fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
poznámka: dnes sa cítim jak za mlada, konečne normálne, i ked viem, že to zas nepotrvá dlho, ale aspoň dnes...
Petrike
„Miesto kam sa chodí plakať...“ hlesla mierne rozrušene, keď pochopila, čo jej má Tom v úmysle ukázať.
„A zároveň aj...“ pokračovala, keď si uvedomila, čo má v úmysle a akým spôsobom jej chce prejaviť dôveru.
„Vstup do tajomnej komnaty...“ potvrdil jej Tom.
Nevedela čo si má myslieť o... Tam vnútri bol predsa aj...
„Prišiel čas, aby si spoznala aj túto stránku Slizolinových potomkov, bolo to postavené pre našu líniu...“
Čiastočne pohltená zvedavosťou, čiastočne znepokojená možnosťou, že aj Ambra získa toto právo.
A aj ona stála na tom mieste. A začínala vskutku veriť tomu, že by aj ona mohla zistiť, čo to znamená, podľa možnosti bezbolestne.
„Urobíme to spolu, láska moja... ak budeš súhlasiť...“ navrhol jej tlmeným hlasom.
„Dobre...“ hlesla nepochybne rozrušene, to oslovenie bolo ako... vôbec po prvý raz použil ten druh príjemnej manipulácie. Bez toho, aby to cítil, bez toho, aby rozumel čo to dokáže urobiť s ňou.
Dovolila mu, aby ju chytil za ruku, aby jej ukázal čo znamená užívať si jeho priazeň, tento druh manipulácie považovala za príjemný a nebránila sa mu.
„Otvor sa!“ vyslovil ten príkaz haďou rečou a ona mohla sledovať ako sa dal do pohybu ten dômyselný otvárací mechanizmus, ako sa pred jej očami pomaly otváral vstup do bájnej tajomnej komnaty, pred ňou bola tá najdesivejšia záhada spojená s Rokfortom. Zdroj zlých snov mnohých tunajších študentov. Dívala sa tam, do toho temného otvoru, vedúceho do neznáma, možno bližšie k tomu, čo znamenalo bezvýhradne sa odovzdať do jeho rúk.
Zalapala po duchy, keď cítila ako sa posunul bližšie k okraju, ich ruky stále spojené, boli zrazu napnuté.
„Bude nutné skočiť, no nie je to vôbec nepríjemné ani nebezpečné, sama uvidíš...“
Zaváhanie na seba nenechalo dlho čakať. Jej telo, akoby malo v úmysle cúvnuť, keď si myseľ uvedomila, čo na ňu čaká.
„Bazilisk, on ma nenávidí, čo urobí, keď...“
„Nie je schopný skutočnej nenávisti, bol stvorený aby slúžil potomkom Slizolinu, aby chránil našu líniu za každých okolností. Neurobí nič, čo by ti ublížilo... a ja sa postarám, aby si sa nemusela báť ani jeho očí...“ vrátil sa k nej, dotkol sa jej čela, šepkal slová zaklínadla, ktoré sa šírilo po jej tvári, v okolí očí, cítila to aj cez svoje okuliare, takmer ani nedýchala, keď sa kúzlo uzavrelo a ona cítila jeho vplyv, akoby si nasadila druhé, no zároveň omnoho ľahšie okuliare.
„Takto si budeš môcť všetko obzrieť bez obmedzenia... to zaklínadlo je viazane na sľuby krvi, už len to, že funguje je potvrdením, že máš nárok spoznať tajomstvo Slizolinovej komnaty.“
Priala si mu dôverovať, dovoliť, aby jej ukázal tú druhú stránku seba samého, strach bol však silnejší, on víťazil. No nedokázala ani len pustiť jeho ruku, keď to zaklínadlo použil aj na seba.
„Ničoho sa neobávaj, budem po celý čas s tebou...“
„Tak ja to skúsim, teda...“ povedala tichým stále ešte mierne sa chvejúcim hlasom.
„Pokúsim sa ti veriť...“
Spolu s ním pristúpila k okraju, skočili naraz.
Necítila silu toho dopadu, ani presne neregistrovala, kedy sa jej nohy dotkli zeme. Pocítila chlad, zmes starých vôní a dotyk svetla, tak náhlej až sa strhla.
„Ako sme sa sem dostali tak rýchlo...“ opýtala sa.
„Toto je skratka, ktorú sa mi podarilo vytvoriť, nie za každých okolností je čas na dlhé prechádzky...“
Prikývla, stále ešte zdesená tou možnosťou, že by jej napriek svojej momentálnej nálade mohol predsa len ublížiť.
No on to neurobil. Nie teraz.
„Tak vitaj, na mieste, ktoré vybudoval najvýnimočnejší z čarodejníkov tých čias... veľavážený zakladateľ Rokfortu... Salazar Slizolin.“
Váhavo sa obzerala, po tej impozantnej veľkej miestnosti so súsoším v tvare hadov, ktoré bolo zakončené obrovskou sochou zakladateľa.
Miestnosť bola vlhká, vzduch v nej voňal sladko, bol presýtený zvláštnym druhom silnej mágie.
A kdesi vzadu zrazu nastal pohyb. Pocítila ho, skôr než ho mala možnosť vidieť.
„Prišli sme si prezrieť miestnosť pokladov, drž sa v úzadí, ukážeš sa, až keď ťa o to tvoja pani požiada...“ prikázal Tom v parselčine.
„Ako si želáte, pán môj...“
Myrtla sa strhla, keď zaznel ten hlas, mužský, presýtený chladom.
Tom ju objal okolo pliec a pokračoval ďalej, smerom k tej zvláštnej soche, za ňou boli dvere. S hadími ornamentmi, ktoré sa otvorili, keď im to prikázal v parselčine, zámok sa hýbal, akoby hady na ňom boli živé.
A keď sa otvoril, viedol do príjemne zariadenej komnaty, s množstvom vecí, ktoré už na prvý pohľad vzbudzovali pozornosť.
Na jednej z políc boli vzácne knihy, na ďalšej hlavolamy rôznych tvarov a veľkostí, Myrtla podvedome siahla po jednoduchom kruhovom hlavolame. Bol utvorený s malých zlatých hadov, dívala sa do ich zafírových očí. Rozdelili sa v jej rukách a opäť spojili.
„Nechal tu časť svojej zbierky, je tu všetko, čo považoval za dôležité zanechať svojim potomkom... vedomosti, prostriedky aj vzácne predmety, ktoré počas svojho života získal...“
Bol tu aj stôl a miesto na sedenie, kde sa dalo pokojne oddychovať a všetko si prezerať.
Myrtla opatrne vložila hlavolam späť do príslušnej police. Nevedela ani kam sa má najprv pozrieť, boli tu veci, ktorých sa obávala čo i len dotknúť, knihy, ktoré akoby priam na ňu volali, ale aj také, pred ktorými by mala mať rešpekt. Bola to zvláštna izba, plná aj prázdna zároveň, nepociťovala tú nepríjemnú preplnenosť, akoby vošla do nejakého starého skladu, tu všetko vyzeralo, akoby sem patrilo, ale neprekážalo, to bola mágia, ktorá dokázala vyvolať ten dojem.
„Môžeš si vybrať čokoľvek, čo sa ti bude páčiť... tých zadných vecí sa však dotýkaj len s rukavicami, niektoré z nich Slizolin upravil pomocou mágie a nie všetky som ešte stihol prezrieť a skontrolovať...“
Nebola si istá, čo by vlastne chcela, všetko bolo také... Nečakala, že to bude takéto, že za tým chladom bude ešte niečo, ako iný svet, ako možnosť preskúmať myseľ osoby, ktorá myslela na svojich potomkov a chcela im zanechať časť svojho sveta, časť svojho vlastného úsilia.
Vzala si knihu jednu z tých, ktoré na ňu volali, jednu zo sekcie hlavolamov, urobila to rukavicou, lebo šlo o tú sekciu, ktorú Tom označil za neprebádanú. Na jej vrchu bol hlavolam, ktorý vyzeral, akoby bol živý. Menil sa a prelínal. Zanechával vo svete stopu svojho vplyvu. Tá drobná práca bola ako mozaika, ktorú si priala preskúmať a zistiť, ako je možné vytvoriť niečo také nádherné a zároveň desivé. Priveľmi živé na to, aby nebol dôvod sa toho báť.
To, čoho sa bojíme je vždy život.
To bolo napísané na obale tej knihy, v jazyku hadov a ona bola spokojná s tým, že mu rozumie, že môže spoznať tajomstvá majstrov, ktorý dokázali vytvoriť toto dielo.
Sadli si tam, čiastočne mu sedela v objatí, keď si pozerali tú knihu, keď spolu skúmali ten hlavolam.
