Senátor 5. kapitola 3/3

 pár: Mark/Misha
varovanie: staroveký Rím, otroctvo, zvrhlé
Obsah: Misha (15) je predaný ako otrok do domácnosti rímskeho senátora.

Dnešná kapitola sa mi písala dosť ťažko. Uvidíme teda, čo z toho vzniklo.

Hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

 čo sa týka komentárov nuž je vtom zase chaos, ešte neviem ako to budem riešiť... preto mám na vás takú otázku, objavuje sa vám teda, ten starý komentovací systém v článku všetkým? lebo teraz keď som dala nový článok je tam len intense debate systém, tak neviem... prečo sa to preklápa... netuším, ak niekto vie, dajte mi vedieť... a inak komentujte ako viete a potom to už dajako poskladám, keby sa dačo neobjavovalo.

 venované Sanasami, Ell, Lisandre Blackwings a Anonymnej.

Senátor si ho pritiahol bližšie k sebe. Majetnícky ho objal okolo pliec a prísne sa zahľadel na toho mladého muža.

„Nemienim sa s tebou deliť o to, čo patrí mne. Ani s tebou ani s nikým iným...“ opatrne pustil svojho otroka.  Zamieril k nemu a uštedril svojmu synovi výchovnú lekciu, ku ktorej mal už zrejme pristúpiť omnoho skôr. Gaius ho pozoroval z rozšírenými očami, akoby nemohol uveriť tomu, že sa niekto odvážil ho udrieť.

„Ale otec, chcel som len...“

Mužov pohľad náhle potemnel.

„Dobre zvažuj svoje slová, Gaius, aby si náhodou nedopadol ešte omnoho horšie. Na túto tému s tebou nemienim diskutovať.“

Pozrel na svojho otroka omnoho miernejšie než predtým na nespokojného syna. Nadvihol mu bradu a pobozkal ho na pery. Jeho jazyk vkĺzol do chlapcových úst, vnikol medzi jeho pootvorené pery, dotkol sa jeho jazyka a pohyboval s ním dovnútra a von. Nechal sa viesť, až kým ho pánove ústa neopustili.

„Môžeš ísť, Misha... Neskôr si ťa nájdem...“

Otrok vďačne sklonil hlavu a okamžite bežal k dverám. Značne sa mu uľavilo, keď bol konečne vonku z tej izby, necítil ťažký pach akýchsi liekov a nemusel myslieť na to, čo od neho pánov syn požadoval. Spomenul si na cisárove dotyky, na to, ako si ho takmer podrobil pred toľkými ľuďmi... Telom mu prešla triaška.

Nepríjemné pocity ho premohli natoľko, že nemohol ísť ani za svojou kamarátkou.  

Našiel si opustený kútik pri jednom strome v záhrade a tam sa uchýlil, aby sa trochu spamätal z toho hrozného šoku. Desil sa toho, že ľudia už vedia aká je jeho úloha, že je chlapcom na spanie a všetci v dome ho tak označujú. Až teraz si to začínal plne uvedomovať.

Pánov bozk v jeho tele prebudil túžbu.

Telom mu prešiel hrejivý pocit, keď si spomenul na senátorovu reakciu. Bol mu za to vďačný, a stúpol v jeho očiach, aj keď si to nechcel pripustiť. Iný pán by možno ani chvíľu neváhal, keby ho o niečo také prosil jeho zranený syn, ale on si zvolil jeho a pomohol mu, ale zároveň to bol on kvôli komu sa stal tým, čím sa stal.

Nechcel voči nemu nič pociťovať. Bránil sa aj tomu pocitu, ktorý ho zaplavil, keď si naňho práve teraz spomenul a pokúšal sa živiť v sebe spomienku na cisárove dotyky, na to ako ho senátor posunul na úroveň všetkých tých predajných bytostí. No vedel, že s cisárom to bolo iné, postaviť sa jemu bolo ťažšie než sa zdalo, možno ani on by si netrúfol protirečiť jeho vôli a senátor napokon zasiahol skôr než sa stalo ešte niečo horšie.

Nevedel, akoby sa s tým mal vyrovnať. So všetkými tými pocitmi, ktoré predtým vôbec nepotreboval. Nepatril sem, ale už by sa nemohol ani vrátiť domov. Časť z neho sa podrobila senátorovi a zlomila sa pod jeho vplyvom.

Opieral sa o kmeň stromu a tichučko plakal. Jeho plecia sa otriasali pod nápormi uvoľnenia, ktoré bolo chlapcom zvyčajne odopierané. Nejaké ruky ho našli, privinuli si ho k sebe a obrátili ho tak, aby sa mohol dívať do mužových očí, ktoré ho neúprosne uväznili.

„Pokojne, maličký... som pri tebe...“

Senátor sa posadil do trávy a stiahol ho so sebou. Uložil si chvejúce telo na seba a chránil ho vo svojom objatí.

„Si môj...“

Vyslovil tie dve slová proti ktorým by sa mal búriť, ale tentoraz nemohol. Bol na pokraji svojich síl. Senátor ho upokojujúco hladil po chrbte vytváral pomalé kruhy, nehovoril veľa len ho držal pri sebe. Neskôr ho ubezpečoval o tom, že nikomu nedovolí, aby mu ublížil a on si prial, aby to bola pravda.

„Moja jediná láska...“  povedal mu napokon, keď jemne zotrel posledné z jeho preliatych sĺz.

Opäť si vzal jeho pery, jemne akoby ochutnával nejakú výnimočnú delikatesu a on cítil ako sa jeho telo začína chvieť kvôli niečomu úplne inému než intenzívnemu plaču.

Zamračila sa a pokrútil nad tými slovami hlavou. Opatrne sa vymanil z mužovho objatia a postavil sa na nohy.

Nie. Nenechá sa len tak ľahko zlomiť. Bude bojovať až dokonca, aj keby si o ňom všetci ľudia na svete mysleli len zlé veci.

Senátor sa od neho jemne oddelil, aby mal možnosť dostať do pľúc dostatok vzduchu. Spokojne si ho premeriaval.

„Dnes ti venujem všetok svoj čas... Posedíme si spolu v záhrade...“ navrhol mu Marcus.

Opäť pokrútil hlavou.

„Ale, ale snáď mi chceš odporovať?“ pobavene si ho premeriaval.

Misha ukázal prstom na senátorovu spálňu a naznačil pohyby, ktoré sa zvyčajne robili pri upratovaní.

„Len upratovať? Aké to sklamanie, že nič viac... Tak dobre, ako si želáš, všetko pekne poupratuj, ak ti to urobí radosť. A potom za mnou prídeš do záhrady...“ vyslovil poslednú časť svojho príkazu tentoraz už so všetkou vážnosťou.