Právo čistej krvi
na motívy knihy Before I met you. (Predtým než som ťa poznala)
fandom: HP
pár: Hermiona/Voldemort (Tom Riddle)
varovanie: povojnové, traumatizovaná Hermiona...
obsah: Hermiona Grangerová prichádza na panstvo Riddlovcov. Kvôli nemu. Kvôli mužovi, ktorého prinútili, aby spojil svoju dušu.
Petrike
už to bolo zas nahnuté, skoro ma to nepustilo písať, ale dajako sa to zas spravilo, ďakujem, neviem čomu za to, že aspoň trochu...
„Hermiona...“ počula jeden z tých hlasov, ktorému sa práve teraz túžila vyhnúť. No nemala tú možnosť, lebo tá osoba jej vbehla rovno do náručia.
„Ginny...“
Snažila sa nemyslieť na to, že ju vo vrecku ťaží Denník Toma Riddla spolu s prsteňom. Opatrne ju pustila a snažila sa potlačiť tie nepríjemné výčitky, tie pochybnosti, ktoré sa jej ;zmocnili, keď stretla osobu, ktorá sa ním kedysi tiež nechala viesť a takmer ju to stálo život.
„Ty si tu? Vrátila si sa? Povedali mi, že si šla za rodičmi, že sa tam zdržíš a.. Alebo snáď Harry? Stalo sa niečo? Harry je...“ strach v jej hlase nič nezlepšoval.
„Áno, som tu len som prišla za profesorkou McGonagallovou, potrebovala som od nej získať isté informácie, ale neboj sa, Harry je pokiaľ viem, v poriadku, týka sa to skôr mňa a istých nedokončených záležitostí...“ snažila sa jej to vysvetliť tak, aby nemala žiadne prípadné pochybnosti.
„Prepáč, no nemám veľa času, rada by som sa zdržala dlhšie, ale tentoraz to nebude možné...“
Ginny prikývla, no bolo na nej vidieť, že ju to mrzí, zrejme aj ona bola ovládaná istým druhom strachu.
„Ja... rada by som ešte vedela, či je pravda, to čo povedal otec... Je pravda, že on opäť vyzerá ako Riddle a že ministerstvo ho má...“ zrejme nebola ochotná ju pustiť, až kým jej to nepotvrdí.
A ona sa necítila o nič lepšie, keď počula svoj vlastný hlas povedať: „Nie som si istá, no keď sa o tom niečo dozviem, dám ti vedieť...“ cítila trpkosť toho klamstva, no nepovažovala za vhodné, aby sa isté správy dostali k ľuďom, ktorý by boli všetko ešte viac skomplikovať. Nie, nemala v úmysle ho chrániť, chránila len svoje vlastné záujmy, s čím sa ešte celkom nevyrovnala, no bolo to nevyhnutné.
Ginny ju potom odprevadila, no za hranicu šla už sama. Zanechávala za sebou všetky tie roky, všetky tie nádeje a Harryho vlastný boj, ktorého ona bola súčasťou. A snažila sa necítiť ako zradkyňa, keď videla ako Winkdy sedí na jednom z kameňov a čaká na ňu. Škriatka nemala až taký mdlý výraz ako zvyčajne, dokonca vyzerala do istej miery potešene.
„Stále je tu...“ povedala jej, keď k nej pristúpila.
„Kto je tu, Winky?“ opýtala sa.
„Pán Barty... bol tu, zastavil sa pri mne, on sa nehnevá... vôbec sa na mňa nehnevá...“
Strhla sa. To predsa nemohla byť pravda, Crouch, syn jej bývalého pána a jeden z najoddanejších stúpencov temného pána, nemohol byť... Vedela, čo sa mu stalo aj že to bolo nezvratné...
„Nie, Winky, to nie je možné, Barty Crouch prišiel o svoju dušu a bol ministerstvom...“ bolo to nepríjemné, ťažko sa zmierovala s tým, že sa niečo také mohlo stať na pôde školy, neuznávala tento druh trestu, ten najhorší, ktorým bol bezpochyby dementorov bozk.
Pokrútila hlavou, neschopná zmieriť sa s jej nadšením.
„Ale ja som ho videla, bol tu blízko lesa... bol to on a zhovárali sme sa...“ trvala na svojom. „A sľúbil mi, že to nebolo naposledy... že sa ešte uvidíme...“
Rozrušilo ju to, viac než vôbec dokázala pripustiť. Obzerala sa, s vytiahnutým prútikom skúmala každý pohyb.
„Nebojte sa, už odišiel... už tu nie je... ste v bezpečí, slečna Grangerová Hermiona, pani...“ hovorila Winky ďalej, tak nadšene a spokojne, akoby ho snáď ona sama milovala. V jej pohľade bola tá úrpimnosť, tá istota, po ktorej Hermiona nepochybovala, že niekoho skutočne videla. A vyvolalo to v nej nepríjemné tušenie.
„Winky hovorila si s tou osobou o pánovi? O tom, kde teraz pracuješ...“
„Nie, slečna Grangerová, pani... dohoda s ministerstvom mi bráni hovoriť o pánovi s osobou, ktorá nie je jej súčasťou...“ povedala to takmer až so smútkom.
Hermiona prikývla. Vedela o týchto podmienkach dohody, no jej myseľ tú informáciu nedokázala nájsť, kým jej nebola opäť poskytnutá.
„Dobre Winky, teraz mi opäť pomôž... mi bude lepšie, ak sa vrátime späť domov...“ použila to slovo, snáď akoby to tak skutočne cítila a Riddlovské sídlo za svoj domov aj považovala, no bol to len spôsob, ako medzi nimi upevniť aspoň istú formu dôvery.
Natiahla ruku, aby sa jej dotkla a potom to pocítila. Tú ostro rezanú bolesť, ten smiech, to nedobrovoľné naplnenie jej mysle cudzou vôňou.
„Nie, prosím!“ vykríkla bezpochyby ovládaná pocitom, že už to viac neznesie, že nedovolí, aby sa to stalo znovu.
Podlomili sa jej kolená, jej ruky márne hľadali akýkoľvek oporný bod. Beznádej. To cítila, keď ju zaplavilo spektrum farieb, keď do nich padala. Tá vôňa sa jej stále dotýkala, bola všade ako kliatba, ako posledný úder moci.
„Grangerová...“
Hlas, ktorý sa dotkol jej vedomia poznala, snažila sa naňho reagovať. No všetko stálo proti nej, aj jej vlastný dych, aj rozbúrené myšlienky.
„No tak, Grangerová, nikto si predsa nemôže dovoliť tak dlho spať v prítomnosti kniežaťa temnôt...“
Tie slová jej pripomenuli... rozkrútili celý ten kolotoč spomienok, ktoré ju prinútili, pohnúť sa... Ktoré, akoby v nej prebudili novú formu odhodlania. Uvedomila si, že leží v jeho posteli, v ich spoločnej izbe, čo zrejme znamenalo, že Winky sa podarilo dostať ju domov aj napriek komplikáciám.
„Tak knieža temnôt? Viete, že na to vôbec nevyzeráte, pane...“ dovolila si ho podpichnúť už len preto, aby získala čas, aby nad sebou získala kontrolu, skôr než pochopí ako zle na tom v skutočnosti je.
Tvárou mu prešla smrť, aspoň ona to tak cítila, keď na ňu hľadel. A aj napriek tomu, že sedel na vozíku a nemohol sa k nej bez pomoci dostať, pocítila náhle nutkanie pred ním utiecť.
„Zdanie môže klamať, slečna Grangerová, predpokladám, že to si už pochopila... Isté osoby sa o tom mali možnosť presvedčiť osobne, len dúfaj, že to nebude tvoj prípad...“ varoval ju stále ešte podráždený jej momentálnym nedostatkom strachu. Len sa jemne usmievala, nedokázala potlačiť ten pocit prevahy, ktorý si užívala, ako jednu z tých mála radostí.
„To, že máš takú dobrú náladu, zrejme znamená, že si získala to, čo si chcela... alebo ti snáď k šťastiu stačí návrat ku mne?“
„Možno mi to skutočne stačí, môj pane...“ nedala sa len tak ľahko vyviezť z miery. Čo však neznamenalo, že má v úmysle ho ďalej provokovať.
Vstala. Stále ešte znepokojená tým, že ju niekto prezliekol, no predpokladala, že to bola práve Winky, kto sa podujal na túto úlohu a nie liečiteľ, keďže pochybovala o tom, že jej pacient by niečo také mohol zvládnuť.
Veci, ktoré mala na sebe predtým oblečené boli našťastie uložené na stoličke, siahla preto do svojho vrecka a vzala si zápisník spolu s prsteňom. Zatiaľ nebol opravený, no mala v úmysle mu aspoň ukázať, že je schopná dodržať dohodu za predpokladu, že mu bude môcť klásť tie správne otázky.
Hľadel na denník, jeho tvár sprísnela, keď sa pohľadom dotkol jeho zničenej časti. „Bolo to vskutku impozantné kúzlo, dať doňho časť samého seba, nikdy som si neprial, aby bol použitý bez môjho vedomia... Lucius za jeho použitie zaplatil veľmi draho... Nikdy viac nepatril do mojich radov, tak ako predtým... A ešte sa spolu pozhovárame, on to vie, preto sa snaží uniknúť, no neunikne...“ jeho slová boli sľubom, ktorého by sa bála, o ktorom by nepochybovala ani len na okamih bez ohľadu na jeho súčasný stav. „Strata prsteňa nebola o nič príjemnejšia...“ poznamenal, keď cítil ako ho položila pred neho, tie dve časti, ktoré sa jej podarilo získať, boli uložené na denníku.
Nedotkla sa ich priamo, urobila to pomocou rukavice, keďže svoje vlastné prsty si stále cenila dosť na to, aby nezabúdala na Snapovo varovanie.
