu už dobre známu lavínu, ktorú nedokázala zastaviť.
Opustila svoju izbu, zišla dole, cítila ako sa mágia
v nej začala trieštiť, ako vyplávala na povrch, nezadržateľná
a krutá.
Niečo sa rozbilo a ona ostala schúlená,
v bezpečí, tak dlho, kým tá búrka prebiehala okolo nej.
A potom sa to zrazu objavilo, to svetlo
prútika, ktoré sa jej dotklo.
Bála sa. Strach bol tak silný, zväzoval ju, trápil.
No bol to len on, ten ktorému verila.
„Neboj
sa, to som len ja... Daphne, si v poriadku?“ prihováral sa jej nežne.
Pomaly
otočila hlavu a zdvihla k nemu zrak. Oči mala opuchnuté
a červené od plaču. Jej tvár bola napätá, ešte stále poznačená strachom.
„Áno,
asi áno...“ šepla, s hlasom, presýteným šokom z toho, ako rýchlo sa
to môže spustiť, ako len pár zvýšených hlasov nejakých cudzích ľudí stačí na
to, aby nad sebou stratila kontrolu.
„Čo sa stalo, láska moja, prečo nespíš?“
sklonil sa k nej a vzal ju do náručia. Oprela sa oňho.
Objala
ho okolo krku a pevne sa ho držala. Bola spokojná, keď bol pri nej, keď si
na ňu spomenul a rozhodol sa k nej vrátiť.
Bola šťastná aj napriek tomu výbuchu mágie, aj
napriek tomu, že to nezvládla, aj keď to bol len prízrak a tých tu bolo
viac než dosť.
Postupne
sa dostávala pod kontrolu pod vplyvom jeho dotyku. Cítil ako sa pomaly uvoľňuje,
ako jej telo prestáva bojovať s mágiou a poddáva sa jej, ako sa
prestáva báť tej sily, ktorá v nej kolovala tak, ako v ňom.
„Nemôžem
sa tam vrátiť. Myslím, že pod mojou posteľou je prízrak... Chcela som požiadať
mamu, ale aj ona bola preč aj ty... bála som sa... A potom sa to stalo,
mágia... ona myslím, že ma dusí, že mi chce vziať všetko... prečo mi chce vziať
všetko, má byť predsa krásna, tak ako si povedal... “
„Áno, je krásna, no nevezme ti nič, čo jej ty
sama odmietneš dať... ty rozhoduješ, moja drahá, neboj sa jej, ty rozhoduješ,
nie ona... ničoho sa neboj, budeme sa učiť spolu, ukážem ti čo znamená ovládať
skutočnú mágiu...“
„Sľubuješ?“
„Áno,
maličká, vieš, že ti vždy pomôžem.“
„Ocko
povedal, že nie, že ani ty ma nebudeš rád, keď sa mi budú stávať také veci...“
Vrátilo sa to, nevedela prečo práve teraz
myslel na otca a na to všetko, prečo stačilo len jemné poštuchnutie
prízraku a ona sa opäť vrátila späť do tej temnoty.
Budem
ťa mať rád, na tom sa nič nezmení, bez ohľadu na stav tvojej mágie... tým sa
nemusíš trápiť...“ povedal jej to, všetky tie slová, ktorými bolo zvyčajne
šetrené, no ona to očividne potrebovala a cítil sa lepšie, keď to vedela,
keď mohol aspoň čiastočne oslabiť momentálne nie práve najvhodnejší vplyv jej
otca.
Vyšiel
s ňou hore po schodoch, čo sa z jej strany, nestretlo
s porozumením, nesúhlasne zamumlala a pocítil ako sa jej nechty
stretli s jeho krkom.
„Len
žiadny strach, láska, dnes ťa nevezmem do tvojej izby... skúsime tú moju
a zajtra sa pozrieme na ten tvoj prízrak...“
„Áno,
neskôr...“ súhlasila Daphne ochotne, nedržala sa ho už tak pevne, nechcela, aby
sa cítil nepríjemné.
Teraz
sa však oňho viac opierala, teraz bola jej mágia pokojná, zbavená vplyvu toho
nebezpečného strachu.
„Dobrú noc,
moja drahá...“ povedal jej, keď ju opatrne uložil do svojej postele.
„Dobrú noc...“ šepla Daphne, keď si opatrne si ľahol
k nej, jeho posteľ bola dosť široká, no ona sama sa pritisla bližšie
k nemu. Nebála sa jeho blízkosti, vyhľadávala ju ako niečo úplne
prirodzené, často len tak zaspala v jeho náručí, často sa nechala ovládať
tým pocitom tepla spojeným s jeho objatím. Preto verila, že nikoho
nedokáže tak milovať ako jeho, že k nikomu nemá tak blízko, to sa však
spájalo aj s bolesťou a s niečím, čo by jej mama možno nazvala žiarlivosťou,
keď sa obávala, že odíde z jej sveta.
„Quentin...“
„Áno...“
„Nemám rada Lily, ale ty áno však?“ opäť sa trochu
posunula. Jej hlas zaznel do ticha, naliehavo, potrebovala tú odpoveď, ale
zároveň sa jej bála.
„Je to kamarátka...“ pripustil opatrne.
„A čo ak ona
nechce byť len kamarátka, čo ak bude chcieť, aby si ju ľúbil...“ myslela to
vážne, no trochu sa pritom aj hanbila, že práve s ním hovorí o takých
dievčenských veciach.
„Tak to by mohlo byť nepríjemné, hlavne pre ňu...Jej
bratov by to vôbec nepotešilo, nehovoriac o otcovi...“
Potterovci. S nimi to bolo vždy komplikované.
Neočakávala, že by sa to mohlo len tak ľahko zmeniť aj keď Harry Potter pekne
rozprával o Severusovi Snapovi. Dokonca po ňom pomenoval aj svojho syna
a to už niečo znamenalo.
„No povedali, že on... že si váži tvojho otca...“
„Jeho áno, no o mne dobrú mienku nemá...“
„Budeš si dávať na to pozor, však?“
„Áno, budem, moja milá...“
Páčilo sa jej, keď ju tak volal, keď sa s ňou
rozprával, až dovtedy, kým nezaspala.
***
Praskot. Zvuk cudzích, krokov, to všetko ju vyhnalo
z toho bezpečného miesta. Stála tam v pyžame a dívala sa na
čarodejníkov v červených habitoch.
Razia.
Ešte nikdy ju nezažila v súkromných
priestoroch, len v dielni. Takto to bolo ešte omnoho nepríjemnejšie.
Niekoho hľadali a vošli úplne všade. Stála tam
objímala sa oboma rukami a snažila sa im neprekážať.
Prišiel aj Potter, čo bola v podstate dosť
veľká česť.
No ju to vôbec neupokojilo, pocítila viac istoty, až
keď Quentin opustil svoju izbu.
„Dobré ráno, pán Potter, čo vás sem privádza?“ opýtal
sa s istou dávkou pohŕdania v hlase.
„Potrebujem hovoriť s vaším zákonným zástupcom,
vy sám nie ste dosť kompetentný, aby ste mi zodpovedali všetky moje otázky.“
„Mama je vo Francúzsku a pani Quirellová nie je
doma... pokiaľ viem... budete sa musieť uspokojiť so mnou...“ položil Daphne
ruku na plece, čo jej pomohlo, lebo si až teraz uvedomila, že sa začína triasť.
„Hľadáme istú ženu, veľmi nebezpečnú, povráva sa, že
sa pohybuje po okolí...“