Právo čistej krvi
na motívy knihy Before I met you. (Predtým než som ťa
poznala)
fandom: HP
pár: Hermiona/Voldemort (Tom Riddle)
varovanie: povojnové, traumatizovaná Hermiona...
obsah: Hermiona
Grangerová prichádza na panstvo Riddlovcov. Kvôli nemu. Kvôli mužovi, ktorého
prinútili, aby spojil svoju dušu.
Prútik v skrinke zo
skla. Ten prútik, ktorého súčasťou bola aj rúčka z kosti. Uväznený
zaklínadlom na jednej zo stien, v jedálni pôvodne určenej pre
služobníctvo.
Príliš vysoko, takmer
nedosiahnuteľný. Čeliť mu tak dlho znamenalo smrť, akoby on sám bol jej
šíriteľom.
A zrejme by nemala
možnosť ho vidieť, keby neubezpečila pani Higginsovú o tom, že má skutočne
záujem o túto prácu. Keby nepodpísala, tú dohodu, ktorá ju priviedla až
sem, do jeho domu, do domu najobávanejšieho čierneho mága. A práve teraz čakala
na zoznámenie sa s ním, opäť ovládaná svojim vlastným strachom. Možno to
nebol dobrý nápad, možno ju len po celý čas bude urážať a ona aj tak nič
nezíska, to všetko sa dotýkali jej mysle, keď čakala, keď bojovala sama so
sebou a s pocitom, že by to ešte čele mohla odvolať, skôr než... Ten
zvuk koliesok z vozíka pohybujúcich sa po dlážke ju prinútil odtrhnúť zrak
od prútika.
A potom to uvidela,
to hnedé kreslo na kolieskach
s drevenými operadlami, smerujúce priamo k nej.
Prinútila sa pozrieť na
svojho pacienta, na osobu, s ktorou by mala stráviť väčšinu svojho pracovného
času. A aj noci, to bola jedna z tých menej príjemných súčastí
dohody. Bolo nutné sa podriadiť istým pre ňu dosť znepokojujúcim požiadavkám.
To všetko však práve
teraz zatienil jeho príchod.
Až priveľmi si pamätala na
to, ako jej ho opisoval Harry, keď bol ochotný o ňom hovoriť, podobný
hadovi, krutý, vrah s červenými očami, neľudský, no zároveň aj osoba,
ktorá dokáže byť príťažlivá, ak chce, tak to povedal, nevedela či to tomu
rozumie, až do chvíle, keď šla mu mohla pozrieť do očí.
No možno ani Harry by
nevedel presne opísať to čím bola ovládaná, keď
sa jej ľahostajne dotkli oči mladého muža, jeho tvár s jemnými
črtami, oblečeného rovnako ako väčšina z jej rovesníkov, v tmavých nohaviciach
a sivom svetri.
Pohľad naňho nevyvolával
strach ani zdesenie, práve naopak... jej samej sa dotýkali iné pocity, také
ktoré nedokázala oddeliť od tej fascinujúcej možnosti, že práve on je teraz tak
ľudský... že je len mužom, ktorý sa
práve stal súčasťou jej života inak než predtým... inak než ako postava
z jej učebníc či Harryho smrteľný nepriateľ. Teraz to bol už jej pacient a ona bola jeho ošetrovateľka
ako si sama sebe musela pripomenúť a opäť sa presvedčiť o tom, že jej
myslenie nie je v poriadku, keď práve o ňom uvažuje takýmto spôsobom.
Keby nevedela
o koho ide, bol by osobou, ktorá by ju upútala medzi všetkými tými ľuďmi ani nie tak tým druhom chladnej krásy ako tým
pohľadom, ktorý v nej prebudil tú časť nej, ktorá túžila spoznal mágiu
inými očami, ktorá sa už naučila, že to čo sa píše v knihách ani zďaleka
nemusí vysťahovať skutočnosť.
Jeho tvár bolo pokojná
a uvoľnená, priam do istej miery až ľahostajná, akoby bol chladnou sochou,
ktoré možno len obdivovať no nie je dovolené sa jej beztrestne dotknúť.
Niečo na ňom bolo,
nedalo sa celkom definovať čo presne, no ona vedela, že to na ňu pôsobí viac
než si bola ochotný priznať, čo ju nútili k prirodzenej ostražitosti.
„Riddle, toto je slečna
Hermiona Grangerová, vaša nová ošetrovateľka, dobre sa o vás postará, tým
si môžete byť istý...“ predstavila ju pani Higginsová, stroho, keď do tlačila
kreslo takmer až k stolu. Zastavila
tak neskoro, ako to len bolo možné, akoby snáď plánovala to, aby vrazil do
ostrej hrany stolu. Ani sa nepohol, dokonca ani prstami, ktoré čiastočne mohol
ovládať, akoby mu nezáležalo na tom, že by mu mohla spôsobiť bolesť, akoby tá
malá provokácia z jej strany nič neznamenala.
Nereagoval nie na to
meno ani na jej prísny tón, akoby snáď karhala, nejaké malé dieťa.
Hermiona sa zdalo, že jej vôbec nevenuje pozornosť, že medzi ňou
a stenou zrazu nie je žiadny rozdiel alebo len nechce vidieť, obe tie
možnosti boli súčasťou jej mysle a celého toho zmätku, ktorý ju ovládal.
„Slečna Grangerová, toto
je pán Riddle, váš pacient...“ vyslovila to, čo bolo len myšlienkové plnou
zmätku.
Prikývla, no nevedela či
sa stotožniť s tým menom, ktoré bolo rovnako ľudské ako jeho podoba.
Predpokladala, že na
rozhovory budú mať aj tak dosť času neskôr ak on bude chcieť a ak ona
dokáže prekonať to šialenstvo, ktoré bolo čoraz bližšie, keď myslela na to, čo
dokázal urobiť Ginny... a mnohým iným, keď stretnutie s ním bolo tým
posledným okamihom, prerušením toľkých nevinných životov.
Počula pani Higginsovú,
hovoriť ďalej, jej slová však unikali, vzďaľovali, sa od nej.
Až kým neskončila
s nevstala, čo ju prekvapilo natoľko, až sebou trhla. No to zrejme
neurobilo na jej zamestnávateľ ku žiadny dojem, lebo sa tvárila akoby vôbec nič
nevidela.
„Tak dovidenia, slečna
Grangerová, pán Riddle, prídem vás skontrolovať vo zvyčajnom, čase...“
„Dovidenia...“ hesla
Hermiona a aj jej pacient napokon prerušil mlčanie.
„Higginsová,“ oslovil
jej zamestnávateľku drsne. Jeho hlas znel mlado, čiastočne poznačený hnevom.
„Ak sa mi niekedy vráti
možnosť použiť mágiu, ako ste sa tu snažili tak nešetrne otestovať, tak si
buďte istá, že vy budete prvou osobou, ktorá to pocíti... rozumeli ste?“
Zachvela sa, teraz už aj
ona a z jej tváre zmizla farba.
„Nemyslela som...“ márne
sa vyhovárala.
„Zmiznite mi z očí...“
odsekol chladne.
Pani Higginsová prikývla
takmer až odovzdane a opustila jedáleň.
Hermiona s ním ostala
sama. Čiastočne potešená tým, že jeho myseľ je v poriadku. Nemohla sa tomu
ubrániť, tej nádeji, ktorú však mohol kedykoľvek rozbiť na kúsky.
Dívala sa na jeho
elegantné ruky, na dlhé štíhle prsty, ktoré sa ležérne dotýkali operadiel, aby
nemusela opäť priamo čeliť jeho pohľadu.
„Hermiona Grangerová...“
vyslovil jej meno a ona sa opäť strhla.
„Pane...“ hlesla napokon, keď sa rozhodla
neosloviť ho Riddle, už len preto lebo vedela, že to meno nepatrí k osloveniam,
ktoré by bol ochotný akceptovať.
„Priateľka Harryho
Pottera chce byť mojou ošetrovateľkou...“ vyslovil to, bez náznaku pohŕdania čo
dokázala oceniť no v jeho tóne sa skrývalo čosi, čoho sa začínala obávať.
„Vie Harry Potter o tom,
že si tu?“ tykal jej, zjavne ju nepovažoval za dostatočne významnú na to, aby
sa s ňou zhováral zdvorilejšie.
„Nie, nevie, nikto z mojich priateľov netuší,
že som uvažovala o prijatí tohto miesta... Prišla som z vlastnej vôle...“
„Z vlastnej vôle...“ zopakoval
to čo povedala, akoby tie jej slová analyzoval.
„O tom sa čoskoro
presvedčíme obaja, všakže... Možno už
túto noc...“ narážal na tie ďalšie komplikácie spojené s jej službou.
Provokoval ju, nesmela
na to skočiť, nesmela dovoliť, aby ju vyviedol z miery.
„Nemusíte sa ničoho
obávať, neprišla som sem, aby som Harrymu pomohla dostať sa k vám...“
povedala to, stále ešte pritom hľadela na jeho ruky, na prsty, ktoré sa len
zľakla pohli.
„Povedzme, že budem
predstierať, že ťa vezmem za slovo, no nemysli si, že sa ti nedokážem pomstiť,
ak by si sa pokúsila urobiť čokoľvek, čo by mi mohlo náš spoločný život na tomto mieste znepríjemniť,
buď si istá, že tí čo boli pred tebou sa o tom stihli presvedčiť tou
horšou cestou... Nebojím sa Harryho Pottera, nikdy som sa ho nebál a už vôbec
nie teraz... Nikdy viac sa neopováž povedať, že by som sa práve jeho mohol
obávať...“ varoval ju chladne a ona len prikývla, zbavená sama seba,
znepokojená tým všetkým, čo ju obklopovalo každým zvukom, každým pohybom aj tou
možnosťou, že by mohol zistiť, že nie je taká ako... že jej myseľ.... No
nemohol to zistiť, nie teraz, ešte mala čas, dostatok času na to, aby našla
spôsob, ako ho presvedčiť.