Právo čistej krvi
na motívy knihy Before I met you. (Predtým než som ťa poznala)
fandom: HP
pár: Hermiona/Voldemort (Tom Riddle)
varovanie: povojnové, traumatizovaná Hermiona...
obsah: Hermiona Grangerová prichádza na panstvo Riddlovcov. Kvôli nemu. Kvôli mužovi, ktorého prinútili, aby spojil svoju dušu.
Petrike
„No úloha je splnená len na polovicu, Grangerová, prsteň je tu, no nie je opravený...“ pripomenul jej chladne.
„Predpokladám, že sa postaráš aj o to, aby si mi ho vrátila vcelku, že si pochopila, čo presne to pre teba môže znamenať...“
„Aj o to sa postarám, no je to predmet, ktorý... neviem presne, kam by som ho mala odniesť, aby...“
O tej druhej časti úlohy zatiaľ pochybovala, vskutku nevedela, či mu tým nejakým spôsobom nepomôže, a to nemala v úmysle urobiť, aspoň nie, niečo čo by mohlo uškodiť Harrymu, pokiaľ by sa tomu mohla vyhnúť.
„Vieš to... som presvedčený o tom, že áno...“ prerušil ju Riddle netrpezlivo.
„Ale ja predsa...“ snažila sa to zastaviť. Bojovať s tým a aspoň raz zvíťaziť, no vedela, že je to márne, že tentoraz nedokáže odolať.
„Stále viem odhadnúť, kedy ľudia klamú...tvoj postoj, tvoje gestá, viem, že máš strach, viem, že ľutuješ, že si zašla príliš ďaleko, nepokúšaj sa nič predstierať... no je mi jasné, prečo to nechceš urobiť... prečo podliehaš svojmu strachu a odmietaš sa ho zriecť...“
„Nie, ja len...“ víťazil nad ňou opäť a ona cítila bezmocnosť, keď spoznala jeho pohŕdanie.
„Potter, bojíš sa oňho, potrebuje to vôbec? Dosiaľ sa mu vždy podarilo prežiť... myslíš, že prsteň by to mohol zmeniť...“
„Stretla som sa s Ginny a spomenula som si na to, čo si jej urobil...“ nemala by s ním hovoriť otvorene, nemala by sa pokúšať k nemu nájsť cestu ako k priateľovi, no niečo čomu celkom presne nerozumela, nad ňou opäť získalo prevahu. No nemala by zabúdať na to všetko, čoho bol schopný. Na to ako veľmi ublížil jej kamarátke.
„Ginny?“ zopakoval, akoby si nebol istý o kom to hovorí. A zdalo sa, že prehliadol jej tykanie a tón, akým mu to povedala.
„Ginevra Weasleyová, dievča, ktoré obluda odniesla do tajomnej komnaty...“ dodala takmer až nahnevane.
„Takže to dievča... Tá Potterova priateľka...“ skonštatoval s neskrývaným odporom.
„Nie, ona, nie je...“
Krutý úsmev prešiel po jeho tvári.
„Nezabúdaj, že som videl do Potterovej hlavy, vedel som... o tom, čo si myslí, že chce...tomu sa nedokázal ubrániť, keďže nikdy nezvládol obranu svojej mysle, niečoho sa musel vzdať...“
Znepokojovalo ju to, už len tá možnosť, že skutočne... aj keď si dokázala predstaviť, aké to asi muselo byť, práve teraz v nej zásahy do mysle akejkoľvek osoby vzbudzovali desivé predstavy.
„No nemusíš sa o ňu báť, práve teraz si vo väčšom nebezpečenstve než ona...“
Mlčala.
Cítila, že nemôže nad ním zvíťaziť, nie teraz, keď jej myseľ podlieha útokom, keď nie je možné to zastaviť, ten postup toho krutého víťazstva nad ňou samou, keď cíti, že sa nič nemení k lepšiemu, keď sa prepadá čoraz hlbšie do tej beznádeje, ktorá ju obklopovala, odkedy ho spoznala a on urobil tie veci, ktoré už nikto nemohol vziať späť.
„To, že nemáš v úmysle mi odovzdať prsteň celý, však pre teba bude znamenať to, že sa dočkáš len polovičných odpovedí...“
To bolo nepríjemné, priveľmi nebezpečné na to, aby to mohla akceptovať.
„Nemôžem dovoliť, aby sa prsteň dostal do rúk ďalšej osoby... neopustí tento dom, ale mohli by sme sa ho pokúsiť opraviť spolu... verím, že vy poznáte ten najvhodnejší spôsob...“
Ticho.
Priveľmi ťaživé na to, aby sa mohla začať obávať jeho odpovede, tej možnosti, že by mohol zavrhnúť spoluprácu s ňou, čo by znamenalo, že... to napokon nepochopila správne, že nezistila to, čo od nej skutočne chcel. Ten prejav dôvery, ktorý potreboval.
Keď odtrhol zrak od prsteňa a znovu pozrel na ňu, už sedela na kraji postele, oproti nemu a opäť sa dívala na svoje chvejúce ruky.
„Áno, slečna, Grangerová, rád sa budem podieľať na jeho oprave spolu s tebou...“ v jeho pohľade bolo to uznanie, tá možnosť, že skutočne správne pochopila jeho zámery.
✳ ✳ ✳
Presvedčila ho, aby popoludnie strávili v záhrade. Premýšľala o postupoch, ktoré spolu stihli prebrať.
Našla pre nich miesto neďaleko jedného z tých vysokých stromov, kde mali v úmysle pri čaji prebrať posledné detaily. Na kolenách mala knihy týkajúce sa techník, ktoré bude nevyhnutné použiť.
Aurori sa nachádzali vo vonkajšej časti, len občas ich skontrolovali, no len na začiatku a neskôr už zrejme nemali v úmysle ich vyrušovať, báli sa ho, stačil len jediný jeho pohľad a ustupovali viac dozadu. Jej nadšenie týkajúce sa kníh očividne vôbec nepovažovali za podozrivú.
„Grangerová...“
Zdvihla hlavu, keď si uvedomila, že jej pacient od nej niečo chce.
„Áno, pane...“
„Postarajte sa o to, aby to zmizlo...“ prikázal jej prísne. „Tá vec z môjho pleca, okamžite...“
Uvidela čo ho tak veľmi znepokojilo, motýľa, ktorý sa odvážil usadiť na jeho pravom pleci a provokatívne pritom mávať krídlami. Bol pestrofarebný a očividne spokojný s tým, miestom, ktoré zaujal.
„Je to len motýľ... nič vám predsa neurobí...“ namietla pobavene, predstava, že tvoj tohto druhu sa len tak odvážil usadiť na ramene pána Zla, to bolo vskutku niečo, čo sa len tak ľahko nevidí.
„Grangerová, ja ťa varujem...“ z jeho hlasu cítila to všetko, čo by bol schopný urobiť, keby nemal zviazané ruky a nemala to srdce ho ďalej trápiť.
Opatrne položila ruku na jeho plece. Nemohol to cítiť, no aj tak ju znepokojil jeho pohľad. Očividne nenávidel ten pocit, že sa musí spoliehať na ňu, na to, ako sa ona práve v tejto chvíli rozhodne, bez ohľadu na jeho vlastné znepokojenie.
„Tak poď, maličký, zdá sa, že tu nie si vítaný...“ opatrne ho vzala do rúk a nechala ho odletieť.
Vrátila sa späť ku knihám, spokojná, že to môže urobiť, že neprežíva nič iné len dotyk mierneho vánku na svojej tvári, že sa cíti takmer akoby bola v poriadku, akoby nič z toho čo ju znepokojovalo už viac neexistovalo.
✳ ✳ ✳
Vliala prevarenú vodu do misky, do ktorej ponorila prsteň spolu s kameňom, bol to očistný rituál na zmytie stôp čiernej mágie. Nie úplné, no dostatočné na to, aby bolo možné s ním ďalej pracovať bez obmedzení. Cítila vôňu tých kvetov, ktoré plávali na hladine, ich názov zabudla takmer okamžite, čo bolo zrejme súčasťou jej momentálnych problémov, no Winky sa podarilo nájsť ich a pripraviť tak, aby bolo možné ich použiť ešte počas tej noci.
Cítila ako sa jej dotýkal, ten vplyv pokoja, akejsi príjemnej energie, ktorou boli obklopené. Držala prútik, pokračovala v zaklínadle, po ktorom sa kvetov dotýkalo biele svetlo a on ju pozoroval, sledoval každý jej krok, až kým svetlo prútika nezhaslo a kvety sa neuzavreli do akej magickej reťaze.
„Je to v poriadku?“
„Áno, je... zatiaľ to vyzerá tak, že si to zvládla...“ vyjadril sa pomerne opatrne, keď sa posunula, aby mohol vidieť, čo sa jej podarilo urobiť.
„Teraz to zakry a nechaj pôsobiť až do rána...potom uvidíme, či bude kameň pripravený na spojenie...“
Pomaly prikývla, priveľmi spokojná sama so sebou a s tým, že sa jej práve teraz viac menej darilo. Žiadne chvenie, žiadna bolesť, pod jeho dohľadom, akoby zabúdala na strach, skôr sa sústredila na to, aby neurobila chybu.
Mala pocit, akoby jej prútik opäť patril. Bolo to zvláštne, že sa jej to stalo práve s ním a nie pri svojich priateľoch.
Nie pri Ronovi, o ktorom si myslela, že ho miluje, že túži potom, aby medzi nimi bolo niečo viac, že mu verí natoľko, aby zabudla na svoj strach.
Zakryla misku, odložila ju na bezpečné miesto a vrátila sa späť do postele. Bolo už dosť neskoro a čakala na nich ďalšia spoločná noc.
