pár: Stiles (Jennifer Blake)/Derek
varovanie: zámena tiel, romantika, jednorázovka delená na 5 častí, smrť.
Obsah: Stiles zistí, že sa stal obeťou útoku démona.
Ráno sa vôbec nedokázal
dostať z postele. Nechcelo sa mu ani len otvoriť oči. Znamenalo to, že
bude musieť opäť riešiť všetky tie veci, vrátane toho, ako nepohodlne sa cíti
v cudzom tele. Nemal nad sebou
úplnú kontrolu. Túto zmenu si uvedomil veľmi skoro, ešte v noci, keď si
spomenul na tú vec s učeníkom, začal sa opäť akosi vzďaľovať z tohto
tela do prázdna. Nič tam neexistovalo, ani pocity, ani on, akoby sa stratil
niekde v priestore, kde prestal úplne existovať, dúfal, že skutočná smrť
taká nie je, ale nemal záujem to práve teraz preskúmať... Keď pustil
z hlavy tie veci, začal sa pomaly vracať, ale popri tom si uvedomil, že sa
stihol okolo Dereka úplne omotať, čo mu vôbec nevyhovovalo, niežeby to nebolo
skvelé, cítiť niekoho vedľa seba, ale neprial si to takto, nie ako náhrada za
niekoho iného.
Prial si byť späť vo
svojej izbe, riešiť zvyčajné problémy so Scottom, nechávať ho na výslní celého
toho zmätku a len radiť, chýbali mu aj rozhovory s otcom, to ako sa
vždy dokázal pripliesť do jeho prípadov, či už sa mu to páčilo alebo nie. Skrátka
život bežného Stilesa so všetkým, čo k tomu patrí. Možno práve preto
venoval Derekovi zlý pohľad, keď z neho dosť nešetrne stiahol prikrývku.
„Derek, ešte ma chvíľu nechaj...“ pritiahol si
ruky bližšie k telu v snahe sa trochu zakryť. Bola to pomerne
zvláštna reakcia keďže, niečo také už nebolo nutné, no prineskoro si uvedomil,
že takto by sa správať nemal.
Strnul, keď pocítil ako
sa posteľ pohla a jeho požičaný
priateľ sa do nej vrátil.
„Stalo sa niečo? Ty
predsa nerada vynechávaš školu...“
„To je pravda, ale...
ja len... nevyspala som sa dobre... ale hneď budem pripravená...“ pripustil
neochotne, akoby to bol len jediný dôvod, kvôli ktorému túžil ostať
v posteli, no Derek by to pokojne mohol pochopiť ako pozvanie na strávenie
istého kvalitného času v jeho posteli.
To práve teraz nepotreboval.
„Tak to by sme sa mali
naozaj poponáhľať. Mám ešte nejaké povinnosti, ale chcem ťa dnes odviesť do
školy...“
Stiles si nebol istý
tým, či je to až taký dobrý nápad. No usúdil, že to bude tak lepšie, keďže
Derek bol opäť akosi príliš blízko.
„Tak ja pôjdem do
kúpeľne... ehm...“
Iritovalo ho, aký hlas
má a to v čom musel spať. Tenká nočná košieľka pripomínajúca krátke
šaty. Nemožné. Vskutku ako za trest. Chcel sa pohnúť, ale jeho telo malo očividne
iné plány, keďže namiesto toho, aby vstal, pritiahol si Dereka bližšie. Zarazil
sa až tesne predtým, ako sa ich pery opäť prepojili. Pohol hlavou takmer
v poslednej chvíli, Derekova pozornosť dopadla na jeho krk.
„Derek... ak s tým
teraz začneme... zrejme... nikto...z nás nepôjde... De...“
Odstrčiť ho by bola
chyba, sám sa dostal do toho problému, netrvalo dlho a Derekovo vzrušenie
sa patrične prejavilo v istých miestach. Cítil to veľmi jasne a jeho
telo na to priaznivo reagovalo. D teraz nehovorila nič proti. Zrejme jej neprekážalo ani to, že ich oddeľuje
iba pár kusov tenkej látky, keďže Derek očividne nespával v pyžame. Aspoň
nie vtedy keď bol v posteli so svojou priateľkou. O tom sa už stihol
presvedčiť. No ani to, čo malo na sebe jeho požičaného telo ho priveľmi
nechránilo, nebolo ťažké preniknúť pod tú jemnú látku.
Cítil na pokožke mierny
tlak, Derekových pazúrov, jeho oči zmenili farbu na červenú a on sa naozaj
začínal báť... Možno preto sa mu pokúsil na chvíľu vyšmyknúť...
„Derek, takto radšej
nie, tvoj vlk vyzerá akosi...“ chytil sa tej myšlienky, že sa obáva prebratia
kontroly vlkom.
Alfovi sa však jeho
pokusy o vyšmyknutie vôbec nepozdávali a dal mu to najavo. Stiles
pocítil na stehne bolestivý dotyk vlčích pazúrov.
Zabolelo to, keď pazúry
prenikli trochu hlbšie a poškriabali ho na stehne.
Derek sa okamžite
odtiahol.
„Prepáč... neviem, čo
to... vlk úplne stratil kontrolu...“
Stiles trochu nadvihol
košieľku, aby si prezrel poranené miesto. Nebolo to až také zlé len malý
škrabanec, ale možno to bol spôsob ako si ho chvíľu držať od tela.
„Nič to nie je
naozaj... Idem len do kúpeľne a...“
Okamžite tam
odpochodoval. Prehraboval sa v nejakých veciach na dezinfekciu, tušil, že
Derek nemá kompletnú lekárničku, ale aspoň nejaký základ tam našiel, chvíľu
pociťoval nepríjemné pálenie, no keď sa krvácanie zastavilo a pre istotu
sa ranu prelepil, nemal žiadne ďalšie ťažkosti. Okrem búšenia srdca a chvíľkového
návalu strachu, no na podobné reakcie už
bol zvyknutý.
Upravil sa, urobil
všetko potrebné, dokonca sa trochu aj učesal a namaľoval, keďže Jennifer tam
očividne mala nejaké zo svojich osobných vecí, nepredpokladal, že by mohli
patriť Issacovi a už vôbec nie Derekovi, no tá predstava ho pobavila,
natoľko, až úplne zabudol na popudlivú reakciu vlka. Šlo mu to celkom
jednoducho, pokiaľ o tom príliš neuvažoval.
Keď opustil bezpečné
prostredie kúpeľne, prezliekol sa, opäť uprednostnil nohavice a pohodlné topánky,
nejaké z jej ďalších vecí, ktoré mal na výber, obliekol sa asi tak, akoby
sa Jennifer obliekla do školy.
Dereka našiel sedieť na
schodoch. Hlavu mal zloženú do dlaní a vôbec nevyzeral dobre. Položil mu
ruku na plece. Čiastočne sa obával ďalšieho útoku, ale Derek len zdvihol hlavu
a pozrel sa naňho.
„Myslím, že bude lepšie, keď predsa len pôjdem
do tej školy... moje auto je vonku...“
„Si si istá, že nepotrebuješ lekára, alebo...“
váhavo sa prisunul bližšie k nej.
„Je to v poriadku.
Také malé škrabnutie nič neznamená...“ nevedel, prečo sa jeho hlas prepol do
utešujúceho módu, mal by sa hnevať. A nie celú situáciu zľahčovať, mohol
mu predsa fyzicky ublížiť, a čo by robil potom, keby z neho vlk
narobil kašu, ani v tomto ani vo svojom tele to nechcel zažiť.
Җ
Neskôr...
Prechádzal sa medzi
lavicami, a recitoval niečo z jej poznámok. Našťastie mala niečo aj v kabinete,
inak by bol úplne hotový. Chytil sa tej jednej veci a akosi to celé
komentoval, ale nešlo mu to tak dobre, akoby očakával. No nezdalo sa, že jeho
nervóznemu brebtaniu niekto venoval skutočnú pozornosť.
Dieťa z ich triedy
zmizlo, a to sa nedalo len tak ignorovať. Všetci si pomaly začínali
myslieť, že sú opäť v bezpečí a zrazu sa to stalo... tak nečakane...
šerifov syn bol preč so všetkými to riadne otriaslo. Nikto nevenoval pozornosť
tomu, že sa pár krát pomýlil, ani tomu, že ledva vládze chodiť.
„... a bolo to...
a slovo, ktoré... a myslím... že... preto asi...“ pokúšal sa položiť
aj pár otázok, ale akosi nenachádzal v triede žiadnu potrebné odozvu. Dnes
mu v podstate nič nevychádzalo.
Akoby nestačilo to, čo ráno
vyviedol Derek. Ten škrabanec ho pálil na každom kroku. Možno práve preto
strávil väčšinu času za katedrou.
Nepokoj sa šíril so
všetkých strán.
Lydia neustále
kontrolovala svoj mobil, dokonca ju kvôli tomu už raz napomenul, aby sa zbavil
svojho vlastného vnútorného napätia.
Scott takmer zlomil
svoje pero, poklopkával po zošite, ale nerobil si žiadne poznámky, bolo na ňom
vidieť, ako posúva ručičku hodiniek, a nebol jediný. Tentoraz čas
odpočítavala aj učiteľka, aj keď to
nikto z triedy zrejme netušil.
Jeho priatelia boli tak
blízko a on im nesmel nič povedať. Stačilo len pomyslenie na to a do
tela sa mu okamžite vkrádala bodavá bolesť. D
ho mala pekne na vodídku ako svoju osobnú hračku. Bola schopná ho kedykoľvek
odzbrojiť, pokiaľ si dovolí spochybňovať inštrukcie.
„Tak nezabudnite si
teda prečítať kapitolu trinásť... a nabudúce budeme hovoriť o...“
s námahou so seba dostal tú poslednú vetu, potom už konečne zazvonilo
a on bol oslobodený od tejto práce.
Učiť nebolo vôbec
ľahké, D to zvládal s istotou profesionála, on vtom len akosi tápal.
A nič na tom nezlepšilo ani to, že do triedy nakráčal šerif Stilinski.
Nemal by vyšetrovať tento prípad, hlavne pokiaľ šlo o zmiznutie jeho
vlastného syna, ale udržať ho doma zrejme nebolo možné.
Nepanikár.
Neuhýbaj pohľadom. Buď prirodzený...
Opakoval si to
v duchu, nepotreboval, aby ho práve teraz začali z niečoho
podozrievať.
„Dobrý deň, pani
profesorka Blaková. Môžem vám položiť pár otázok?“
„.... šerif
Stilinski... áno, samozrejme,“ takisto ho len zdvorilo pozdravil a dúfal,
že si nevšimne, ako ťažko mu padne dívať sa naňho.
Nechcel svojho otca
vystavovať takýmto veciam. Nechať ho tŕpnuť kde presne sa nachádza a či sa
mu náhodou niečo nestalo, no asi ťažko by uveril tomu, čo sa práve teraz dialo
a keby aj, dostal by ho do ešte väčšieho problému, akému čelil on sám.
„Podľa toho čo sme
zistili, ste poslednou osobou, ktorá hovorila s nezvestnou osobou...“
„Ehm, máte pravdu,
šerif. Zdržala som vášho syna po hodine, kvôli zle vypracovanej eseji...“
„Povedal niečo, čo by
naznačovalo, že sa chystá niekam zmiznúť? Pôsobil rozrušene...“
„Nie, nič také...
Sľúbil mi, že tú esej prepracuje, chvíľu sme sa ešte zhovárali o tom,
akoby som si to predstavovala, položil mi pár otázok. Len som sa chcela
ubezpečiť, že na tom bude chvíľu pracovať. Váš syn je šikovný chlapec, zvyčajne
má dobré výsledky...“
„Kedy približne to
bolo...“
„Asi tak po tretej
hodine... približne o...“
„Dobre, pani
profesorka, to je zatiaľ všetko, čo od vás potrebujem... Vaša výpoveď sa časovo
zhoduje s tým, o čom hovorili ostatní svedkovia... len som si to
chcel overiť... Ďakujem vám za váš čas...“
„Dúfam, že ho čoskoro
nájdete...“
Podľa toho, čo Stiles
práve počul, Scott nespomenul správy, ktoré mu poslal. Zatiaľ ho v tomto
zmysle kryl, ale nemohol si byť istý, ako dlho to ešte potrvá. Mesiac to určite
nevydrží, tým si bol istý.
„Keby ste si na
čokoľvek spomenuli, zavolajte mi...“
Otcov hlas prerušil
jeho myšlienky. Opäť si neprial nič iné
len, aby mu mohol povedať, že svojho syna má pred sebou. No tým by nič
nevyriešil.
Neostávalo mu nič iné,
len sa zašívať v kabinete, čakať kým nadíde správny čas na prvú časť
rituálu a potom už len nasmerovať svoje kroky domov. Predpokladal, že
Derek mu dnes dá pokoj.
Dokonca aj do školy ho
zaviezol Issac, keďže ho tým jeho alfa poveril, ale netváril sa priveľmi
nadšene.
Kúpil si obed so sebou, aj pitie, temný druid mu poradil
nejaké listy na nohu, názov si samozrejme nezapamätal, ale chystal sa to
bezodkladne aplikovať, aby sa zbavil tých nepríjemných pocitov. Ich myšlienkové
spojenie sa ukázalo ako veľmi užitočné, aspoň v určitom zmysle.
Mal dvojhodinovú pauzu
a potom ešte dve hodiny angličtiny s nižšími ročníkmi. Dovtedy musel
naštudovať aj nejaké poznámky.
No najprv musel urobiť
to najzákladnejšie.
Zatvoril sa v kabinete,
stiahol si nohavice, pokúšal sa neokukovať nič, čo by ho nemalo zaujímať, len
prezrel tie škrabance, na okrajoch boli trochu začervenané. Pohrabal sa jednej
zo skriniek, našiel tam, prekvapivo podrobnú výbavu proti vlčím uhryznutiam,
aspoň tak to okomentoval, keď našiel slušnú zásobu perfektne voňajúcich listov.
Jeden z nich priložil na ranu.
Značne sa mu vďaka tomu
uľavilo. Dostal inštrukcie nechať ho tam asi dvadsať minút, tak si navliekol
späť nohavice a sadol si k svojmu stolu. Chcel si aspoň vychutnať
nejaké jedlo, keď už nič iné.
Prvý rituál vychádzal
na fázu splnu. To nebolo dobré a podľa toho, čo sa ďalej písalo v časopisových
pokynoch by mal nakresliť kruh do posvätnej zeme, zmiešať krv a hlinu a tak
ďalej a tak ďalej ... Neznelo to až tak zložito, keby spln nebol tým
najnepokojnejším obdobím pre vlkolakom a nemusel sa báť, že narazí na alfa
svorku.
