16. 1. 2017

Snapov syn 2. kapitola Daphne










Snapov syn
*poviedka patrí k Čarovnej krajine (remake) zameriavajúcej sa na život, neuznaného syna Severusa Snapa a jeho láske k istej osobe... svojím spôsobom sa bude minulosť opakovať...
žáner: het, ale momentálne na tom vlastne ani nezáleží, krátka náladovka...
pár: bez páru (zatiaľ), postavy Quentin Quirrell (moja AUTP postava)  študent siedmeho ročníka na Rokforte, nepriznaný syn Severusa Snapa, jeho matka pochádza z rodiny Quirrellovcov no odčlenila sa od nich a otvorila si vlastnú dielňu so svojou spolužiačkou istou Brownovou, ktorá má dcéru Daphne (AUTP postavy)...
Daphne Brownová (budúca prváčka), Albus Severus Potter, James Potter (študent siedmeho ročníka)
Varovanie: AUTP postavy, nová generácia, možnosť, že história sa bude opakovať...









Jej  nová izba.
Priam zrkadlový obraz tej predošlej. Už mala v nej presťahované všetko z tej starej. Cítila sa tam ako doma a možno sa tam bude po čase cítiť aj lepšie, keď sa nechá ovládať tým príjemným tichom.
No Quentin ju tam nemal posielať. Nie je jej otec ani brat. To on sa predsa zabával a bolo mu jedno či niekam pôjde alebo nie. Nechcela naňho viac myslieť, na tú možnosť, že už nebude jeho najlepšou kamarátkou, nie teraz, keď je tu Lily, a keď sa už raz rozhodla ho prijať. No aj Daphne ho má stále rada, viac než tých ostatných. Inak. Na tom však práve teraz nezáleží, nie teraz.
Teraz sa naňho hnevá, teraz si neželá, aby jej ešte niekedy niečo prikazoval. Jej hnev aspoň čiastočne zmiernil pohľad na obálku s jemným písmom od Colette. Jej kamarátky z ich francúzskej dielne.
Poslala jej fotky z elixírového veľtrhu, zrejme ich už stihla vyvolať. A ona sa už nemohla dočkať toho, kedy ich uvidí.
Už tá prvá, ju však mierne znepokojila, hlavne preto, že ich istotne videla mama a za niečo také ju rozhodne nepochváli.
Mala popraskané pery, až natoľko to zanedbala, až ju začínali páliť. Pobiehala medzi stánkami so slzami v očiach. No nechcela nikoho vyrušovať, rozhodne nie mamu, ktorá by ju skôr pokarhala kvôli tomu, ako jej pery práve teraz vyzerajú.
„Počkaj... len poď sem...“ požiadal ju Quentin, nechcelo sa jej zastať, no napokon to urobila.
Chvíľu sa pohrabal vo fľaštičkách, ktoré mal vzadu v stánku, posadil ju na stoličku a opatrne jej ponatieral pery.
Cítila dotyk jeho prstov, jemný no dôsledný.
„Ďakujem, Quentin,“ pošepla mu spokojne, keď z tej stoličky zoskakovala. Na perách cítila chuť medu a teplo spojené s jeho dotykom.
***
Boli v poriadku.
Už viac necítila žiadne pálenie, potešilo ju to a keď videla Quentina len tak samého sedieť na gauči, unaveného po celom dni, na pokraji spánku, rozhodla sa ho trochu prekvapiť.
Sadla si k nemu a vtisla mu na pery jemný bozk. Len tak, aby vedel, že je už v poriadku, aby sám cítil ako skvele to fungovalo.
Napol sedela v jeho objatí, napol bola zmätená z toho, že aj on pobozkal ju, no hneď sa aj zarazil a odtiahol, tak prudko akoby sa snáď do niečoho udrel.
„Už je to dobré, tak vidíš účinkuje to fakt rýchlo, to ma musíš naučiť...“ povedala mu, no on sa tváril až príliš vážne.
„Už to radšej viac neskúšaj... Nikdy sa ma takto nedotýkaj...“ napomenul ju pomerne ostro, odišiel do svojej izby a zabuchol za sebou dvere.
Daphne hľadela na tú fotku, Colette sa tam niekde musela skrývať a urobiť práve takýto záber. Tie dve fotky radšej schovala, už len preto, aby nikomu s nimi nerobila starosti. Quentin by sa hneval a mama, keby to videla bola by ešte neznesiteľnejšia ako doteraz.
***
Videla ho odchádzať, potom ako šla na večeru, ktorú strávila so zamestnancami dielne, lebo jej mama niekam odišla. Nikto jej nevedel povedať kam presne, všetci sa tej téme vyhýbali.
Quentin jej zrejme nepovedal o tom, ako mu ušla, lebo jej neprišla nič vyčítať. A ona si priala, aby tiež mohla byť s ním, aby bola veľká a mohla objavovať všetko to, čo on. Možno potom by ju neprestal mať rád a neobľúbil by si Lily až tak veľmi.
***
Počula to.
Tie zvuky prichádzajúce z pod jej postele, zneli ako hádka, ktorá akoby jej samej pripomenula to všetko, čo mala možnosť počuť doma. Vedela, že to nie sú oni, nie jej rodičia, no aj tak to spustilo tú pre ňu už dobre známu lavínu, ktorú nedokázala zastaviť.
Opustila svoju izbu, zišla dole, cítila ako sa mágia v nej začala trieštiť, ako vyplávala na povrch, nezadržateľná a krutá.
Niečo sa rozbilo a ona ostala schúlená, v bezpečí, tak dlho, kým tá búrka prebiehala okolo nej.
A potom sa to zrazu objavilo, to svetlo prútika, ktoré sa jej dotklo.
Bála sa. Strach bol tak silný, zväzoval ju, trápil.
No bol to len on, ten ktorému verila.
„Neboj sa, to som len ja... Daphne, si v poriadku?“ prihováral sa jej nežne.
Pomaly otočila hlavu a zdvihla k nemu zrak. Oči mala opuchnuté a červené od plaču. Jej tvár bola napätá, ešte stále poznačená strachom.
„Áno, asi áno...“ šepla, s hlasom, presýteným šokom z toho, ako rýchlo sa to môže spustiť, ako len pár zvýšených hlasov nejakých cudzích ľudí stačí na to, aby nad sebou stratila kontrolu.
 „Čo sa stalo, láska moja, prečo nespíš?“ sklonil sa k nej a vzal ju do náručia. Oprela sa oňho.
Objala ho okolo krku a pevne sa ho držala. Bola spokojná, keď bol pri nej, keď si na ňu spomenul a rozhodol sa k nej vrátiť.
Bola šťastná aj napriek tomu výbuchu mágie, aj napriek tomu, že to nezvládla, aj keď to bol len prízrak a tých tu bolo viac než dosť.
Postupne sa dostávala pod kontrolu pod vplyvom jeho dotyku. Cítil ako sa pomaly uvoľňuje, ako jej telo prestáva bojovať s mágiou a poddáva sa jej, ako sa prestáva báť tej sily, ktorá v nej kolovala tak, ako v ňom.
„Nemôžem sa tam vrátiť. Myslím, že pod mojou posteľou je prízrak... Chcela som požiadať mamu, ale aj ona bola preč aj ty... bála som sa... A potom sa to stalo, mágia... ona myslím, že ma dusí, že mi chce vziať všetko... prečo mi chce vziať všetko, má byť predsa krásna, tak ako si povedal... “
 „Áno, je krásna, no nevezme ti nič, čo jej ty sama odmietneš dať... ty rozhoduješ, moja drahá, neboj sa jej, ty rozhoduješ, nie ona... ničoho sa neboj, budeme sa učiť spolu, ukážem ti čo znamená ovládať skutočnú mágiu...“
„Sľubuješ?“
„Áno, maličká, vieš, že ti vždy pomôžem.“
„Ocko povedal, že nie, že ani ty ma nebudeš rád, keď sa mi budú stávať také veci...“
 Vrátilo sa to, nevedela prečo práve teraz myslel na otca a na to všetko, prečo stačilo len jemné poštuchnutie prízraku a ona sa opäť vrátila späť do tej temnoty.
Budem ťa mať rád, na tom sa nič nezmení, bez ohľadu na stav tvojej mágie... tým sa nemusíš trápiť...“ povedal jej to, všetky tie slová, ktorými bolo zvyčajne šetrené, no ona to očividne potrebovala a cítil sa lepšie, keď to vedela, keď mohol aspoň čiastočne oslabiť momentálne nie práve najvhodnejší vplyv jej otca.
Vyšiel s ňou hore po schodoch, čo sa z jej strany, nestretlo s porozumením, nesúhlasne zamumlala a pocítil ako sa jej nechty stretli s jeho krkom.
„Len žiadny strach, láska, dnes ťa nevezmem do tvojej izby... skúsime tú moju a zajtra sa pozrieme na ten tvoj prízrak...“
„Áno, neskôr...“ súhlasila Daphne ochotne, nedržala sa ho už tak pevne, nechcela, aby sa cítil nepríjemné.
Teraz sa však oňho viac opierala, teraz bola jej mágia pokojná, zbavená vplyvu toho nebezpečného strachu.
 „Dobrú noc, moja drahá...“ povedal jej, keď ju opatrne uložil do svojej postele.
„Dobrú noc...“ šepla Daphne, keď si opatrne si ľahol k nej, jeho posteľ bola dosť široká, no ona sama sa pritisla bližšie k nemu. Nebála sa jeho blízkosti, vyhľadávala ju ako niečo úplne prirodzené, často len tak zaspala v jeho náručí, často sa nechala ovládať tým pocitom tepla spojeným s jeho objatím. Preto verila, že nikoho nedokáže tak milovať ako jeho, že k nikomu nemá tak blízko, to sa však spájalo aj s bolesťou a s niečím, čo by jej mama možno nazvala žiarlivosťou, keď sa obávala, že odíde z jej sveta.
„Quentin...“
„Áno...“
„Nemám rada Lily, ale ty áno však?“ opäť sa trochu posunula. Jej hlas zaznel do ticha, naliehavo, potrebovala tú odpoveď, ale zároveň sa jej bála.
„Je to kamarátka...“ pripustil opatrne.
 „A čo ak ona nechce byť len kamarátka, čo ak bude chcieť, aby si ju ľúbil...“ myslela to vážne, no trochu sa pritom aj hanbila, že práve s ním hovorí o takých dievčenských veciach.
„Tak to by mohlo byť nepríjemné, hlavne pre ňu...Jej bratov by to vôbec nepotešilo, nehovoriac o otcovi...“
Potterovci. S nimi to bolo vždy komplikované. Neočakávala, že by sa to mohlo len tak ľahko zmeniť aj keď Harry Potter pekne rozprával o Severusovi Snapovi. Dokonca po ňom pomenoval aj svojho syna a to už niečo znamenalo.
„No povedali, že on... že si váži tvojho otca...“
„Jeho áno, no o mne dobrú mienku nemá...“
„Budeš si dávať na to pozor, však?“
„Áno, budem, moja milá...“
Páčilo sa jej, keď ju tak volal, keď sa s ňou rozprával, až dovtedy, kým nezaspala.

***
Praskot. Zvuk cudzích, krokov, to všetko ju vyhnalo z toho bezpečného miesta. Stála tam v pyžame a dívala sa na čarodejníkov v červených habitoch.
Razia.
Ešte nikdy ju nezažila v súkromných priestoroch, len v dielni. Takto to bolo ešte omnoho nepríjemnejšie.
Niekoho hľadali a vošli úplne všade. Stála tam objímala sa oboma rukami a snažila sa im neprekážať.
Prišiel aj Potter, čo bola v podstate dosť veľká česť.
No ju to vôbec neupokojilo, pocítila viac istoty, až keď Quentin opustil svoju izbu.
„Dobré ráno, pán Potter, čo vás sem privádza?“ opýtal sa s istou dávkou pohŕdania v hlase.
„Potrebujem hovoriť s vaším zákonným zástupcom, vy sám nie ste dosť kompetentný, aby ste mi zodpovedali všetky moje otázky.“
„Mama je vo Francúzsku a pani Quirellová nie je doma... pokiaľ viem... budete sa musieť uspokojiť so mnou...“ položil Daphne ruku na plece, čo jej pomohlo, lebo si až teraz uvedomila, že sa začína triasť.
„Hľadáme istú ženu, veľmi nebezpečnú, povráva sa, že sa pohybuje po okolí...“