fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
poznámka: nič moc, ale bojujem,
Petrike
Bola však pravdou, že Warrenová sa stala súčasťou jeho myšlienok na dlhšie obdobie, než sa to podarilo iným dievčatám.
S tým sa však nemienil nikomu zdôverovať až už vôbec nie svojmu obľúbenému profesorovi. On to nemohol pochopiť, nevedel, čo to znamená byť ním, navonok príťažlivým, ale vo vnútri... osobou, ktorej by sa zľakol, keby poznal pravdu.
„Na tom predsa nie je nič zlé, slečna Warrenová je milé dievča, hoci pripúšťam, že jej spoločenský status môže vzbudzovať znepokojenie, verím, že vy to zvládnete...“ dotkol sa jeho pleca, takým tým dôvernejším spôsobom a preňho to bolo vždy zvláštne, dotyky v sirotinci znamenali zvyčajne trest, alebo problémy iného druhu, nič z toho však nebolo vítané medzi chovancami. Nepoznal nezištný druh objatia či iného dotyku, vedel, čo všetci chcú, naučil sa to nájsť v ich mysliach, no on sám ešte nevedel, či sú dotyky tohto druhu preňho vítanou zmenou, alebo skôr príťažou.
„Samozrejme, pán profesor...“ nasadil jeden z tých neutrálnych výrazov, nech to už malo skončiť akokoľvek s komplikáciami tohto druhu si hravo poradí, ešte sa nenašla taká, ktorá by si dlhšie získala jeho pozornosť a už vôbec nie humusáčka, to slovo by mu však na tomto mieste prinieslo problémy, teraz ešte áno a on musel myslieť na to, ako zachovať zdanie, že jeho sa tieto záležitosti netýkajú, aspoň pred profesormi, bolo nutné zachovať si vľúdnu tvár šikovného študenta a ochotného prefekta, jeden z tých morálnych vzdorov, ktoré každému dávali za príklad.
Ostal sám so svojou dcérou, keď sa s ním profesor viac než ochotne rozlúčil. Po tých jeho posledných slovách, začal opäť pochybovať. Jeho strach bol v jeho tvári vpísaný natoľko, až to v ňom vyvolalo preňho predtým neznáme pohŕdanie vo vzťahu k nemu.
„Bude tažké mágiu urobiť?“ pýtala sa ho Ambra. Stále ešte čiastočne v angličtine aj v parselčine.
„Veľmi ťažké...“ odpovedal jej viac než spokojne, lebo už vedel ako tá skúška bude vyzerať a aj to, že bude krutá. Svojej manželke o tom nič nepovedal, nechcel jej výsledky takýmto spôsobom ovplyvniť, aj tak jej už pomohol viac než dosť, tým že ju osobne učil, podľa okruhov, ktoré boli známe aj tým ostatným, no skutočný priebeh skúšky ostal tajomstvom. Pre ňu aj pre tých ostatných študentov, ktorí sa jej chystali zúčastniť.
„Hlavná časť skúšky bude v aréne...“
***
„Počula som ho šepkať... v stenách... bol tam... tam...“ ukazovala Ambra, keď sa po dlhšej prechádzke vrátili dovnútra.
Bol čas na to, aby si jeho dcéra dopriala popoludňajší spánok, pod dozorom ich domáceho škriatka a on sa musel pomaly začať pripravovať na kontrolu arény, teste pred skúškou s čiernej mágie, o ktorej sa toho hovorilo viac než dosť, aj keď nikto presne neodhadol to, čo ich bude v skutočnosti čakať. No zastavili sa, na jednej z chodieb.
Jej pozornosť však upútal bazilisk, zrejme ho počula. A nedokázala sa vzdať tej možnosti, že by sa im mohlo niečo stať.
„Áno, pohybuje sa dosť rýchlo... tebe však neublíži...“ aj ona bude mať raz právo s ním hovoriť, no nie teraz, nie je to bytosť, s ktorou by mala tráviť svoj čas, jeho myšlienky by mohli byť pre ňu priveľkou záťažou. „Čo sa nedá povedať o tých ostatných...“ prehovoril takmer výhražne, na adresu dvoch študentiek so šiesteho ročníka, ktoré sa odvážili ich pridlho pozorovať. Okamžite sa stiahli, čo v ňom vyvolalo opäť to dobre známe potešenie, spojenie s utrpením iných osôb. Vtedy si opäť myslel, že dokáže niečo cítiť a teraz, keď sa Grindelwald vzdal svojich tajomstiev v jeho prospech, boli tieto pocity ešte výraznejšie. On sám bol práve teraz slabý, nepochybne pod vplyvom tej skutočnosti, že stále miloval Dumbledora, čo on sám chápal len veľmi obmedzene. A to povedal ten, ktorý bol považovaný za beštiu. A keď lord Voldemort obvinil zo slabosti, ktorá sa neodpúšťa, boli to práve jeho slová, ktoré boli dlhší čas zdrojom jeho znepokojenia. „Neunikol som ani ty neunikneš, svojím spôsobom prežiješ všetko, čo budeš chcieť prežiť, do takej miery ako to dokážeš, to budeš môcť spoznať... tvoj osud sa už teraz zmenil, už si si vybral... inú cestu než tí, ktorých si predtým nasledoval...“
„Je mŕtvy...“ povedal mu, keď spolu naposledy hovorili. Keď nemohol zniesť tie jeho vyjadrenia vyslovené s tým napol šialeným úsmevom. A dočkal sa odpovede, za ktorú by ho dokázal nenávidieť. „Nie, tu...“ povedal a dotkol sa toho miesta, kde by malo byť srdce, „Stále ešte bije všakže, aj po toľkých rokoch, stačí len spomienka... všakže...“ čo považoval za dosť patetické a podráždilo ho to natoľko, že odvtedy sa už neunúval s ním o ničom diskutovať.
„Je ako Nagini...taký?“ prerušila Ambra jeho myšlienky.
„Nagini je iná, jeho myslenie je pomalšie a ťažšie, Nagini rozumie veciam, ktoré on nikdy nepochopí...“
Preňho samého bol skôr zbraňou, než vhodnou spoločnosťou, jeho myslenie bolo surové, chladné, bol orientovaný na jeho priania, no nezdieľal s ním podobné spojenie, ako sa mu to podarilo s Nagini. Skutočné priateľstvo aspoň čiastočne spoznal prostredníctvom nej.
No s ním zdieľal prvú dôležitú vraždu na Rokforte, prvé náznaky potešenia z tej možnosti, ten pocit moci, keď sa všetci triasli, kedy udrie, keď všetky tie osoby, ktoré nemali právo študovať na Rokforte zrazu nemohli pokojne spávať a on ako potomok zakladateľa školy, mal právo o tom rozhodnúť. Nikdy nezabudol na tú noc po svojej prvej skutočnej vražde, potom ako prvý raz rozhodol o osudoch iných... Tá spomienka bola stále živá... stále silná...
Socha Salazara Slizolina, bola taká skutočná, akoby sa naňho práve teraz díval on, potom ako prvý raz siahol na život niekoho z Rokfortu. Aj pohyb baziliska, neďaleko jej otvorených úst, to všetko jemu už dobre známe, práve teraz, akoby sa menilo a nadobudlo jeden z tých priam posvätných významov.
Nič sa s ním nedeje. Nech si už Slughorn myslí čokoľvek, stále je to on, stále mu ešte neprinesie nič viac potešenia ako prázdnota v cudzích očiach. A mohla by to byť aj ona, vydal by ten príkaz, keby na to miesto prišla, urobil by to, bolo tom presvedčený a nebolo nič čo by ho viac dokázalo upokojiť než tá možnosť. Mohol by to urobiť, keby chcel, keby dovolil, aby sa to stalo. No nemal to v úmysle nie teraz, keď sa už presvedčil o tom, že to dokáže urobiť, ak bude chcieť. To mu stačilo, nepotreboval nič viac než veriť v to, že on sám neprešiel žiadnou z tých preňho nepochopiteľných premien.
No bola to práve Hornbyová, jej nepriateľka a osoba nie tak celkom presne zapadajúca do oblasti jeho záujmu, nevedel s akej rodiny pochádza a ani ho to nezaujímalo. Jej smrť bola preňho začiatkom, bola preňho zdrojom toho potešenia, ktorého sa odmietol vzdať, keď pripustil čo i len na okamih, že by mohol byť viac človekom než čarodejníkom, práve teraz v sebe opäť poprel tú možnosť.
Plánoval si zvoliť horcruxy, zmrzačiť si dušu, jedným z tých zakázaných zásahov, zabezpečiť sám sebe nesmrteľnosť, no boli tu aj iné cesty, iné možnosti, ktoré boli opäť súčasťou hry. Nezanevrel na tie pôvodné, ani sa nevzdialil zo svojej cesty, chcel však využiť to, čo nebolo až také jednoznačné, čo čo bolo vpísané len medzi riadkami a bude ťažké odhaliť zdroj jeho moci, ak by sa niekto pokúšal analyzovať jeho ďalšie kroky, nájde len horcruxy, len tie pôvodné, no nič o jeho zámeroch, ktoré boli teraz už hlbšie a prepracovanejšie, uznával silu spojenej duše, nevinnej duše, ktorá jemu samému zabezpečí víťazstvo nad tými ostatnými. Nad všetkými, ktorí možno ešte ani netušia, kto vyrastá pod ich zdanlivým vplyvom.
Rokfort vyrástol preňho, pre jeho líniu, ktorá bola z neho neprávom vytlačená, tými ostatnými, ktorí ani zďaleka nedosahovali kvality potomkov Slizolinu.
***
Aréna bola pripravená, všetky pasce, všetky súčasti záverečnej skúšky, boli na svojich miestach.
Bolo to jeho dielo, jedno z miest, ktorými zasiahol do pôvodnej podoby hradu. A hrad to prijal, bolo to jeho právo, jeho povinnosť, zanechať tu stopu, postarať sa, aby už nikdy nebola zmazaná.
Pre Myrtlu bola aréna zdrojom nepokoja, spomienok, ktoré boli nepríjemné, stále tu bola tá možnosť, že zlyhá, že sa v nej zlomí to ľudské, bolo to však súčasťou rizika. A bola tu aj tá záležitosť s jej ponížením, s tou možnosťou, že práve na tom mieste jej mohlo byť ublížené, jedným z tých spôsobov, ktoré väčšina žien považuje za to najhoršie, čo by sa im mohlo stať.
Bolo to v ich mysliach, ako jedna z tých možností. Jedna tých vecí, ktoré by mu mohli vmiesť do tváre a sledovať, či sa ho to dotkne.
Spomínal si na svoj hnev, strašný, nikdy predtým necítil takú formu hnevu, ktorá akoby čiastočne v ňom odkryla niečo nové, čoho by sa relatívne aj mohol začať obávať a považovať to za krátky okamih ľudskosti, ktorú v sebe cítil len zriedkavo. Keď ich tam videl stáť, keď v nej samej spoznával tú bezmocnosť a zraniteľnosť, ktorej už rozumel, lebo poznal a študoval mysle obetí, ako jednu zo súčastí svojho súkromného štúdia myšlienkových vied.
No nemohol ho prejaviť, nie vtedy, keď ich samých chránili ich rodinné mená a on nemal nič iné než parselčinu a svoje slovo, ktorého váha bola ešte vtedy dosť diskutabilná. Uznávali ho, no zároveň akoby čakali na každú jednu príležitosť, aby ho mohli obviniť so spojenia s nečistokrvnými. Každý jeden z nich sa mohol pokúsiť dostať na jeho miesto a tým vyzdvihnúť vplyv svojej vlastnej rodiny, vládnuť bolo vecou opatrnej a takmer nepostrehnuteľnej manipulácie a trestať ich bolo vždy spojené s rizikom pádu.
V podstate bol sám, proti nim všetkým, z tých rodín, ktoré svoje deti vychovávali v pohodlí a blahobyte, bol iný, aj keď dobrým spôsobom a vystupovaniu sa priučil veľmi ľahko, no oni vždy cítili ten rozdiel a vždy musel bojovať o to, aby ho zmenšil, aby im nedovolil pochybovať o jeho legitímnom práve rozhodovať o tom, ktorým smerom sa bude uberať čarodejnícky svet, no rozhodovať nenápadne, bez funkcií, ktoré by zabránili tomu, aby sa stal legendou, čierny mág ich nepotreboval, jeho moc bola v niečom inom než v mávaní pred objektívnym a vo volebných sľuboch. On bol tým, ktorý bude ovládať tých zdanlivo mocných a oni sa podriadia jeho vôli. Bez toho, aby musel vstať z kresla v nich prebudí hrôzu. To považoval za schopnosť byť tým, kto rozhoduje.
Nezabiť ich teraz, keď by to vzbudilo nevoľu v ich rodinách, nedávať jeden z tých signálov, že by mohol podporovať nečistokrvných, to muselo ustúpiť aj pred jeho hnevom.
A medzitým prešiel čas, ktorý potreboval na to, aby si s nimi mohol vybaviť svoje účty. Jeho moc a viera v neho vzrástla natoľko, že ich rodinu, mu ich odovzdajú hoci aj dobrovoľne len preto, aby si získali jeho priazeň. Tie posledné rozhodujúce mesiace boli tým impulzom, ktorý potreboval a on vedel aj čakať, teraz už áno, keď si vyberal tých, ktorý by mohli po jeho boku užívať isté výhody, no vedel, že ak by sa jeho sny a ciele rozsypali, ostal by opäť sám, že musia byť len nástrojom jeho vplyvu, len prostriedkom na dosiahnutie cieľa, bez toho, aby si voči nim vytvoril akékoľvek spojenie, ktoré by čo i len na okamih mohlo pripomínať určitý druh nebezpečnej slabosti.
A jeho myšlienky ako sieť utkaná z rôznych vízií sa približovali k tomu, okamihu, kedy sa už nikdy neodváži spochybňovať ani to, ak poruší svoje vlastné tabu, kedy každé jeho slovo bude pre nich zákonom a on sám už nikdy viac nebude musieť počúvať to, čo sa mu snažili nadiktovať všetky tie inštitúcie, ktoré mu neustále vtĺkali do hlavy, akoby sa mal správať a ako by mal konať.
S tým sa však nemienil nikomu zdôverovať až už vôbec nie svojmu obľúbenému profesorovi. On to nemohol pochopiť, nevedel, čo to znamená byť ním, navonok príťažlivým, ale vo vnútri... osobou, ktorej by sa zľakol, keby poznal pravdu.
„Na tom predsa nie je nič zlé, slečna Warrenová je milé dievča, hoci pripúšťam, že jej spoločenský status môže vzbudzovať znepokojenie, verím, že vy to zvládnete...“ dotkol sa jeho pleca, takým tým dôvernejším spôsobom a preňho to bolo vždy zvláštne, dotyky v sirotinci znamenali zvyčajne trest, alebo problémy iného druhu, nič z toho však nebolo vítané medzi chovancami. Nepoznal nezištný druh objatia či iného dotyku, vedel, čo všetci chcú, naučil sa to nájsť v ich mysliach, no on sám ešte nevedel, či sú dotyky tohto druhu preňho vítanou zmenou, alebo skôr príťažou.
„Samozrejme, pán profesor...“ nasadil jeden z tých neutrálnych výrazov, nech to už malo skončiť akokoľvek s komplikáciami tohto druhu si hravo poradí, ešte sa nenašla taká, ktorá by si dlhšie získala jeho pozornosť a už vôbec nie humusáčka, to slovo by mu však na tomto mieste prinieslo problémy, teraz ešte áno a on musel myslieť na to, ako zachovať zdanie, že jeho sa tieto záležitosti netýkajú, aspoň pred profesormi, bolo nutné zachovať si vľúdnu tvár šikovného študenta a ochotného prefekta, jeden z tých morálnych vzdorov, ktoré každému dávali za príklad.
Ostal sám so svojou dcérou, keď sa s ním profesor viac než ochotne rozlúčil. Po tých jeho posledných slovách, začal opäť pochybovať. Jeho strach bol v jeho tvári vpísaný natoľko, až to v ňom vyvolalo preňho predtým neznáme pohŕdanie vo vzťahu k nemu.
„Bude tažké mágiu urobiť?“ pýtala sa ho Ambra. Stále ešte čiastočne v angličtine aj v parselčine.
„Veľmi ťažké...“ odpovedal jej viac než spokojne, lebo už vedel ako tá skúška bude vyzerať a aj to, že bude krutá. Svojej manželke o tom nič nepovedal, nechcel jej výsledky takýmto spôsobom ovplyvniť, aj tak jej už pomohol viac než dosť, tým že ju osobne učil, podľa okruhov, ktoré boli známe aj tým ostatným, no skutočný priebeh skúšky ostal tajomstvom. Pre ňu aj pre tých ostatných študentov, ktorí sa jej chystali zúčastniť.
„Hlavná časť skúšky bude v aréne...“
***
„Počula som ho šepkať... v stenách... bol tam... tam...“ ukazovala Ambra, keď sa po dlhšej prechádzke vrátili dovnútra.
Bol čas na to, aby si jeho dcéra dopriala popoludňajší spánok, pod dozorom ich domáceho škriatka a on sa musel pomaly začať pripravovať na kontrolu arény, teste pred skúškou s čiernej mágie, o ktorej sa toho hovorilo viac než dosť, aj keď nikto presne neodhadol to, čo ich bude v skutočnosti čakať. No zastavili sa, na jednej z chodieb.
Jej pozornosť však upútal bazilisk, zrejme ho počula. A nedokázala sa vzdať tej možnosti, že by sa im mohlo niečo stať.
„Áno, pohybuje sa dosť rýchlo... tebe však neublíži...“ aj ona bude mať raz právo s ním hovoriť, no nie teraz, nie je to bytosť, s ktorou by mala tráviť svoj čas, jeho myšlienky by mohli byť pre ňu priveľkou záťažou. „Čo sa nedá povedať o tých ostatných...“ prehovoril takmer výhražne, na adresu dvoch študentiek so šiesteho ročníka, ktoré sa odvážili ich pridlho pozorovať. Okamžite sa stiahli, čo v ňom vyvolalo opäť to dobre známe potešenie, spojenie s utrpením iných osôb. Vtedy si opäť myslel, že dokáže niečo cítiť a teraz, keď sa Grindelwald vzdal svojich tajomstiev v jeho prospech, boli tieto pocity ešte výraznejšie. On sám bol práve teraz slabý, nepochybne pod vplyvom tej skutočnosti, že stále miloval Dumbledora, čo on sám chápal len veľmi obmedzene. A to povedal ten, ktorý bol považovaný za beštiu. A keď lord Voldemort obvinil zo slabosti, ktorá sa neodpúšťa, boli to práve jeho slová, ktoré boli dlhší čas zdrojom jeho znepokojenia. „Neunikol som ani ty neunikneš, svojím spôsobom prežiješ všetko, čo budeš chcieť prežiť, do takej miery ako to dokážeš, to budeš môcť spoznať... tvoj osud sa už teraz zmenil, už si si vybral... inú cestu než tí, ktorých si predtým nasledoval...“
„Je mŕtvy...“ povedal mu, keď spolu naposledy hovorili. Keď nemohol zniesť tie jeho vyjadrenia vyslovené s tým napol šialeným úsmevom. A dočkal sa odpovede, za ktorú by ho dokázal nenávidieť. „Nie, tu...“ povedal a dotkol sa toho miesta, kde by malo byť srdce, „Stále ešte bije všakže, aj po toľkých rokoch, stačí len spomienka... všakže...“ čo považoval za dosť patetické a podráždilo ho to natoľko, že odvtedy sa už neunúval s ním o ničom diskutovať.
„Je ako Nagini...taký?“ prerušila Ambra jeho myšlienky.
„Nagini je iná, jeho myslenie je pomalšie a ťažšie, Nagini rozumie veciam, ktoré on nikdy nepochopí...“
Preňho samého bol skôr zbraňou, než vhodnou spoločnosťou, jeho myslenie bolo surové, chladné, bol orientovaný na jeho priania, no nezdieľal s ním podobné spojenie, ako sa mu to podarilo s Nagini. Skutočné priateľstvo aspoň čiastočne spoznal prostredníctvom nej.
No s ním zdieľal prvú dôležitú vraždu na Rokforte, prvé náznaky potešenia z tej možnosti, ten pocit moci, keď sa všetci triasli, kedy udrie, keď všetky tie osoby, ktoré nemali právo študovať na Rokforte zrazu nemohli pokojne spávať a on ako potomok zakladateľa školy, mal právo o tom rozhodnúť. Nikdy nezabudol na tú noc po svojej prvej skutočnej vražde, potom ako prvý raz rozhodol o osudoch iných... Tá spomienka bola stále živá... stále silná...
Socha Salazara Slizolina, bola taká skutočná, akoby sa naňho práve teraz díval on, potom ako prvý raz siahol na život niekoho z Rokfortu. Aj pohyb baziliska, neďaleko jej otvorených úst, to všetko jemu už dobre známe, práve teraz, akoby sa menilo a nadobudlo jeden z tých priam posvätných významov.
Nič sa s ním nedeje. Nech si už Slughorn myslí čokoľvek, stále je to on, stále mu ešte neprinesie nič viac potešenia ako prázdnota v cudzích očiach. A mohla by to byť aj ona, vydal by ten príkaz, keby na to miesto prišla, urobil by to, bolo tom presvedčený a nebolo nič čo by ho viac dokázalo upokojiť než tá možnosť. Mohol by to urobiť, keby chcel, keby dovolil, aby sa to stalo. No nemal to v úmysle nie teraz, keď sa už presvedčil o tom, že to dokáže urobiť, ak bude chcieť. To mu stačilo, nepotreboval nič viac než veriť v to, že on sám neprešiel žiadnou z tých preňho nepochopiteľných premien.
No bola to práve Hornbyová, jej nepriateľka a osoba nie tak celkom presne zapadajúca do oblasti jeho záujmu, nevedel s akej rodiny pochádza a ani ho to nezaujímalo. Jej smrť bola preňho začiatkom, bola preňho zdrojom toho potešenia, ktorého sa odmietol vzdať, keď pripustil čo i len na okamih, že by mohol byť viac človekom než čarodejníkom, práve teraz v sebe opäť poprel tú možnosť.
Plánoval si zvoliť horcruxy, zmrzačiť si dušu, jedným z tých zakázaných zásahov, zabezpečiť sám sebe nesmrteľnosť, no boli tu aj iné cesty, iné možnosti, ktoré boli opäť súčasťou hry. Nezanevrel na tie pôvodné, ani sa nevzdialil zo svojej cesty, chcel však využiť to, čo nebolo až také jednoznačné, čo čo bolo vpísané len medzi riadkami a bude ťažké odhaliť zdroj jeho moci, ak by sa niekto pokúšal analyzovať jeho ďalšie kroky, nájde len horcruxy, len tie pôvodné, no nič o jeho zámeroch, ktoré boli teraz už hlbšie a prepracovanejšie, uznával silu spojenej duše, nevinnej duše, ktorá jemu samému zabezpečí víťazstvo nad tými ostatnými. Nad všetkými, ktorí možno ešte ani netušia, kto vyrastá pod ich zdanlivým vplyvom.
Rokfort vyrástol preňho, pre jeho líniu, ktorá bola z neho neprávom vytlačená, tými ostatnými, ktorí ani zďaleka nedosahovali kvality potomkov Slizolinu.
***
Aréna bola pripravená, všetky pasce, všetky súčasti záverečnej skúšky, boli na svojich miestach.
Bolo to jeho dielo, jedno z miest, ktorými zasiahol do pôvodnej podoby hradu. A hrad to prijal, bolo to jeho právo, jeho povinnosť, zanechať tu stopu, postarať sa, aby už nikdy nebola zmazaná.
Pre Myrtlu bola aréna zdrojom nepokoja, spomienok, ktoré boli nepríjemné, stále tu bola tá možnosť, že zlyhá, že sa v nej zlomí to ľudské, bolo to však súčasťou rizika. A bola tu aj tá záležitosť s jej ponížením, s tou možnosťou, že práve na tom mieste jej mohlo byť ublížené, jedným z tých spôsobov, ktoré väčšina žien považuje za to najhoršie, čo by sa im mohlo stať.
Bolo to v ich mysliach, ako jedna z tých možností. Jedna tých vecí, ktoré by mu mohli vmiesť do tváre a sledovať, či sa ho to dotkne.
Spomínal si na svoj hnev, strašný, nikdy predtým necítil takú formu hnevu, ktorá akoby čiastočne v ňom odkryla niečo nové, čoho by sa relatívne aj mohol začať obávať a považovať to za krátky okamih ľudskosti, ktorú v sebe cítil len zriedkavo. Keď ich tam videl stáť, keď v nej samej spoznával tú bezmocnosť a zraniteľnosť, ktorej už rozumel, lebo poznal a študoval mysle obetí, ako jednu zo súčastí svojho súkromného štúdia myšlienkových vied.
No nemohol ho prejaviť, nie vtedy, keď ich samých chránili ich rodinné mená a on nemal nič iné než parselčinu a svoje slovo, ktorého váha bola ešte vtedy dosť diskutabilná. Uznávali ho, no zároveň akoby čakali na každú jednu príležitosť, aby ho mohli obviniť so spojenia s nečistokrvnými. Každý jeden z nich sa mohol pokúsiť dostať na jeho miesto a tým vyzdvihnúť vplyv svojej vlastnej rodiny, vládnuť bolo vecou opatrnej a takmer nepostrehnuteľnej manipulácie a trestať ich bolo vždy spojené s rizikom pádu.
V podstate bol sám, proti nim všetkým, z tých rodín, ktoré svoje deti vychovávali v pohodlí a blahobyte, bol iný, aj keď dobrým spôsobom a vystupovaniu sa priučil veľmi ľahko, no oni vždy cítili ten rozdiel a vždy musel bojovať o to, aby ho zmenšil, aby im nedovolil pochybovať o jeho legitímnom práve rozhodovať o tom, ktorým smerom sa bude uberať čarodejnícky svet, no rozhodovať nenápadne, bez funkcií, ktoré by zabránili tomu, aby sa stal legendou, čierny mág ich nepotreboval, jeho moc bola v niečom inom než v mávaní pred objektívnym a vo volebných sľuboch. On bol tým, ktorý bude ovládať tých zdanlivo mocných a oni sa podriadia jeho vôli. Bez toho, aby musel vstať z kresla v nich prebudí hrôzu. To považoval za schopnosť byť tým, kto rozhoduje.
Nezabiť ich teraz, keď by to vzbudilo nevoľu v ich rodinách, nedávať jeden z tých signálov, že by mohol podporovať nečistokrvných, to muselo ustúpiť aj pred jeho hnevom.
A medzitým prešiel čas, ktorý potreboval na to, aby si s nimi mohol vybaviť svoje účty. Jeho moc a viera v neho vzrástla natoľko, že ich rodinu, mu ich odovzdajú hoci aj dobrovoľne len preto, aby si získali jeho priazeň. Tie posledné rozhodujúce mesiace boli tým impulzom, ktorý potreboval a on vedel aj čakať, teraz už áno, keď si vyberal tých, ktorý by mohli po jeho boku užívať isté výhody, no vedel, že ak by sa jeho sny a ciele rozsypali, ostal by opäť sám, že musia byť len nástrojom jeho vplyvu, len prostriedkom na dosiahnutie cieľa, bez toho, aby si voči nim vytvoril akékoľvek spojenie, ktoré by čo i len na okamih mohlo pripomínať určitý druh nebezpečnej slabosti.
A jeho myšlienky ako sieť utkaná z rôznych vízií sa približovali k tomu, okamihu, kedy sa už nikdy neodváži spochybňovať ani to, ak poruší svoje vlastné tabu, kedy každé jeho slovo bude pre nich zákonom a on sám už nikdy viac nebude musieť počúvať to, čo sa mu snažili nadiktovať všetky tie inštitúcie, ktoré mu neustále vtĺkali do hlavy, akoby sa mal správať a ako by mal konať.
