fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
poznámka: zas to bol des, nežiadúce účinky od liekov, šialený žalúdok, točenie hlavy, skoro ma urvalo, že ja to tak neznášam tú agoru... máme tu teda Tomov špeciál, Temný pán sám chce vyrozprávať veci zo svojho pohľadu, takže to drsné... teda dlhé a kým má myrtla tú prvú skúšku budeme teda vidieť veci z jeho pohľadu... aj si zaspomíname a potom sa vrátime k nej, inak začala som písať svoju vlastnú fantasy... teda pokračovať v nej, tak dúfam, že to pôjde, lebo som sa po roku rozbehla a zrazu... uff... no nič... snád bude dobre a ked nie tak bude dobre určite neskôr, každopádne zdravím všetkých, ja to dám... a ked nie tak, nie aspon niekedy to teda dám...
Petrike
„To je vaša dcéra, Tom?“ Slughorn mu položil tú otázku a použil pritom jeho bývalé meno. Zjavne si ešte nezvykol na svoje nové postavenie na Rokforte. Sám lord Voldemort presvedčil svojho niekdajšieho mentora, aby sa vrátil na svoje bývalé miesto. A nepochybne len vďaka ich spoločnej minulosti sa rozhodol nepripomenúť mu, aké riziko sa spája s vyslovením toho mena. Tón jeho hlasu mu však pripomenul tie dobré časy, ktoré ostali prítomné v jeho pamäti. A on sám bol jeho mentorom, jednou z tých mála osôb, ku ktorým bol priťahovaný, jeho obľúbený profesor, pod vplyvom, ktorého vyrástol a zároveň muž, ktorý chápal tie druhy mágie, ktoré boli pre ostatných zdrojom zdesenia a obáv. Slughorn bol skôr teoretik, on skôr kládol dôraz na prax, čo však neznamenalo, že by to medzi nimi mohlo vytvoriť prekážku, ktorú by nedokázali prekonať. Bol súčasťou toho jeho kruhu, no zároveň aj mimo neho ako súčasť jedného z tých neškodných spojenectiev a pút, ktoré sa odvážil vytvoriť.
„Áno, pán profesor, toto je moje dcéra Ambra...“ odpovedal mu jednoducho tak, akoby to povedal členovi svojej rodiny a úctou, ktorú k nemu stále prechovával. Jej meno vyslovil s hrdosťou, nič nemohlo zmeniť jeho presvedčenie, že je to práve ona, kto bude jeho nástupcom, ak by všetko ostatné zlyhalo. Práve teraz však budila dojem nevinnosti, v tých zelených šatách, s belasými sponkami vo vlasoch.
„Dobrý deň...“ pozdravila mu.
„Dobrý deň, maličká...“ pohladil ju po vlasoch a venoval jej ten druh chápavého úsmevu, ktorý on vo svojom detstve nemal možnosť spoznať.
Slughornov pohľad však bol iný, keď sa opäť uprel naňho, bolo v ňom to znepokojenie, s ktorým sa už ani predtým nedokázal vyrovnať.
„Ľúbite ju, lord Slizolin?“ padlo ďalšie z jeho mien a zmienka o tej sile, ktorú vždy odmietal uznať.
V tých slovách bol úprimný záujem, ktorý sa snažil chápať a nedovoliť hnevu, aby sa prekonal jeho vlastnú túžbu po zmierení.
Zavolal ho predsa späť, aby učil svoj predmet a viedol slizolinskú fakultu. No ešte nemal príležitosť sa s ním pozhovárať. Predpokladal, že práve teraz sa jeho bývalý profesor chce vrátiť k jednému z tých nedokončených rozhovorov. Nepovažoval to za útok, no aj tak sa s tým vyrovnával ťažšie, kvôli svojmu vlastnému poznačeniu a hradbe strachu, ktorú mohol cítiť aj napriek slovám, ktoré mohli byť považované za odvážne.
Práve rozhovorom tohto druhu sa však rád vyhýbal, isté témy považoval za súčasť jeho vlastného priam posvätného zákazu, no bola tu aj Ambra, ktorá možno ešte nerozumela všetkým dôsledkom, no tie slová mali nad ňou moc, mohli byť zbraňou, ktorá ju donúti pochybovať, o jej otcovi o tom, či dokáže stáť pri nej za každých okolností. Myrtla jej dala to, čo nemohla získať od neho, čo bolo teraz súčasťou jej daru a ona to ubezpečenie, že mu na nej záleží potrebovala, aby bola chránená pred nenávisťou, ktorú spoznal on. Bez ohľadu na to, ako veľmi on sám neuznával vyjadrenia tohto druhu. Neuvažoval o tom, či cíti k svojej dcére lásku, o ktorej hovorili všetci ostatní. Keď mu tú otázku položila Myrtla, bol k nej úprimný, do takej miery, v akej to bolo v danom okamihu vhodné. Nakoľko mu to dovoľovali jeho vlastné zábrany.
„Isteže áno, pane...“ nedovolil, aby sa musela vyrovnávať s chladom tých očí, tých dôležitých očí, podobných ako sú tie jej.
Slughorn sa dotkol jeho pleca. Chvel sa, z jeho dotyku cítil neistotu.
„Som veľmi šťastný, že ste sa pokúsili... že máte svoju rodinu... len sa jej držte... nič ju nedokáže nahradiť... viem, že sme mali medzi sebou nezhody viem, že sme mali medzi sebou nezhody viem, že sme mali medzi sebou nezhody no verím, že šlo len o nedorozumenia, nemýlil som sa, keď som vždy tvrdil, že ste výnimočný mladý muž predurčený k veľkým veciam...“ postupoval opatrne, pomaly skúšal čosi môže dovoliť a riskoval, čím v ňom samom prebudil istú mieru sympatií.
„Vezmem všetky vaše vyjadrenia do úvahy, no musíte mi dať čas, aby som zistil, či bude možné, aby sme opäť viedli medzi sebou tie naše diskusie či na ne bude opäť priestor, alebo sa budeme musieť zariadiť inak....“ svojmu vlastnému otcovi nedokázal odpustiť, to považoval za slabosť, no jemu samému bolo odpúšťané toľkokrát, osobou, ktorá si ani neuvedomovala, že práve tento aspekt jej osobnosti má naňho vplyv. Tentoraz však mohol prejaviť milosrdenstvo, ktoré ešte ani on nenazval inak než zabránením prelievaniu čarodejníckej krvi, nielen kvôli tým dobrým spomienkam, nielen kvôli tomu, že tento muž bol súčasťou toho, čomu on sám hovoril domov, ten slabý náznak vzdoru by mohol považovať len za krátkodobé zlyhanie. Bolo však predčasné v ňom upevniť ten dojem a dovoliť, aby zabudol na svoj strach, na ten druh rešpektu, ktorý voči nemu musel prechovávať, ak mal v úmysle prežiť.
