Obyčajný chlapec 6. kapitola 2/3

  varovanie: na motívy seriálu being human (cena za ľudskosť, kde Mark hral upíra) novopremenenýupír_Misha, vodca upírov_Mark, upíri skôr ako v being human
pár: M2
obsah: Misha je obyčajný mladík, ktorý práve zmaturoval, ale nechystá sa podať prihlášku na vysokú školu, nájde si dočasnú prácu ako barman v jednom malom nočnom bare, chce si na istý čas len užívať život a o nič sa nestarať, počas cesty na nočnú nájde na zemi ležať akéhosi muža...

Poznámka: ako vidím obyčajný chlapec už nebol dosť dlho. Takže sa to chystám napraviť. Práve dnes.

Hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

 venované sanasami

Ich dotyk bol priam magický. Cítil jeho dlaň vo svojej, to ako mu ju stisol a díval sa do tých utrápených očí, ktoré si ho zmätene premeriavali. Zrejme to bolo po prvý raz, čo mu niekto ponúkol takúto formu podpory. Chvíľu jeho tvár žiarila šťastím, no hneď zas zvážnel.

„Nemôžem nechať matku samú, ale aj tak ti ďakujem...“

Prial si, aby preňho mohol urobiť viac, lebo z toho nemal dobrý pocit. Toho chlapca čakalo niečo temné... Tak to cítil kvôli svojim predkom, o ktorých nesmel nikto z ich rodiny myslieť a ani o nich hovoriť. Báli sa, aby ich opäť nezačali prenasledovať. Preto museli aj s bratom predstierať absolútnu normálnosť, no bolo to ťažké, keď každý dotyk ruky v nich prebúdzal to, čo sa snažili pred svetom zakryť.

Mal by len zdvorilo prikývnuť a nechať ho ísť, ale vedel, že ak sa dnes vráti do toho domu stane sa niečo strašné, bez ohľadu na to, či by mu pomohol, alebo nie. A je to vec, ktorá sa dá zmeniť, lebo on ju videl. No najhoršie na tom je, že mu ľudia niečo také nikdy neuveria a keby aj, čakal by ho podobný osud ako zvyšok jeho rodiny. Všetci si mysleli, že nosia so sebou nešťastie...

„Videl som planúce oči...“ povedal mu napokon, pretlačil to cez svoje pery, akoby sa bál, že aj on ho bude kvôli tým vidinám nenávidieť.

„Nerozumiem...“

„Poď aspoň dnes so mnou...“ žiadal ho.

Ani nevedel prečo mu na ňom tak záleží. Boli miesta, kde si na nich ukazovali prstom a hnali ich preč ako strojcov všetkého zla, nikto im nikdy za varovanie nepoďakoval. Ale tento chlapec na jeho žiadosť napokon zareagoval prikývnutím.

Colin od neho odskočil dosť nešetrne, tak trochu ho z toho rozbolela hlava, no čoskoro pochopil, čo bolo dôvodom jeho rýchleho ústupu. Každopádne bol preč skôr než mu stihol čokoľvek povedať a on ostal so svojimi nezodpovedanými otázkami sám, no netrvalo dlho a uvedomil si, že to nie je tak celkom pravda.

Mark vo svojej terajšej podobe už zrejme nejaký čas stál pri nich a netváril sa veľmi nadšene.

„Ehm... Ahoj...“

„Ahoj, Misha...“

Markov hlas bol úplne neutrálny, dalo by sa povedať, že takmer bez akýchkoľvek emócii.

„Nemusíš mať strach. Nevadí mi, že ste spolu zdieľali spomienky. Chápem, že si na takéto veci zvedavý. Na duchov a tak...“

Misha pocítil ako mu spadol kameň zo srdca. Už začínal mať obavy, že naozaj vyviedol niečo neodpustiteľné.

„Ako bolo v práci? Už došlo k nejakému posunu?“ pýtal sa na to, lebo nepredpokladal, že zvládne ďalšie takéto dni, tak trochu pripomínajúce domáce väzenie. Nervózne naňho hľadel, pretože z takejto reakcie nemohol nič vyčítať.

„Neviem, či sa to tak dá nazvať...“ Mark si rozpačito prešiel rukou po vlasoch. Dnes vyzeral staršie než zvyčajne, takmer akoby ho zaťažovalo akési neviditeľné bremeno.

Misha ho jemne pobozkal na pery. A vyobjímal, keďže cítil, že potrebuje trochu toho rozmaznávania.

Opäť narazil na čiastočný odpor svojho tela, kvôli predchádzajúcim udalostiam, no keď Markove upírske prednosti, ostali zasunuté, rýchlo sa upokojil a zvolil radšej formu bozku, pri ktorom nehrozilo, že by sa ich mohol dotknúť.

„Mne to môžeš povedať... Nemusíš byť na všetko sám...“ pošepol mu, keď opäť spoločne sedeli na gauči.

„Nedozvedeli sme sa nič nové... Kúzlo je v poriadku, ale stále nie je jasné ako presne sa ho podarilo prelomiť... Nevieme ani kto zabil Andersona... Nenašli sme žiadne stopy, ktoré by niekam viedli...“ povedal znepokojene, mal pocit, akoby ho jeho povzbudzujúce slová trochu odblokovali.

„Emily Andersonová nám takisto neposkytla žiadne nové informácie,“ na chvíľu sa odmlčal a pevnejšie stisol Mishovu ruku.

„Nechcela?“ opýtal sa opatrne, keď sa ticho začínalo predlžovať.

„Nemohla. Jej telo nezvládlo premenu.“

„Čo presne to znamená?“ tušil to, ale potreboval si byť istý, že to naozaj pochopil správne, nebol ešte stále súčasťou tohto sveta tak dlho, aby dokázal celkom presne pochopiť, čo to znamená.

„Snáď nie je...“

„Nezomrela, ak sa obávaš toho, ale je v stave podobnom ľahkej kóme.“

Už o tomto pojme počul, bol to miernejší stav tejto poruchy vedomia, počas ktorého pacientove zrenice reagujú na svetlo, a pacient na bolestivé podnety reaguje obrannými reakciami, ale nie je schopný sa úplne prebrať. Vedel to, lebo jeden jeho strýko sa raz do takéhoto stavu dostal. A lekári im to vtedy dosť podrobne vysvetľovali.

„Stihla niečo povedať, kým do toho stavu upadla?“

„Nie, nič konkrétne, vydávala len zvuky a bola agresívna.“

„Ale teraz už za ňou môžem ísť, však?“ vedel, že je to zbytočné, ale aj tak ju potreboval vedieť.

§§§

Mark musel užiť svoju dávku krvi, a zrejme nemal veľkú chuť sa tam vracať, preto požiadal jedného zo svojich ľudí, aby ho tam odviezol.  

Nepochybne z toho nemal veľkú radosť ani Wren, pretože mu končila jeho služba a chcel stráviť čas s Tamarou, no Mark nikomu inému nedôveroval tak ako jemu, a keď Misha navrhol, že aj ona by mohla ísť s nimi, všetci sa pohodlne viezli v Markovom  policajnom aute, preto ich nikto nezastavoval a mali všade voľnú cestu. Pred falošnou nemocnicou, ktorá bola  oficiálne nevyužívaným starým skladom obilia, ktorý však nesplňoval normy všetci vystúpili a ešte chvíľu pokračovali rovnou cestou so všelijakými zákazmi po bokoch, až kým Wren odniekiaľ nevylovil kľúče a nepriviedol ich dovnútra zadným vchodom. Páchlo to tam ako v ľudskej nemocnici.

No našťastie nemal veľmi čas sa tam pozorne poobzerať, keďže Wren ich oboch odviedol rovno do izby pani Emily Andersonovej, ktorá vyzerala prekvapivo dobre, a ničím sa neodlišovala od bežnej nemocničnej izby.

„Tak tu ju máte...“ Wren ukázal na posteľ, na ktorej nehybne ležala pomerne mladá žena.

Obaja pristúpili k posteli. Každý z jednej strany.

Pani Andersonová vyzerala prekvapivo úplne normálne, nebola ani priveľmi bledá a nepôsobila ani choro.

„Emily...“ Tamara pristúpila k nej a chytila ju za ruku. Ako čarodejnica a ghúlah, v jednej osobe zrejme dúfala, že by jej nejakým spôsobom mohla pomôcť.

Misha o tom vážne pochyboval. Mal taký pocit, že ju len tak ľahko z tohto stavu nedostanú. Nebol založený na ničom racionálnom, len si to skrátka myslel. No mohol sa aj mýliť, pretože jej stav nevzbudzoval až také znepokojenie.

Bola stále krásna.

Takmer bezchybná ako nejaká mramorová socha.

Srdce jej síce bilo pomalšie, ale dýchala sama a nepotrebovala ani žiadne podporné prístroje, jej životné funkcie boli starostlivo monitorované, no dalo by sa povedať, že v rámci svojho stavu vôbec nevyzerala akoby mala každú chvíľu umrieť. Aspoň to ho ako tak upokojilo.

„Wren, bola už Emily niekedy predtým pohryzená? Teda... tak mi napadlo, bola predsa družkou vlkolaka?“ pripadalo mu zvláštne, že k niečomu takému došlo až teraz. Marka sa na to nepýtal, lebo mu nechcel zbytočne pridávať starosti. Dnes vyzeral dosť zničene a bezmocne, ale Wren ani zďaleka nepodliehal takýmto pocitom.

„Mohla byť uhryznutá, ale nič by to neznamenalo... Jej druh nebol alfa... mohol by jej privodiť len zranenia, ale nikdy nie premenu...“

„Tak som to nemyslel. Zaujímalo ma, či ona ... nechcela byť vlkom, keď aj jej manžel... či nechcela, aby ju premenili?“

„Neviem. Niečo také by zrejme mala v záznamoch. U nás to dovolené nebolo, keby to chcela, musela by odísť mimo mesto. A doktor by musel urobiť prehliadku, a test či je schopná zvládnuť niečo také, keďže proces transformácie môže viesť u niektorých ľudí k odmietnutiu alebo k smrti.“

Nemalo to žiadny súvis s ich vyšetrovaním, bol len zvedavý, ako to vo svete vlkolakov chodí a či sú tieto premeny naozaj nutné, pokiaľ si chce niekto udržať vzťah.