31. 3. 2017

Azkabanský strážca 18. kapitola (celá kapitola)







 pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah:  Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori)  Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce  mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...
 JASAJTE, ČíTAJTE. 👹 teda dala som si notebook do druhej izby a nemám kam utiecť tak to ide trochu lepšie.





Čakal na Potterov návrat, už len preto, že mali spolu ešte nedokončený rozhovor. A možno mal teraz náladu ho provokovať už len preto, lebo odhalil pôvodcu jeho nešťastia. A zároveň si užíval teplú vodu a možnosť vystrieť si chrbát, ktorý sa po tých nociach strávených v strnulej pozícii, začínal  prejavovať dosť nepriateľský voči bývalému profesorovi elixírov.
Potter sa vrátil aj s akýmsi zápisníkom, to by nebol on keby si so sebou nepriniesol aj nejakú trofej.
„Severus, ja hovoril som s ním a...“
„Neskôr Potter...“
Diggory bol pod kontrolou, práve teraz viac než predtým si bol istý tým, že sú obaja v relatívnom bezpečí a jeho prioritou nebolo počúvať Potterove náreky.
„Áno, ako si teda praješ...“ ustúpil Potter zjavne spokojný s tým, akú príjemnú polohu Snape práve teraz zaujal a bez ohľadu na jeho zvyčajnú drsnosť.
„Môžem?“
Snape prikývol, snažil sa aby pritom nedával najavo, že čaká len a len na to, aby Potter dospel k pochopeniu, že nebude viac čakať.
Harry sa postaral o to, aby ich súkromie ostalo nedotknuté, keď sa uložil vedľa neho do vane, nahý a nepochybne odhodlaný, to však ešte netušil, ako sa mu tie jeho posledné slová môžu vymstiť.
„Si pripravený byť hore, Harry?“  položil mu tú otázku pod vplyvom tej možnosti, že by práve teraz mohol byť on tou osobou, o ktorú bude postarané, tentokrát by rád vedel, čoho môže byť Potter schopný. A zaplavilo ho očakávanie, ktorému sa nemohol ubrániť.
„Prepáčte, pane, ja vás veľmi ľúbim a chcel by som veľmi chcem, ale...“
Úžasné. Tak Potter by chcel, tak Potter ho ľúbi, nuž to je teda novinka. Vskutku úžasná predstava, že práve on by mohol mať tú trúfalosť.
„Pane? Opäť som pre teba pánom, Potter?“  opýtal sa Severus úsečne.
Sklonil hlavu, čo bolo na istej úrovni preňho príťažlivé.
„Ginny je tehotná...“
Tie slová by nemali byť bolestivé. Nemali by byť preňho zdrojom nepokoja. Ale ozval sa ten hlas, ten druhý menej bezpečný. Tak preto, tak to bol dôvod, kvôli ktorému váhal. No v istých oblastiach mu očividne nestačili len provokácie a váhanie. Fungovalo to zjavne až príliš dobre.
„Vaša priateľka je tehotná a vy ma ľúbite...“ opakoval Potterove slová, iróniu v jeho hlase nebolo nutné ani hľadať.
„Nechcem sa ťa vzdať... to už nedokážem, len som si prial, aby... si to vedel, aby si si bol istý, že to chceš urobiť aj napriek tomu... Nebolo by fér...“ tie posledné slová akoby ani len nemohli opustiť jeho pery.
„Život nie je fér, Potter, to som ti už raz povedal, myslel som si, že som ti to vysvetlil dostatočne na to, aby si to dokázal pochopiť.“
Nevedel čo má urobiť, ako potlačiť tú dobre známu bolesť, pocity toho druhu, že to už raz prežil, že ho už raz podobné oči zradili...
A on si prial, aby to Potter radšej urobil a držal tie svoje drzé ústa zavreté, no on to očividne nedokázal.
Snape toho prežil viac než dosť, musel zniesť nálady temného pána a Dumbledorovu túžbu po vyššom dobre. To, čo urobil Potter však prekonalo všetky jeho najhoršie očakávania. 

„Najlepšie bude ak už pôjdeme, myslím, že náš čas už vypršal...“ zastavil chladne ďalšie jeho slová, ktoré by obom mohli priniesť len utrpenie.
***
Bola s Potterom. 
Neustále. Takmer celý deň trávila len a len s ním. Bolo to šialené, neskutočné, vskutku mrzuté a nebezpečné, lebo si prial Pottera zabiť, vskutku si predstavoval rozličné spôsoby jeho smrti, keď sa naňho usmievala takým spôsobom. Boli to muky sedieť tam a sledovať, ako ju chytil za ruku, ako sa spolu smiali na nejakom hlúpom vtipe. 
Ako sa Potter tváril tak, vskutku, akoby ho zaujímalo ako sa Lily cíti a čo prežíva. 
On bol sám. On bol pod vplyvom tých posmeškov svojich priateľov o tom, ako Potter zabodoval schopný takmer všetkého, no nemohol urobiť nič, len sa dívať a sledovať, ako tá bolesť rastie, ako zabíja všetko v ňom, čo ešte bolo schopné tej šialenosti, toho pocitu, mať Lily rád, aj napriek tomu, že patrí k nim. 
Prechádzali všetky tie nekonečné dní, plné ich spoločnej prítomnosti, plné ich vlastnej reči tela, ktorá jasne hovorila o tom, že nemá šancu, že mu nikdy neodpustí to, čo jej povedal, že tie jediné slová, tá jediná nadávka, bola pre ňu dôvodom na to, aby sa ho mohla zbaviť. 
Nič ju nemohlo zmazať ani jeho ľútosť ani možnosť, že by mohol kvôli nej, že by sa kvôli nej vzdal istých privilégií, ktoré získal ako jeho študent, že by obmedzil isté aktivity na minimum. Urobil by to, ako nejaký blázon by riskoval hnev pána zla, len keby to znamenalo, že ona bude ochotná mu odpustiť, už nikdy viac to nedovolí, nikto ho nesmie dostať do takej situácie, nikto nesmie...
Zložil si hlavu do dlaní, nemá šancu ani len najmenšiu nádej, že by sa z toho mohol dostať. 
Lily nič nevedela, nikdy sa nevyjadril priamo a možno pre ňu nebol dostatočne príťažlivý, možno Potter.... Premýšľať o takých veciach bolo, ako opäť visieť na tom prekliatom strome a preklínať tú chvíľu, keď z hnevu Potterovi pomohol dostať svoje. 
To bolo to jediné čo ho zaujímalo, nemohol predsa skutočne a prečo práve ju, prečo so všetkých študentiek, na Rokforte, práve tú, ktorá prišla s ním a už od začiatku vedel, že sú priatelia. 
Priatelia, to bolo zrejme to slovo, na ktoré mal myslieť, no teraz už nebola ani to, teraz mu už neverila tak ako predtým. 
Dôležitý bol len James, len na Jamesa sa dívala, on neexistoval, lebo nebol s tej správnej fakulty, lebo neveril tomu, čomu verila ona. To si myslela, že nevie, aké je svetlo nádherné, že pozná len temnotu, že mágia ktorej verí je len zlom, tak ako všetci, totálne obmedzene, ako tí ostatní a predsa sa nemohol zriecť tej myšlienky, že by to raz mohla pochopiť.
Stiahol sa späť z tých spomienok, z jedného z tých myšlienkových výletov do svojej vlastnej hlavy. Nemal v úmysle dotýkať sa tejto témy, no zrejme ho jeho vlastné ja, zaviedlo práve som, kvôli Potterovi a jeho problému, ktorý mu neschádzal z mysle, napriek dvom týždňom mlčania a rozhovorov, ktoré sa týkali len výlučne jeho obhajoby. 
Nič viac nebol ochotný tolerovať a Potter to pochopiteľne znášal dosť ťažko, jeho skleslé nálady a výbuchy, ktoré boli len otázkou času však znášal so stoickým pokojom. 
Nesmie do toho zasahovať. Potter si to musí vyriešiť sám a rozhodnúť sa tak, aby sám so sebou dokázal žiť. Predpokladal, že ani on sám nemá tú silu zachrániť ho pred sebaobetovaním, o ktorom ani na okamih nepochyboval. Preto, aby bol celý zvyšok jeho rodiny a priateľov s ním spokojný sa Potter pokojne presunie do svojej obľúbenej polohy a nanešťastie nie sexuálnej, bolo len otázkou času, kedy strčí hlavu do chomúta a on o tom nepochyboval. 
A Potter to vôbec nezlepšil, keď vtrhol do jeho cely, ako pojašený kentaur a zrejme v dobrej viere, že konečne prelomí ľady vyhlásil, vskutku s úplnou vážnosťou. 
„Ona naňho stále ešte dosť často myslí, povedala mi to, skôr než sme sa rozišli...“
„Potter!“ vstal zo svojej obľúbenej meditačnej pozície, obklopený poznámkami o novom zaklínadle. To, že teraz sme používať pergameny  a knihy, považoval za plus a jeden z dôvodov, prečo by mal byť vďačný, že jeho existencia sa nezvrtla v niečo ešte omnoho horšie. 
„Vyzerám ako osoba, ktorá je zvedavá na podrobnosti tohto druhu? Vskutku si práve to o mne myslíte?“
„Nie, pane... ale prial som si, aby...“ 
„Nie, Potter, nehovorte mi to...“ zastavil ho jednoznačným posunkom ruky a nepochybne by to urobil aj iným spôsobom, keby k jeho privilégiám patrilo nosiť prútik, no neublížil by mu, len by ho umlčal, na pár minút, kým on sám dospeje k svojmu zvyčajnému chladnému postoju. 
„Tom Riddle, pane... ona mi povedala, že napriek tomu, čo urobil, myslí na to dobré, čo... povedala mi to ešte predtým než sme spolu skončili... povedala, že to nie je nič vážne, len také predstavy... Naposledy, keď so mnou hovorila o dieťati a bola nahnevaná, povedala, že by bola radšej keby bolo jeho... dáva to zmysel... môže niečo také vôbec... “ hovoril o tom, akoby nerozumel, akoby mu nebolo jasné, čo sa jej stalo a aké boli dôsledky vyplývajúce z toho. 
„Vtedy som začal o našom vzťahu pochybovať a pripustil som, že aj moje predstavy sa uberajú iným smerom... pane, hovorte so mnou, prosím, Severus... ja... Ja, mrzí  ma to všetko, že som si isté veci neuvedomil skôr, než som ublížil ľudom, na ktorých mi záleží... mojej rodine...“ 
Tie jeho oči, nemal by sa naňho dívať takto, aby chápal ten rozdiel, že nepatria jej, ale len a len jemu. 
Položil ruky na jeho plecia. 
„Budem s vami hovoriť, Potter, ak mi sľúbite, že podobné fantázie toho dievčaťa už nikdy predo mnou nespomeniete...“  vyhlásil potichu a takmer až výhražne. Zdalo sa mu, akoby už o tom hovorili, kedysi v nedávnej minulosti, na ktorú práve teraz nemal žiadny dosah, no nemohol ju zniesť. 
„Pochopili ste?“ hlas ešte o niečo stíšil. 
„Áno, pane...“
Potter by nemal byť šťastný. Nemal by sa takto usmievať. Nie vďaka jemu, ale vďaka jej. No to, že jej priznanie prijal s takým chladom a mohol o ňom pokojne hovoriť znamenalo, že Potter vskutku má iné preferencie, čo by mohlo byť nebezpečnejšie, než jej zdanlivo neškodné predstavy. 
A on by nemal byť spokojný, že Potter konečne vyzerá ako jeden z tých ľudí spokojných so svojím životom. 
Ale bol. A nedokázal si to v žiadnom prípade vyčítať. 
„Tak si sadnite, keď ste už prišli a dajte mi moje raňajky...“ vyhlásil takmer panovačne. 
„Raňajky?“
Potter sa tváril, akoby netušil... 
„Isteže áno, snáď ste nezabudli na niečo také dôležité...“
„Máš pravdu, už je vskutku takmer čas, ja mrzí ma to, hneď sa o to postarám a mal by som aj...“ pôsobil trochu zmätene. „To je v poriadku, predpokladám, že Krum už teraz aspoň čiastočne pozná tvoj stav a bude ochotný ti pomôcť...“ 
Potter dosť rozpačito opustil jeho celu. Tvárou sa mu mihol úsmev. Čo by asi zo svetom urobilo dieťa pána Zla a čo by svet urobil tomu dieťaťu? Za odpoveď na túto otázku by zrejme zaplatil tú najvyššiu cenu.