pár: Mark/Misha
varovanie: staroveký Rím, otroctvo, zvrhlé
Obsah: Misha (15) je predaný ako otrok do domácnosti rímskeho senátora.
varovanie: staroveký Rím, otroctvo, zvrhlé
Obsah: Misha (15) je predaný ako otrok do domácnosti rímskeho senátora.
Hodnotenie
venované Ell, Sanasami, Tsuky a Lilith.
Na tretí deň...
Senátor opäť využíval svoj
talent, ako predstierať, že je opitý,
ale v skutočnosti vôbec nepiť. Nikto si to nevšimol, okrem jeho otroka,
ktorý tento postup sledoval už dlhší čas. Počas trojdňovej oslavy to zrejme
bolo nevyhnutné. Cisár rozhodne ničím nešetril a senátor mu povedal, že
niektorí ľudia budú tentoraz omnoho otvorenejší.
Práve teraz vyzeral, akoby mal
naozaj dosť, aj keď Misha tušil, že je to len hra, aby sa mohli skôr vzdialiť
na svoju pridelenú komnatu. Bol to snáď už posledný deň, a cisár by ich
mal konečne prepustiť, ale on sa návratu domov tak trochu desil. No pristúpil
na hru svojho pána, podoprel ho a spoločne zamierili na horné poschodie.
Bol rád, že už odchádzajú na izbu, keďže ho dosť boleli nohy,
v prítomnosti pánov na takejto veľkej oslave, nemohol len tak nečinne
sedieť. Odvážil sa posadiť na mužovu
posteľ, keďže vedel, že mu to nebude prekážať.
Senátor zatiahol závoru na ich
izbe. A pomaly podišiel k nemu. Jeho oči boli dnes zvláštne, omnoho
prísnejšie ako zvyčajne.
„Misha...“ oslovil ho
autoritatívnym hlasom.
Zvesil uši a zachvel sa.
Obával sa, že teraz príde ten povestný úder, ktorému predtým unikol. Pán mu
nadvihol bradu a donútil ho pozrieť mu do očí. Bál sa. Strach ho premkol
natoľko, že ledva vládal dýchať.
„Viem, že niečo predo mnou
tajíš... A nepáči sa mi to...“ začal a on mal pocit, akoby chlad prenikol
do celého jeho tela.
Prudko pokrútil hlavou. Dúfal, že
prestane, ak si to nebude všímať, ale on neľútostne pokračoval.
„Pozorujem ľudí, ich reč tela...
A ty... Máš strach... Niečo si vyviedol, však? Niečo o čom nemám
vedieť...“
Sklopil zrak a pevne zovrel
rukami prikrývku. Zrazu ho už neboleli nohy, ani nebol unavený, cítil sa živší
než kedykoľvek predtým.
Nesmie to priznať. Nesmie
prejaviť strach, no už bolo neskoro. Nevedel sa až tak dobre pretvarovať.
A vyzeralo to tak, akoby
senátor už niečo vedel, lebo od dnešného rána bol akýsi zvláštny. Najprv to
pripisoval tej dlhej oslave, myslel si, že to ho tak podráždilo, ale teraz
začínal chápať, pravý dôvod pánovej nespokojnosti.
„Kým si ty objavoval krásy tohto
paláca, ja som si doma zisťoval veci...“
Pocítil, ako mu senátor položil
ruky na plecia a pevne mu ich zovrel.
„Viem o tvojej nočnej
návšteve u môjho syna... Ja už o tom viem...“ jeho oči boli plné
hnevu.
„Preriekol sa pred tým novým
otrokom Alexiusom... a ten chlapec, ako vieš, stále podlieha hlavne mne,
keďže je to môj dom a ja rozhodujem o veciach, ktoré sa v ňom udejú...
Dnes ráno, keď si ma nevedel nájsť, som
bol na chvíľu doma a hovoril som s mojím synom...“ hovoril pokojným
hlasom, no aj tak z neho bolo priam cítiť nebezpečenstvo.
„Porušil si môj príkaz a klamal
si mi do očí. To nebudem v žiadnom prípade tolerovať...“
Senátor mu vyhrnul oblečenie a prehodil
si ho cez svoje kolená tak, aby mu hlava smerovala dolu a zadok bol
vyzývavo vystrčený nahor. Od strachu úplne stuhol, nebol schopný proti tomu
vzdorovať.
Najprv naňho len zľahka položil
ruku.
„Zvyčajne sa vyhýbam fyzickým trestom, ale v tvojom
prípade urobím výnimku...“ jednou rukou
ho pevne držal a druhou sa nekompromisne zahnal.
Bolo to ponižujúce. Pochopil, že
ho chce potrestať ako nejaké malé neposlušné decko. A konečne sa mu pokúsil
vytrhnúť, no pánova ruka ho držala pevne
a nevyhol sa tvrdým úderom, ktoré ho prinútili zalapať po dychu.
Začal sa zúfalo krútiť v pánovom
zovretí no na jeho utrápený zadok dopadlo dostatočné množstvo úderov.
Plakal od bolesti a strachu,
čo ešte bude po tomto treste nasledovať. Nevedel koľko úderov dostane, lebo
senátor nič nepočítal, ani mu nepovedal koľko presne dostane, no s každým ďalším
mal pocit, že na mieste umrie.
Senátor ho napokon dosť nešetrne
obrátil do pôvodnej polohy. Zadok si vôbec necítil a celé telo sa mu
neovládateľne chvelo. Musel sa o muža oprieť, aby sa vôbec udržal na tej
posteli. Prudko dýchal a rukami sa zúfalo pokúšal zachytiť senátora.
Muž ho od seba surovo odsotil.
„Dnes sa ma radšej nedotýkaj!“
Bolo na ňom vidieť, že pochoval
akékoľvek snahy o sebaovládanie.
Prudko dopadol na chladnú zem. Bolelo
to, preto sa rýchlo pozbieral na nohy, no aj tak sa na nich nevládal poriadne
udržať.
Senátor ho schmatol za prednú
časť jeho odevu a zavrel ho do menšej izby, ktorá bola súčasťou jeho
komnaty.
Nebola tam ani posteľ. Bola to
len prázdna miestnosť, v ktorej absolútne nič nebolo a on dopadol
rovno do jej stredu.
Dvere za ním sa zabuchli. Senátor
ho tam zamkol a ešte nejaký čas chodil po izbe.
Bál sa, že ho opäť príde trestať,
alebo že od neho bude vyžadovať jeho
zvyčajné povinnosti otroka, teraz by to určite nezvládol.
Prikrčil sa pri každom hlasnejšom
zvuku.
