fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
poznámka: nič moc, ale bojujem,
„Tesali, tu bývajú...“ zasiahla do ich rozhovoru Ambra. A Slughorn jej venoval chápavý úsmev.
„Áno, moja drahá, tu neďaleko....“
„To je dobre... aj ja mám jedného... ocko mi ho daroval... aha, pozri...“ ukázala Slughornovi figúrku testrala s tmavého dreva. Daroval jej ju, bola to jedna z tých hračiek, ktoré si skutočne cenil, keďže sa spájala s jednou z tých spomienok, ktoré považoval za šťastné.
„Miláčik, stratil si sa...“ ježibaba sa pokúšala ho zastaviť, hneď ako vstúpil do Zašitej uličky.
„Ustúp!“ prikázal jej panovačne.
Zjavne bola pomýlená jeho príjemným vzhľadom a myslela si, že bude pre ňu ľahkou korisťou.
„Len sa neboj, maličký, teta ti pomôže...“ ďalej sa naňho tlačila.
„Vy nie ste moja teta...“ opravil ju neľútostne a spôsobil jej bolesť, čo nebolo ťažké, vzhľadom na jej obmedzenú myseľ a neschopnosť brániť sa jeho silnému útoku. Pocítil potešenie, keď sa chvela od bolesti, keď sa jej mohutné meno triaslo. Užíval si to zdesenie obklopujúce jej myseľ, je jstrach, jej tiché volanie o pomoc, ktoré zaniklo vo všetkých tých ostatných hlasoch.
„Prosím, prosím...“
Pustil ju, pod vplyvom príchodu ďalších ľudí. A ona zmizla, tak rýchlo ako to len dokázala. Ostal po nej akýsi predmet, zohol sa a opatrne ho vzal do ruky, použil pritom vreckovku len pre prípad, že by obsahoval nejaký druh temnej mágie.
Bola to figúrka, drevená, s čierneho dreva neznámeho pôvodu, figúrka so zvláštnym smutne pôsobiacim tvorom.
Vložil si ju do vrecka. Stále sprevádzaný tým príjemným uspokojením, ktoré mu prinieslo utrpenie tej poľutovaniahodnej bytosti.
„Vskutku fascinujúce tvory, tie testraly, všakže...?“ zjavne stále ovládaný tou možnosťou, že by mohol prelomiť ľady. Tak ako vtedy, keď si dovolil hovoriť s ním o láske a on si po prvý raz uvedomil, čo znamená provokovať svojho mentora.
„To závisí od uhla pohľadu, pán profesor...“ poznamenal lord Voldemort chladne. A jeho myseľ opäť našla tú spomienku.
Opúšťala jeho kabinet so sklonenou hlavou.
Obklopená jemnou vôňou, ktorá sa v jeho mysli vždy spájala s ňou, ho váhavo pozdravila.
Len nedbanlivo kývol hlavou, keď prechádzal okolo nej priam cítil jej sklamanie. Snáď si Myrtla nemyslí, že sa teraz bude správať, ako jej priateľ. To, čo sa medzi nimi stalo, preňho nič neznamená, niežeby sa niečo na tom zmenilo, keby bola z čistokrvnej rodiny. Vždy to bolo rovnaké.
„Dobrý večer, pán profesor...“ pozdravil Slughorna, ktorý stál pri svojom pracovnom stole. Pred akýmisi elixírmi.
„Dobrý večer, Tom... túto banku otvorte a povedzte mi, čo cítite...“ povedal, akoby bolo absolútne bežné ho kvôli niečomu takému predvolávať.
Urobil to však bez zbytočných rečí, nechcel ho provokovať, nie teraz, keď pred ním takmer prejavil svoj vnútorný hnev, musel preňho ostať tým istým poslušným a tichým chlapcom. Jedného z profesorov už stratil, Slughornovu stratu by považoval za omnoho nebezpečnejšiu, ak by sa rozhodol pridať k Dumbledorovi, narobil by si tým zbytočné problémy, sebe aj jemu, už len preto, že by sa musel oňho postarať. Vedel toho viac než Dumbledore, nebolo by možné ho len tak ľahko nechať na pokoji.
Keď otvoril banku, nespokojne nakrčil čelo, bola to príjemná vôňa, tá istá, ktorú cítil, keď Myrtla prešla okolo neho.
„Čo cítite?“
„Nie som si istý, pán profesor... vonia to ako...“ chvíľu uvažoval, či by to nemal zatajiť, no nebolo to nič, o čo by sa s ním napokon nemohol podeliť, preto napokon úsečne vyhlásil. „Vonia to ako vaša obľúbenkyňa, slečna Warrenová...“ nepochybne šlo o nejaký projekt, na ktorom spolu pracovali, nechcel sa nechať nachytať, aby ho snáď neprichytil pri lži, ktorá by zbytočne medzi nimi vytvorila novú bariéru.
Slughorn sa však len chápavo usmieval.
„Je to elixír lásky, ten o ktorom ste na poslednej hodine vyhlásili, že v žiadnom prípade nemôže byť tým najmocnejším elixírom, ktorý som si pre vás a vašich spolužiakov na ukážku pripravil...“
„Vonia tak, ako to čo by ma mohlo priťahovať...“ poznamenal Tom podráždene, nezistil to, nepochybne preto, že v jeho prípade vždy voňal inak a v istých obdobiach necítil vôbec nič, preto ani len nevedel s čím by si mohol práve túto vôňu spojiť.
„Vskutku je to tak...“
Slughorn sa tváril tak potešene, až ho začal podozrievať, že si opäť trochu viac vypil.
„Snáď si nemyslíte, pán profesor, že ja, že mne by sa mohla páčiť...“ každé jedno z tých slov, bolo ako úder určený preňho. Necítil však žiadnu zmenu, nič čo by nasvedčovalo, že sa stal rovnakým bláznom ako všetci ostatní.
