16. 1. 2017

Právo čistej krvi 2. kapitola






 





Právo čistej krvi
na motívy knihy Before I met you. (Predtým než som ťa poznala)
fandom: HP
pár: Hermiona/Voldemort (Tom Riddle)
varovanie: povojnové, traumatizovaná Hermiona...
obsah:  Hermiona Grangerová prichádza na panstvo Riddlovcov. Kvôli nemu. Kvôli mužovi, ktorého prinútili, aby spojil svoju dušu.




Prútik v skrinke zo skla. Ten prútik, ktorého súčasťou bola aj rúčka z kosti. Uväznený zaklínadlom na jednej zo stien, v jedálni pôvodne určenej pre služobníctvo.
Príliš vysoko, takmer nedosiahnuteľný. Čeliť mu tak dlho znamenalo smrť, akoby on sám bol jej šíriteľom.
A zrejme by nemala možnosť ho vidieť, keby neubezpečila pani Higginsovú o tom, že má skutočne záujem o túto prácu. Keby nepodpísala, tú dohodu, ktorá ju priviedla až sem, do jeho domu, do domu najobávanejšieho čierneho mága. A práve teraz čakala na zoznámenie sa s ním, opäť ovládaná svojim vlastným strachom. Možno to nebol dobrý nápad, možno ju len po celý čas bude urážať a ona aj tak nič nezíska, to všetko sa dotýkali jej mysle, keď čakala, keď bojovala sama so sebou a s pocitom, že by to ešte čele mohla odvolať, skôr než... Ten zvuk koliesok z vozíka pohybujúcich sa po dlážke ju prinútil odtrhnúť zrak od prútika.
A potom to uvidela, to  hnedé kreslo na kolieskach s drevenými operadlami, smerujúce priamo k nej.
Prinútila sa pozrieť na svojho pacienta, na osobu, s ktorou by mala stráviť väčšinu svojho pracovného času. A aj noci, to bola jedna z tých menej príjemných súčastí dohody. Bolo nutné sa podriadiť istým pre ňu dosť znepokojujúcim požiadavkám.
To všetko však práve teraz zatienil jeho príchod.
Až priveľmi si pamätala na to, ako jej ho opisoval Harry, keď bol ochotný o ňom hovoriť, podobný hadovi, krutý, vrah s červenými očami, neľudský, no zároveň aj osoba, ktorá dokáže byť príťažlivá, ak chce, tak to povedal, nevedela či to tomu rozumie, až do chvíle, keď šla mu mohla pozrieť do očí.
No možno ani Harry by nevedel presne opísať to čím bola ovládaná, keď  sa jej ľahostajne dotkli oči mladého muža, jeho tvár s jemnými črtami, oblečeného rovnako ako väčšina z jej rovesníkov, v tmavých nohaviciach a sivom svetri.
Pohľad naňho nevyvolával strach ani zdesenie, práve naopak... jej samej sa dotýkali iné pocity, také ktoré nedokázala oddeliť od tej fascinujúcej možnosti, že práve on je teraz tak ľudský... že je len mužom,  ktorý sa práve stal súčasťou jej života inak než predtým... inak než ako postava z jej učebníc či Harryho smrteľný nepriateľ. Teraz to bol už jej  pacient a ona bola jeho ošetrovateľka ako si sama sebe musela pripomenúť a opäť sa presvedčiť o tom, že jej myslenie nie je v poriadku, keď práve o ňom uvažuje takýmto spôsobom.
Keby nevedela o koho ide, bol by osobou, ktorá by ju upútala medzi všetkými tými ľuďmi  ani nie tak tým druhom chladnej krásy ako tým pohľadom, ktorý v nej prebudil tú časť nej, ktorá túžila spoznal mágiu inými očami, ktorá sa už naučila, že to čo sa píše v knihách ani zďaleka nemusí vysťahovať skutočnosť.
Jeho tvár bolo pokojná a uvoľnená, priam do istej miery až ľahostajná, akoby bol chladnou sochou, ktoré možno len obdivovať no nie je dovolené sa jej beztrestne dotknúť.
Niečo na ňom bolo, nedalo sa celkom definovať čo presne, no ona vedela, že to na ňu pôsobí viac než si bola ochotný priznať, čo ju nútili k prirodzenej ostražitosti.
„Riddle, toto je slečna Hermiona Grangerová, vaša nová ošetrovateľka, dobre sa o vás postará, tým si môžete byť istý...“ predstavila ju pani Higginsová, stroho, keď do tlačila kreslo takmer až k stolu.  Zastavila tak neskoro, ako to len bolo možné, akoby snáď plánovala to, aby vrazil do ostrej hrany stolu. Ani sa nepohol, dokonca ani prstami, ktoré čiastočne mohol ovládať, akoby mu nezáležalo na tom, že by mu mohla spôsobiť bolesť, akoby tá malá provokácia z jej strany nič neznamenala.
Nereagoval nie na to meno ani na jej prísny tón, akoby snáď karhala, nejaké malé dieťa.
Hermiona sa zdalo,  že jej vôbec nevenuje pozornosť, že medzi ňou a stenou zrazu nie je žiadny rozdiel alebo len nechce vidieť, obe tie možnosti boli súčasťou jej mysle a celého toho zmätku, ktorý ju ovládal.
„Slečna Grangerová, toto je pán Riddle, váš pacient...“ vyslovila to, čo bolo len myšlienkové plnou zmätku.
Prikývla, no nevedela či sa stotožniť s tým menom, ktoré bolo rovnako ľudské ako jeho podoba.
Predpokladala, že na rozhovory budú mať aj tak dosť času neskôr ak on bude chcieť a ak ona dokáže prekonať to šialenstvo, ktoré bolo čoraz bližšie, keď myslela na to, čo dokázal urobiť Ginny... a mnohým iným, keď stretnutie s ním bolo tým posledným okamihom, prerušením toľkých nevinných životov.
Počula pani Higginsovú, hovoriť ďalej, jej slová však unikali, vzďaľovali, sa od nej.
Až kým neskončila s nevstala, čo ju prekvapilo natoľko, až sebou trhla. No to zrejme neurobilo na jej zamestnávateľ ku žiadny dojem, lebo sa tvárila akoby vôbec nič nevidela.
„Tak dovidenia, slečna Grangerová, pán Riddle, prídem vás skontrolovať vo zvyčajnom, čase...“
„Dovidenia...“ hesla Hermiona a aj jej pacient napokon prerušil mlčanie.
„Higginsová,“ oslovil jej zamestnávateľku drsne. Jeho hlas znel mlado, čiastočne poznačený hnevom.
„Ak sa mi niekedy vráti možnosť použiť mágiu, ako ste sa tu snažili tak nešetrne otestovať, tak si buďte istá, že vy budete prvou osobou, ktorá to pocíti... rozumeli ste?“
Zachvela sa, teraz už aj ona a z jej tváre zmizla farba.
„Nemyslela som...“ márne sa vyhovárala.
„Zmiznite mi z očí...“ odsekol chladne.
Pani Higginsová prikývla takmer až odovzdane a opustila jedáleň.
Hermiona s ním ostala sama. Čiastočne potešená tým, že jeho myseľ je v poriadku. Nemohla sa tomu ubrániť, tej nádeji, ktorú však mohol kedykoľvek rozbiť na kúsky.
Dívala sa na jeho elegantné ruky, na dlhé štíhle prsty, ktoré sa ležérne dotýkali operadiel, aby nemusela opäť priamo čeliť jeho pohľadu.
„Hermiona Grangerová...“ vyslovil jej meno a ona sa opäť strhla.
 „Pane...“ hlesla napokon, keď sa rozhodla neosloviť ho Riddle, už len preto lebo vedela, že to meno nepatrí k osloveniam, ktoré by bol ochotný akceptovať.
„Priateľka Harryho Pottera chce byť mojou ošetrovateľkou...“ vyslovil to, bez náznaku pohŕdania čo dokázala oceniť no v jeho tóne sa skrývalo čosi, čoho sa začínala obávať.
„Vie Harry Potter o tom, že si tu?“ tykal jej, zjavne ju nepovažoval za dostatočne významnú na to, aby sa s ňou zhováral zdvorilejšie.
„Nie,  nevie, nikto z mojich priateľov netuší, že som uvažovala o prijatí tohto miesta... Prišla som z vlastnej vôle...“
„Z vlastnej vôle...“ zopakoval to čo povedala, akoby tie jej slová analyzoval.
„O tom sa čoskoro presvedčíme obaja, všakže...  Možno už túto noc...“ narážal na tie ďalšie komplikácie spojené s jej službou.
Provokoval ju, nesmela na to skočiť, nesmela dovoliť, aby ju vyviedol z miery.
„Nemusíte sa ničoho obávať, neprišla som sem, aby som Harrymu pomohla dostať sa k vám...“ povedala to, stále ešte pritom hľadela na jeho ruky, na prsty, ktoré sa len zľakla pohli.
„Povedzme, že budem predstierať, že ťa vezmem za slovo, no nemysli si, že sa ti nedokážem pomstiť, ak by si sa pokúsila urobiť čokoľvek, čo by mi mohlo  náš spoločný život na tomto mieste znepríjemniť, buď si istá, že tí čo boli pred tebou sa o tom stihli presvedčiť tou horšou cestou... Nebojím sa Harryho Pottera, nikdy som sa ho nebál a už vôbec nie teraz... Nikdy viac sa neopováž povedať, že by som sa práve jeho mohol obávať...“ varoval ju chladne a ona len prikývla, zbavená sama seba, znepokojená tým všetkým, čo ju obklopovalo každým zvukom, každým pohybom aj tou možnosťou, že by mohol zistiť, že nie je taká ako... že jej myseľ.... No nemohol to zistiť, nie teraz, ešte mala čas, dostatok času na to, aby našla spôsob, ako ho presvedčiť.