fandom: rps supernatural
pár: Misha Collins /Mark Pellegrino
varovanie: , fóbie, mladý tínedžer Misha,
dospelý Mark, Mark, vodcom hackerskej skupiny,
Mark-pokušiteľ, Misha_stredoškolák, Misha, s červenými vlasmi_ mysteriózne, dobrodružné, zo súčasnosti
inšpirované hackerským seriálom Mr.
Robot... (no veci si prispôsobujem podľa seba)
Obsah: „Iba jedno kliknutie...“
Pre Michaelu
Zapadol do tej preňho príjemnej
neviditeľnosti, ktorú považoval za jediný spôsob ako prežiť.
Akoby kdesi na rozmedzí iného života
hľadal svoje školské ja, ktoré sa po jeho chrbte vyšplhalo až nahor.
Bol nenápadný a priveľmi spokojný
sám so sebou. Tak to zvyčajne začínalo. A inak to bola opäť len škola.
Taká ako všetky.
Prudké otváranie dverí, hluk, nové vône
a zvuky, na to všetko si musel opäť
zvykať.
Čerpal z tej možnosti, že mu je
zas po dlhom čase lepšie, že zas môže voľne dýchať a tých pár postrčení, už
ani len nevnímal ako niečo negatívne. Mal v pláne rozbehnúť aj operáciu
nenápadný rozchod s Emiliou. A ešte uvažoval nad tým, akoby to mal
urobiť, aby sa prestala báť možných komplikácii a našla si chlapca, ktorý
by o ňu skutočne mohol stáť.
Predpokladal, že keď sa zamiluje,
prestane si všímať jeho a nebude nutné jej dovoliť, aby sa naňho začala
priveľmi viazať. Nevyzeralo to, že by mala výrazné problémy s bývalým, ani
doňho sa nenavážal tak ako čakal, až na pár nevraživých pohľadov, na ktoré bol
zvyknutý. Čo však neznamenalo, že bude jednoduché sa jej zbaviť.
No vedel, že potrvá ešte dosť dlho, kým
sa mu to podarí bezbolestne zrealizovať. Nechcel podceňovať možnosť rozbitia
dievčenskej duše, za ktorú by zaplatil.
Tak ako sa to stalo s Danielle,
tak ako ona dokázala byť v istých ohľadoch krehká a on neskoro
pochopil, čo znamená byť jej bratom.
A našiel si opäť čas aj na svoj
projekt, týkajúci sa Arwen. Nerád hackoval ľudí, obával sa, že stratí vieru
v nich, ak sa bude hrabať v tajomstvách, ak naruší to, čo oni sami
považovali za súčasť svojho vlastného tajného života, oddeleného od všetkého
ostatného.
Nemohol sa dostať k Agamenonovi,
aspoň nie priamo, no nikto mu nezakázal preverovať si Arweninho otca.
Prístup povolený. Nie cez svoje
zvyčajné cesty, ale spôsobom, ktorý sa mu predtým hnusil.
Hackovať pravdu o ľuďoch.
To boli slová, po ktorých práve teraz
netúžil, no umožnili mu preniknúť hlbšie, nájsť všetko, čo by mohlo...
Očakával všetky možné špinavosti,
všetky možné túžby, ktoré sú súčasťou slobody virtuálneho priestoru.
Neočakával však...
Prudko zaklapol notebook, vstal
a prebehol obývačkou, vedel, kde teraz Mark bude, odkedy bol u nich,
dodržiaval tie svoje zvyky a správal sa vskutku dostatočne šarmantne na
to, aby si ho jeho brat obľúbil ako člena rodiny a dovolil mu ostať zrejme
až do jeho zotavenia a ďalšej misie... práve teraz však bol Mark tou
osobou, ktorá ho rozhodila viac než to zvykla urobiť Danniele...
Pred niekoľkými mesiacmi...
Videl ju brať ďalšiu tabletku.
Správny brat by jej ju vytrhol z rúk, dobrý brat by ju
zastavil, on nebol ani jedno a to už zašla ďaleko, ďalej než by bolo
vhodné.
A vedel, že je to zlé, no nezastavil ju. Ani keď
povedala: „Tak poď ideme von, trochu žiť... len poď... inak ma naši nepustia, vieš akí sú ...“
„Viem a nezaujíma ma to...“ odsekol chladne.
Môže mať jeho lieky, nech sú všetci spokojní, no nebude
s ním manipulovať. Robiť jej pestúnku, nepovažuje za konštruktívne
trávenie času.
„Príde aj Mark, možno aj Andrew...“
„Andrew?“
„Ó áno, po dlhom čase je v meste, ozval sa a chce
niečo podniknúť, tak sa už nenechaj prosiť... bude to ako za starých čias...“
Mrzelo ho, že sa neozval jemu, no chápal, že to tak musí
byť, jeho zameranie bolo iné, jeho aktivity preňho neprijateľné.
Keby šlo len o Marka šiel, by bez váhania. Niečo na ňom
bolo a on to cítil, pod jeho vedením sa mu otváral nový svet, jeho slová
boli preňho zákonom, no on ho tam nepozval a na sestrinom názore
nezáležalo.
„Nemám záujem...“ zopakoval tvrdohlavo.
„Ako chceš, aj tak sa dostanem von, len som chcela, aby to
aspoň raz šlo ľahšie...“
„Rob ako myslíš...“
Odsekol chladne.
Chcel, aby bol ten malware hotový čo najskôr, nemal
v úmysle sa stretnúť s Markom, kým nepochopí isté veci, kým sa
nezlepší natoľko, aby mu dokázal, že môže patriť k tým, ktorých považoval
za najlepších.
Našiel ho na svojej streche, na mieste,
z ktorého aj on rád pozoroval farmu a jej okolie.
„Prečo si to urobil?!“
„Hm... čo presne?“ užíval si to slnko,
ktoré sa dotýkalo jeho zvyčajne bledej tváre.
Zrejme mal toho na rováši viac, dokonca
si dovolil byť aj mierne pobavený, čo jeho samého dráždilo takmer až do
nepríčetnosti.
„Nezahrávaj sa so mnou, vieš, že aj ja
dokážem byť blázon, keď... čo si si vlastne myslel, ako si mohol? Prečo si
dovolil, aby som sa trápil a oni pritom...“ prehĺtal slová a prial si,
aby ho dokázal udrieť, aby zmazal z jeho tváre ten všetečný úsmev.
Práve pre toto nerád hackoval ľudí,
práve kvôli tomu... to teraz ľutoval viac než kedykoľvek predtým.
„Len pomaly, hlavne dýchaj....“ dotkol
sa jeho hrude, akoby mu snáď chcel naznačiť, aby nepodliehal panike, ktorá sa
naňho každú chvíľu rútila.
Pokúšal sa o to, no nešlo to,
cítil ako sa mu zakrútila hlava, takmer stratil rovnováhu, no Mark mu pomohol
sadnúť si, hlavu mal istý čas medzi kolenami, istý čas len dýchal a snažil
sa nemyslieť, nebyť zradený a znepokojený, nebyť len pokusným objektom.
„Pozhovárame sa, dobre... všetko ti
vysvetlím...“ prihováral sa mu Mark takmer nežne, no zároveň aj tým tónom,
ktorý si vyžadoval jeho pozornosť a poslúchnutie, takmer až slepú dôveru.
Takmer si prial, aby ho tak veľmi nemiloval, aby sa tak veľmi nespoliehal na
to, že ho vedieť vždy správnou cestou.