pár: HP/LV
Obsah: Lord Voldemort vždy považoval Rokfort za svoj domov. Keď sa opäť tajne prechádza po jeho chodbách a vníma silu spomienok... Počas zimných prázdnin sa pokúsi zničiť svojho nepriateľa... Netuší, že jeho telo si bude žiadať oveľa viac...
varovanie: slash, mučenie, láska, sex, mladý Temný pán
poznámka: kapitola opravená
Obsah: Lord Voldemort vždy považoval Rokfort za svoj domov. Keď sa opäť tajne prechádza po jeho chodbách a vníma silu spomienok... Počas zimných prázdnin sa pokúsi zničiť svojho nepriateľa... Netuší, že jeho telo si bude žiadať oveľa viac...
varovanie: slash, mučenie, láska, sex, mladý Temný pán
poznámka: kapitola opravená
Máme tu teda takýto pokus o obnovenie tejto poviedky, aj keď neberte to príliš vážne, je to pomerne zvláštna poviedka a po prečítaní z nej mám zmiešané pocity, ale keďže som dokončila korektúru zvyšných kapitol mám pre vás aj kapitolu novú.
Hodnotenie
O pár mesiacov neskôr...
„Pán môj...“
„Máš niečo na srdci, Červochvost?“
Voldemort sedel v kresle obrátený smerom
k oknu, nevšímal si osobu meravo ležiacu na posteli ani svojho hada, ktorý
sa lenivo obtáčal okolo jeho nôh.
Zvíťazil. Aspoň tak by sa dalo nazvať to, čo sa
stalo počas tých posledných mesiacov. Dostali
pod kontrolu čarodejnícky svet, aj posledné sily odporu, ktoré sa proti nim
zdvihli.
„Nie, môj
pane... Len som sa prišiel opýtať, či
niečo nepotrebujete, ja... už dávno sme spolu nehovorili... odkedy...
odkedy...“
Oči Temného pána sa nebezpečne zúžili
a jednou rukou pevnejšie uchopil svoj prútik.
„Stále si sa nevzdal myšlienky na to, čo by ti ona
mohla ponúknuť?“
V takýchto chvíľach mu chýbal Severus Snape.
Bol zvyknutý na jeho spôsob uvažovania, boli si blízki a medzi ostatnými
viac nenašiel nikoho, kto by dokázal odhadnúť, čo je vhodné povedať a čo
nie. No po stretnutí s jeho hadom, ktoré pre profesora elixírov nedopadlo
dobre, už nebol dôvod na to, aby sa ním musel ďalej zaoberať, no bolo mu jasné,
že potrebuje niekoho schopného, kto by ho dokázal zbaviť takýchto neželaných
komplikácii.
„Môj pane, dúfal som, že mi dovolíte...“ padol
pred ním na kolená a úslužne pobozkal okraj jeho habitu.
„Môžeš si vybrať niekoho iného, ale táto žena
ostane v mojom väzení. Tak som rozhodol a tak to aj bude!“
„Ak rozkážete, môj pane...Ďakujem vám, môj
pane...“
Smrťožrút opustil jeho izbu a on pozrel na
posteľ.
„Akoby sa ti páčilo, keby som súhlasil, aby mu
tvoja matka patrila? Nič mi na to nepovieš, Harry?“
Chlapec len meravo zažmurkal a ani sa naňho
poriadne nepozrel. Musel uznať, že ten posledný pokus s legilimenciou si
vyžiadal svoju daň. Donútil Harryho, aby opäť uveril, že ho niekto znásilnil, len preto, aby ho videl
trpieť. Majstrovsky sa pohrával s chlapcovou krehkou mysľou.
Už to urobil aj predtým. Potrestal ho najprv
v Temnici, keď myslel na útek, použil
na to spomienky na osoby, ktoré stretol počas svojich ciest.
Vtiahol ho do tejto spomienky a prinútil ho
uveriť tomu, že je to pravdivé a počas tej noci pred pár mesiacmi urobil
to isté, len preto, aby ho zlomil a otestoval to do akej miery, mu jeho
myseľ môže podľahnúť.
Výsledky tejto činnosti boli viac než uspokojivé.
Chlapec mu patril, a aj keď potom zjavne netúžil, nedokázal sa úplne
dostať spod jeho vplyvu.
Severus Snape bol jediný komu sa podarilo ho
vyviezť z miery, on a jeho jed mu spôsobili nemalé starosti
a prinútili ho obetovať jeden
horcrux. Použil jeho milenca a myslel si, že ho dokáže zničiť.
Jeho smrť si vychutnal, každý okamih jeho utrpenia
si hlboko vryl do pamäti, a dal všetkým jasne najavo, ako dopadnú osoby,
ktoré sa odvážia mu postaviť do cesty. Nikto viac nepochyboval o tom, čo
bude nasledovať ak niekto vystúpi z radu a postaví sa proti nemu.
„Moja matka?“ zopakoval Harry neisto, akoby tak
celkom nerozumel slovám, ktoré vyslovil.
Jeho myseľ teraz pracovala dosť pomaly, prežil
hlboký emocionálny otras a všetko sa v ňom zablokovalo.
Temný pán čerpal silu z jeho bolesti,
vychutnával si to ako trpel a zmietal sa v nekonečnej úzkosti.
Teraz už nemal v sebe horcrux a časť
z tej kliatby, ktorú proti nemu použil, začínala slabnúť. Ich spojenie už
nebolo také ako predtým, po zabití horcruxu, akoby aj v ňom niečo
povolilo. Najprv si to ani poriadne neuvedomoval, ale z odstupom času
cítil, že stará mágia, ktorú použil vtedy, ho začína opúšťať, a chlapec sa
opäť stával len jeho nepriateľom, strácal preňho akýkoľvek iný význam. Bolo to
preňho ako oslobodenie.
Už necítil bolesť, keď mu ubližoval. Overoval si
to postupne, pomaly a nenápadne narážal do tej hranice, až kým sa napokon
nezrútila. Pochopil, že si s ním môže urobiť, čo sa mu len zachcelo
a bola to zrejme jediná forma vzťahu, ktorú by si dokázal udržať. No
zároveň to v ňom vyvolávalo znepokojenie, smrť časti jeho duše bola preňho
napriek všetkému až príliš veľkou stratou.
„Áno, tvoja
matka, Harry. Práve ma o ňu požiadal a ja som odmietol...“ objasnil
mu to a on len prikývol.
„Ďakujem vám,“ povedal bezvýrazným hlasom
a hľadel stále na ten istý bod, akoby sa obával, že ak prestane, mohla by
naňho celá tá stena padnúť.
„Môj pane...“ dodal chladne.
„Ďakujem vám, môj pane...“ zopakoval chlapec.
Temný pán sa opäť spojil s jeho mysľou. Jeho milenec bol ukrytý hlboko, nemohol sa
k nemu dostať ani on sám. To, čo mu odpovedalo bola len prázdna schránka
bez citov, úplne zablokovaná, ale on vedel, že časom sa vráti späť. Chcel
si vychutnať každý jeden okamih jeho utrpenia.
Bol pripravený na to, s ním aj opäť bojovať,
ak by to bolo nevyhnutné, ale nepredpokladal, že k tomu dôjde.
„Tak dobrú noc, Harry...“
Odsunul ďalej Nagini a ľahol si späť na
posteľ k svojmu mladému milencovi.
***
