Právo čístej krvi 10. 1

Petrike Vystrela sa, zložila ruky do lona, aby sa jej netriasli. Nemusí sa predsa báť, už predsa nie je na pohovore, nikto ju predsa len tak nevyhodí, podpísala záväznú dohodu a on sa na ňu aspoň pokiaľ vedela nesťažoval.
Dokonca aj Higginsová sa na ňu usmievala, no  aj tak sa nemohla zbaviť túžby po svojom odchode z pracovne, cítila sa tu, akoby bola nejakým cudzím a nevítaným elementom, kým s Temným pánom si pripadala absolútne normálna, tu bola len nervóznym bláznom.
„Slečna Grangerová, ak dovolíte, položím vám pár otázok...“ požiadala ju  o to zdvorilo, no bolo viac než jasné, že bez ohľadu na jej odpoveď sa rozhovoru nemôže vyhnúť.
„Áno iste...“ preplietla si prsty na rukách  a snažila sa pôsobiť čo možno najviac pokojne a vyrovnane, aj keď sa tak vôbec necítila.
„Ste tu už pár dní...“ začala Higginsová, pričom si Hermiona všimla, že vzala do rúk brko, akoby si chcela robiť nejaké poznámky. „Chcela by som vedieť, či ste si všimli akékoľvek prejavy zlepšenia či iné nezrovnalosti... ktoré by nás mali znepokojovať...“
„Nie, pani Higginsová, k žiadnemu zlepšeniu nedošlo, nestalo sa ani nič, čo by .. skrátka nič mimoriadne...“ ignorovala ten bodavý pocit v žalúdku, snažila sa premôcť spomienky na ich spoločné viac než dôverné rozhovory a bozky, ktoré ani zďaleka neboli nevinné ani na jednej strane, keby to nebol Temný pán myslela by si... ale takto to bolo len...
Higginsová si niečo zapísala, chvíľu počúvala zvuk jej brka a pripadal jej do istej miery nepríjemný.
„Dobre, slečna Grangerová... no aj naďalej buďte ostražitá... náš pacient nie je len obyčajný mladý muž, vyzerá tak, no skutočnosť je iná, nesmiete zabudnúť, že by mohlo byť nebezpečné pre nás všetkých, ak by sme isté veci zanedbali...“
„Rozumiem...“ hlesla potichu a snažila sa ignorovať hnev, ktorý v nej narastal, hnev na samú seba, že neberie do úvahy všetky tie logické fakty, ale vrhá sa do niečoho čo môže pokojne skončiť nielen jej smrťou.
Mal by ju nenávidieť, dávať jej najavo svoj odpor voči takým, akou bola ona, no on to neurobil, čím ju dokonale zmiatol a cítila sa tak, akoby si boli do istej miery blízky, akoby rozumel čo znamená byť osobou, o ktorej hovoria že vie viac než tí ostatní, len mysľou, ktorú akceptujú len, keď je potrebný jej zásah.
„Prepáčte mi... no musím sa vyjadriť aj k tej nočnej prehliadke, ktorú ... moji kolegovia vykonali... dostala som od nich hlásenia aj o tom, ako spolu vychádzate... Musím vyjadriť isté znepokojenie... Nemajte mi to za zlé, ale predsa...“
Hnev bol silnejší než strach a ona prudko vstala, keďže tušila, kam budú smerovať...
„To ja som znepokojená, pani Higginsová, tým ako málo mi dôverujete...“
„Musíte pochopiť, že vzhľadom na isté okolnosti a na nepochybne veľmi silnú príťažlivosť, ktorá... by ste mohli zabudnúť na to, s kým máme tú česť... Veď-viete-kto je dokonalým manipulátorom, slečna Grangerová a vy ste príliš mladá na to, aby ste poznali všetky nástrahy...“
„Ubezpečujem vás, že si plne uvedomujem, kto jej môj pacient...“  povedala to s istotu, akoby to tak bolo, no aj o sebe mala v tomto zmysle isté pochybnosti. Možno len možno k nemu niečo cíti, je to šialené hrozné a pochybuje, že sa s tým niekedy dokáže vyrovnať bez toho, aby sa nezľakla toho, čoho všetkého je ona sama schopná. No nemôže o tom hovoriť ani čo i len pripustiť tú možnosť, že by sa nechala ovplyvniť.
On predsa nestál o jej city, nikdy jej nenaznačil, že by prijal, že by vôbec... Len ju do istej miery potreboval, možno práve to bol ochotný akceptovať a jej to nateraz stačilo na to, aby ostala pri zmysloch.
„O tom nepochybujem, no aj tak by ste mali vedieť, nemala som v úmysle vám to o povedať, no jedna ošetrovateľka, ktorá tu bola pred istým časom, dokonca vyškolená odborníčka zo Svätého Munga, tiež s pacientom počas prvých dní vychádzal veľmi dobre... nanešťastie... neskôr sme ju našli v kúpeľni... chcela si vziať život... slečna Grangerová, aj keď sa nedokázala priama súvislosť medzi ním a týmto incidentom... viete si predstaviť, že len ťažko ju mohlo niečo natoľko zlomiť, než náš pacient.. Nemám v úmysle vás vystrašiť, no považujem za nutné vás na to upozorniť...“
„Áno, iste, rozumiem veľmi dobre, vašim obávam pani Higginsová. Mňa však nezlomilo ani toto, preto nepredpokladám, že by to dokázal on...Ukázala jej ruku, ktorú poznačila Bellatrix.
***
„Odkedy si sa vrátila, stále len mlčíš...“ skonštatoval Riddle, keď mal aj on za sebou rozhovor s pani Higginsovou.
Stála pri okne, dívala sa von a dosiaľ ignorovala akékoľvek pokusy z jeho strany... No vedela veľmi dobre, že aj ona ho potrebuje, že ešte nedokončili ten predchádzajúci rozhovor a nemala by ho práve teraz dostať do nebezpečnej nálady.
„No tak Grangerová, čo ti tá ježibaba povedala...“ naliehal ďalej.
„Nič...“ hlesla rozochvene. Nemala by vtom pokračovať, nemala by pokúšať osud. Možno predsa len existujú ešte iné cesty, než...
„Mne to pokojne môžeš povedať, viem, čo znamená jej čeliť... Nie je to prvý raz, čo pletie hlavu osobám, ktoré sa o mňa majú starať...“
„Bolo niečo medzi vami?“ zrazu to povedala, to o čom si myslela, že ju vôbec nezaujíma, no zrejme to nebola pravda.
„Čo presne.. Snáď nemyslíš, že Higginsovú zaujímam až natoľko?“ zdalo sa, že ho to skôr pobavilo než znepokojilo.
„Nie, ona nie, Tá ošetrovateľka Edith...“
„Takže ti o nej povedali... a teba to znepokojuje?“ neodpovedal jej na otázku, čo ju dráždilo ešte viac.
„Ona bola ako ja... tiež si sa jej venoval... tak ako mne...“ nevedela, prečo mu zrazu začala tykať, nemala by, tým v sebe upevňovala ten dojem, že by pre ňu mohol byť blízkou osobou, to však nebola pravda, ona nesmela a on nemohol...
„Žiarliš?“
„Nie,“ povedala to až príliš rýchlo a bola len veľmi málo presvedčená o tom, že ...
Jeho úsmev bol ako... túžila ho kvôli tomu úsmevu prekliať a nikto by sa ani neodvážil jej to vyčítať. No predsa...
„Zabil som mnohých, tak prečo ťa trápi, čo som urobil či neurobil jej?“
„Je ako ja.“
„Nie, nie je ...“
„Ja tomu verím.“
„To nie je môj problém, Grangerová.“
„Takže mi neodpovieš?“
Jej otázka bola súčasťou toho nového ticha.
„Ak to musí byť, tak áno, no nebude to zadarmo... Povedzme, že to znamená, že rozhovor o tom, čo by ťa malo v prvom rade zaujímať odsunieme na zajtra...“
„Dobre.“
Díval sa na ňu, akoby ju videl po prvý raz, keď opäť trochu pohol prstami, akoby sa chcel ubezpečiť  o tom, že to dokáže.
„Vychádzali sme spolu dobre, povedzme, že som mal jedno z tých lepších období, no ona nanešťastie nie... začala si s jedným aurorom od brány... potom už začala byť hrozne nudná, lebo hovorila len a len o ňom, a keď sa rozhodol ju nechať... skrátka to urobila, to je všetko... ako vidíš, moje možnosti sú značne obmedzené, aj keď sa snažím pôsobiť, akoby to tak nebolo... Nehovoril som s ňou o veciach, ktoré spolu zdieľame my dvaja, no jej spoločnosť bola príjemná, aspoň do toho času, kým sa nezamilovala, čo som osobne považoval za viac než neznesiteľné... On sám ti to potvrdí, ak naňho správnym spôsobom zatlačíš, ak mi neveríš, pokojne si to môžeš overiť priamo uňho...“
Vedela, že to bude potupné, no bola pripravená na to, že to bude musieť urobiť.
„Ja sa s ním pozhováram ešte dnes...“
„Výborne, len sa do toho pokojne pusti...“ nezdalo sa, že by ho to akokoľvek znepokojilo.
***
Bolo to nepríjemné, cítila sa pritom, ako jedna z tých nepoučiteľných klebetníc, no dostala to z neho, keď použila isté páky, ktoré by ho dostali do ešte horšej situácie, ak by to popieral, no musela mu sľúbiť, že o tom nebude hovoriť s vedením, tak jej to neoficiálne potvrdil, že v podstate mal iné dievča a bolo to dosť komplikované aj bez nej.
No neznamenalo to, že bola spokojná s tým, akú taktiku musela na toho muža použiť, aby bol ochotný o tom hovoriť.
A neznamenalo to ani to, že Riddle nie je nebezpečný a že by si naňho nemala dávať pozor.